Prečo nejazdím po Bratislave na bicykli
Bicykel mám uložený niekde v pivnici s vyfučanými gumami. Aj by som ich nafúkal, ale život ma baví, rád by som si ešte zo sedemdesiat rokov požil a pocestoval svet. A to by sa mi asi ako cyklistovi na bratislavských cestách nepodarilo!
Na začiatok treba uviesť, že nie som zástancom bratislavskej cyklistickej lobby a patrím medzi šoférov, ktorí si na cyklistov na cestách občas aj zanadávajú. Často jazdia v rozpore so zákonom stredom cesty, tvária sa neohrozene a najradšej, zdá sa, majú adrenalín popoludňajšej špičky na hlavných dopravných tepnách mesta. Ako chodca ma dostáva do nepríčetnosti, keď na mňa v centre alebo na Rázusovom nábreží vyzváňajú, aby som uhol. Slovné spojenie „pešia zóna“ ešte asi nepočuli… Mohol by som pripomenúť aj fakt, že rovnako ako na šoférov, aj na cyklistov sa vzťahuje zákon o cestnej premávke vrátane ustanovení o zákaze požitia alkoholu, ale to snáď každý ovláda.
Viem sa však na vec pozrieť aj z druhej strany. Naposledy som menšiu nehodu auta s cyklistom videl včera ráno na Špitálskej. Auto odbočovalo doprava, cyklista chcel ísť rovno, a už boli v sebe! Azda najtypickejšia situácia. Našťastie sa nič vážne nestalo. V tomto prípade bol zrejme na vine jeden z nich. Niekedy však mám taký pocit, že na vine je ten, kto vymýšľa dopravné riešenia.
Ako príklad spomeniem koridor pre cyklistov označený štandardnými vodorovnými značkami na Radlinského ulici pred chemickou fakultou STU (obrázok hore). Najskôr vedie popri pravej krajnici cesty, ale zrazu prejde diagonálne cez cestu doľava. Kto má v tomto prípade prednosť? Zákon na túto situáciu absolútne nepamätá. Logická odpoveď je, že ten, kto príde k tomuto miestu prvý. Z vlastnej skúsenosti však viem, že keď ide viac áut za sebou, vodiči ani netušia, že pred nimi niečo takého ako zmena smeru koridoru pre cyklistov, je. Zvislá značka totiž chýba. Nielenže chýba, podľa všetkého taká zvislá značka ani len neexistuje!
Ak chce niekto použiť argument, že to je veľa kriku pre nič a vodiči by sa mali učiť ohľaduplnosti, zrejme v tomto štáte dlhodobo nežije. Slovenskí šoféri nie sú ohľaduplní sami voči sebe, nieto ešte voči cyklistom. Ale to je u nás taká postupnosť – tak, ako sa šoféri správajú voči cyklistom, sa následne aj cyklisti správajú voči chodcom…
Ďalšie z mojich obľúbených „riešení“ je na Dvořákovom nábreží medzi Mostom SNP a bývalým PKO. Cyklistická cesta tam vedie priamo stredom chodníka. Výborný nápad, najmä s ohľadom na to, že ide o miesto s veľkým pohybom turistických skupín a mamičiek s deťmi. Neviem sa rozhodnúť, či je to nebezpečnejšie pre cyklistov alebo pre peších…
Upozornime aj na nejednoznačnosti v zákone. § 19 hovorí, že „vodič odbočujúci vpravo je povinný dať prednosť v jazde cyklistovi idúcemu rovno“. § 55 však už píše, že „pomaly idúce alebo stojace vozidlo môže cyklista idúci rovnakým smerom predchádzať aj po pravej strane vozovky alebo krajnici“, a teraz pozor, „to neplatí, ak vodič takého vozidla dáva znamenie o zmene smeru jazdy doprava.“ Áno, ja viem, technicky sú to dve odlišné veci. Ale v praxi sa niekedy zlievajú a pri bájnom sebavedomí účastníkov našej cestnej premávky si viem predstaviť hneď niekoľko prípadov, keď si každý myslí, že prednosť má práve on… viď už uvedený príklad nehody zo včerajšieho rána.
Nepochybujem o tom, že cyklisti by vedeli môj zoznam doplniť o 10 ďalších príkladov, a nepochybujem ani o tom, že tak už na svojich blogoch spravili. Cyklistické blogy však väčšina šoférov – ani ja – nečíta. Čo je na jednej strane škoda, pretože nevieme, akých situácií sa na cestách treba vyvarovať. Na strane druhej je to jasný odkaz kompetentným, že problémy treba riešiť – autá, bicykle, ale aj chodci potrebujú mať v meste svoje vlastné svety! A ak sa ich svety stretajú, treba nadovšetko dbať o bezpečnosť!
Mesto je však zatiaľ plné polovičatých riešení a bratislavské cesty jednoducho cyklistom neprajú. Šoféri, tešte sa – mňa na nich tak skoro bicyklovať neuvidíte!
