Prečo je zle, že Poviedka o psoch vyhrala Poviedku 2017

Postupne. Ak ste Poviedku o psoch od Jakuba Zaťoviča ešte nečítali, prečítajte si ju TU skôr, ako vás ovplyvním mojím negativizmom.

Som toho názoru, že tá poviedka nie je nič moc. Má potenciál, o tom potom, ale nespĺňa kvality, ktoré by poviedka, ktorá zvíťazí v tak renomovanej súťaži akou je Poviedka 2017, spĺňať mala. Možno budem v snahe odargumentovať si svoj postoj zbytočne nepríjemný, sorry Jakub, ak toto náhodou budeš čítať.

Všetko zlé

To, prečo je zle, že Poviedka o psoch vyhrala Poviedku 2017 sa priamo odvíja od nedokonalosti samotného textu. Tu je zopár dôvodov, aj s úryvkami, kvôli ktorým som presvedčený, že táto poviedka je maximálne tak päťbodová:

• Poviedka o psoch vlastne nie je o psoch, ale o písaní poviedky (a láske). Kebyže veľmi chcem, tak to môžem brať ako meta komentár na to, čo to znamená byť spisovateľom/umelcom, ale keďže veľmi nechcem, tak mi to skôr príde ako pokus znudeného stredoškoláka o napísanie povinnej slohovej práce na slovenčinu: „Nič mi nenapadá, tak budem písať o tom, ako mi nič nenapadá“ kind of thing. Proste nuda.
• Je fajn byť sladký a plný lásky a cute, ale Poviedka o psoch to pretiahla do neúnosnej miery. Či už to bolo opismi, ktoré sa dajú klasifikovať len ako „grcám“, alebo zdrobeninami, ktorých bolo viac než je slušné:
  • Pocítil som pri srdci teplo z jej líc. Potom som jej, ako každé ráno, ovoňal vlasy a znovu zavrel oči.
  • Potom sme sa objali a dookola si sadali za ten malý biely zázrak.
  • zajačik, nakukol, terasky, hlavičky, rožtehlík
• Vlastne to nie je len o tom, že niektoré časti sú sladké, celá poviedka je plná zvratov, prirovnaní, opisov, výrazov, ktoré bijú do očí svojou trápnosťou:
  • „Zvládnem to ľavou zadnou.“ (k dialógu sa ešte dostanem)
  • Klinec prerážal drevo veľmi lenivo, ale tak nahlas, že sa z toho otriasal celý byt a zrejme aj celé Nusle.
  • Pri ôsmej diere som bol rýchly a presný ako profesionál.
  • Myslel som pri tom na toho cvrčka, čo nám prišiel pomôcť s tmelením.
• A ako keby toho nebolo dosť, tak Poviedka o psoch sa trochu absurdne snaží tento jednoduchý štýl dopĺňať zvratmi, ktoré sa tvária umelecky, možno dokonca aj znejú vysoko umelecky, ale sú prázdne. Proste tak ako asi píšu všetci, keď majú 15:
  • Bol to hlas ľudu, hlas ulice. Obsadil každú jednu molekulu vzduchu v Nusliach.
  • „[Napĺňa ma to] ako tmel dieru. Ako dieru tmel.“
• Poviedka má navyše zopár listov (enumerácií?), ktoré nie len, že nie sú ani omylom efektívne, ale ešte si aj dovolili byť všetky nakope, takže ich zbytočnosť o to viac bije do očí. Konkrétne mám na mysli (1) vymenúvanie tovaru v Bauhause, (2) vymenúvanie psov, ktorých stretli, (3) vymenúvanie remesiel, ktoré rozprávač ovláda. Ani jeden z nich neprináša do poviedky nič nové, nič zaujímavé, a nemajú tam čo hľadať.
• Dialóg. Hlavným problémom dialógu je jeho umelosť. Až na výnimky má problém znieť realisticky. Postavy sa rozprávajú kostrbato, nerozumejú si v miestach, kde je nepochopiteľné ako si môžu nerozumieť (príhoda s tonikom), a hlavne rozprávajú priveľa. Showing not telling je síce slovné spojenie, ktoré sa používa tak veľa, že sa z neho stalo úplné meme, ale nič to nemení na tom, že je pravdivé. Postavy, hlavne postava rozprávača, sa niekedy púšťajú do monológov, ktoré sú v kontexte celej poviedky ako päsť na oko. Proste, obe postavy nám čitateľom toho vysvetľujú priveľa, pridávajú informácie, ktoré by medzi nimi mali byť už dávno vypovedané a celé to vyznieva, znova, trochu trápne.
• Ešte by sa tam dali nájsť nejaké maličkosti ako čiarky, bodky, logika, etc, ale to už sú detaily.

