Prečo nám nebolo ruských obetí ľúto rovnako ako francúzskych?
Objavuje sa výčitka, prečo nám je tak veľmi ľúto obetí teroristických útokov z Paríža a tak málo ľútosti sme prejavili pri páde ruského lietadla. Pravdou je, že počty sú si veľmi blízke (ak zohľadníme aj ťažko ranených…) a dôvod ich utrpenia je pravdepodobne rovnaký, hoc ešte v ruskom prípade nedokázaný. A rovnako tragický, matky prišli o synov, deti o rodičov, priatelia ostali sami.
Prečo teda omnoho viac solidarity prejavuje verejnosť Francúzom ako Rusom?
Nemali by sme v tom hľadať veľkú nespravodlivosť. Ľudia to nemyslia zle. Podstata je v našej hlave, ale nie je to primárne sympatia a nesympatia k nejakému národu. Ľudská myseľ a cit sú hlboko spojené.
A. Doteraz nie je jasné, čo sa vlastne s ruským lietadlom stalo. Bohužiaľ lietadlá raz za čas spadnú a ak sú to extra staré modely, tak to naša hlava prijme, ako niečo, čo sa už stalo a hoci to zarmucuje, nevyvolá to šialenstvo. Dlhodobé objasňovanie prípadu delí náš zármutok medzi hodiny a dni a postupne sa so zármutkom vraciame do bežného života. Nie je to eskalácia emócií v priebehu minút a hodín.
B. Ďalšou vecou je to, že ľudská psychika niekedy posudzuje tragickosť situácie podľa utrpenia, ktorým obete prešli. Pri páde lietadla je predstava o prežitom utrpení menšia, ako to, čo sa udialo napríklad na koncerte v Paríži. O to viac sa to ľudí dotkne, ak si predstavia, že sa to môže stať aj im na ulici. Aj parížske ulice zažili obrovskú traumu.
C. Skúsim opísať jeden príklad z práce, ktorý by mohol povedať niečo o človeku a jeho emočnej reakcii na ľudské utrpenie a hlavne chuti niečo s tým urobiť.
Väčšina ľudí, čím väčšie ľudské utrpenie vidí, tým viac ho to zarmucuje a vyvoláva to v ňom chuť reagovať. No čo je dôležité, je to, ako reálne ho táto vec posunie k nejakej zmysluplnej akcii.
V Dobrom anjelovi sa dotýkame tragickosti až na hranicu šialenstva. Sú veci, ktoré sme nikdy verejne nepovedali a len si tak medzi sebou, s rodičmi a s priateľmi z nemocníc spoločne o tom hovoríme niekde medzi slzami a triaškou.
No a navonok je našou úlohou jemne vysvetliť ľuďom, aké tragické veci vidíme a že môžu tisícom detí zmeniť, možno až zachrániť život. A vyvolať u nich akciu. A tu bojujeme svoj veľký boj. Naši ma naučili, že empatia by mala byť bežnou súčasťou života. Brali sme domov spávať stopárov a bezdomovcom sme nechávali naše rukavice a čiapky. Lenže nie každý je takto nastavený, hoci ľudia sú v svojej podstate dobrí. Ako presvedčiť tých ostatných? A pritom citovo nevydierať a nedeformovať hranicu ľudskej empatie?
A tu je ten príklad: Snažíme sa ukazovať pozitívne príbehy. Pokiaľ si dobre pamätám, za šesť rokov sme iba raz zdieľali od jednej mamky smutnú fotku jej dieťatka v nemocnici s obväzom. V priebehu pár chvíľ nastalo veľké zdieľanie a zaregistrovali sa stovky darcov. Na jednej strane som bola rada, na druhej strane ma mrzelo, že niektorí ľudia potrebujú takú smutnú fotku. Čítala som potom články o ľudskej psychike. Áno je to tak, že tá akcia, zmena myslenia sa u niektorých ľudí odohrá až pri veľkom emočnom vypätí. Také vyvolala tá fotografia. Také vyvolali útoky v Paríži.
Podstatné ale bolo, že z tých stoviek registrácií polovica už neurobila ďalší krok. Neposlali ani euro (to mesačne tiež stačí). Emočné vypätie pominulo a reálna akcia sa nekonala. Obrovská vďaka tej prvej polovici, doteraz prispievajú. Potrebovali silnejší impulz. To je to pekné a vtedy asi má význam aj posunutie hranice ľudskej empatie. Smutnejšia je tá druhá časť ľudskej psychiky, ktorá koná impulzívne a krátkodobo.
To, že obrovské hnutie súcitu spôsobila až parížska tragédia a nie ruská je aj z týchto viacerých dôvodov očakávané. Nemyslím si, že by v tom bolo to, že nám je francúzkych občanov ľúto viac ako ruských. Ak si spomenieme na drámu v Beslane, boli sme šokovaní rovnako silne ako teraz v Paríži.
Podstatné je si naozaj uvedomiť, že obetí terorizmu je veľa a v rôznych končinách sveta, nielen vo Francúzku. Že by sme s tým mali niečo urobiť, nejako empaticky a ľudsky sa nastaviť.
Ale najdôležitejšie je si uvedomiť, že by to nemalo byť len na nasledujúce dve hodiny, dva dni, že by to nemalo končiť zafarbením profilovej fotky. Ale že by sme mali pre zmenu sveta k lepšiemu urobiť niečo, aspoň drobnosť v našich silách, reálne a dlhodobo.