Všetko dobré

Napriek tomu, že som si tu Poviedku o psoch vcelku rozpitval, si nemyslím, že je vyslovené zlá. Ide z nej istý pokoj, láska, porozumenie. Niečo, s čím sa asi všetci vieme stotožniť. Je to dobrý základ. Plus tam bolo pár krátkych pasáží, ktoré ma vyslovene potešili, boli úderné, efektívne, možno dokonca aj efektné a keby celá poviedka bola napísaná takým jazykom, tak by som jasal. Hlavne tie pasáže s Terezou dokonalo vyjadrovali to, čo sa autor nie úplne ideálne snažil vyjadriť zdrobneninami a presladenými opismi:

• Vzal som do ruky poslednú dosku, pozrel som sa na svoje dielo a povedal som: „Kurva.“
• Kým Tereza zohrievala na panvici karbonátky a v hrnci varila zemiaky, nalial som nám do pohárov tonik. Sadol som si za kuchynský stôl a chvíľu ju sledoval. Páčilo sa mi, ako drží v ruke varechu a stojí za sporákom. Okolo seba mala rozložené zaváraninové poháre a plastové obedáriky, ktoré jeden po druhom umývala, aby boli ako nové. Slnko z dvora jej svietilo na nahých stehnách.
• O tmelení: „To je ako sex,“ povedal som, lebo to bolo ako sex.
• Potom som ju zodvihol tak, aby mala tvár v rovnakej výške ako ja. „Kubíčku, to je zvláštní,“ povedala mi zakaždým.

No a prečo je to zle?

Poviedka o psoch aj napriek svojím nedostatkom predsa len vyhrala 21. ročník súťaže Poviedka 2017. Do súťaže bolo prihlásených 519 poviedok, z ktorých porota v zložení Ivana Dobrakovová (predsedkyňa), Pavol Rankov, Balla, Dominika Madro a Radovan Potočár vybrala 6 najlepších. Vrátane Poviedky o psoch. V živom vyhlasovaní víťazov sa o nej vyjadrili ako pozitívnej (asi troma vetami) a napísanej profesionálne (dvoma slovami).

A tu je ten problém.

Výhra tejto poviedky vrhá zlé svetlo na celú súťaž aj všetkých jej porotcov. Literárnu súťaž defacto vyhrala poviedka, ktorou hlavnou kvalitou je to, že je pozitívna. Nie to, že má zaujímavý dej alebo do najmenšieho detailu dotiahnutý jazyk, nie, stačilo jej len byť pozitívna. To môžete rovno budúci rok posielať poviedky plné slniečka, zelených lúk a jednorožcov a skončíte v top 10. Plus ju teda označili za „profesionálne napísanú“, čo je už úplný výsmech. Víťazstvo tejto poviedky diskredituje celú porotu a celú literárnu súťaž Poviedka.

Samozrejme, stále je tu šanca, že sa mýlim. Teda, nie úplne, to si nepripúšťam. Ale nečítal som zvyšných 518 prihlásených poviedok a tak je možné, že Poviedka o psoch je predsa len objektívne najlepšou poviedkou, ktorá bola tento rok do súťaže prihlásená. A to je snáď ešte horšie. Cez to, že sa porota jeden rok sekne, sa dá preniesť. Ale predstava, že literatúra takejto pofidérnej kvality je tým najlepším, čo doma máme, je skutočne depresívna.