Prečo niekto nemá nič?
Skúsenosť, ktorú je dobre poznať
V lete sme sa s priateľkami dohodli, že si urobíme výlet do Londýna. Naspäť, nakoľko žijem v Taliansku, som letela do Milána s mojimi dvoma deťmi a dvoma priateľmi. Stalo sa, čo sa lietadlám občas stáva. Meškalo. Najprv len tak trošku. Potom viac. A potom si pamätám, ako som hystericky ziapala na tetu na zakazníckom service, lebo kľud anglikána bol v ostrom kontraste s mojím nadobudnutým talianským temperamentom. Ona mi niečo hovorila o tom, že sme všetci len ľudia a mala by som byť chápavá a ja niečo o tom, že jej tam teda nechám na stráženie moje dve brutálne unudené dvojičky a keď sa vrátim po pár hodinách pobavíme sa o tom čo to je trpezlivé čakanie. Pamätám si ako všetci boli ticho, len ja som kričala na celú letištnú halu. Potom sa teta aj ospravedlnila (asi sa zľakla že jej tam tých dvoch aktívnych italo-slovákov naozaj nechám na stráženie) aj nám dala nejaké karty s kreditom nech sa ideme najesť (asi aby som sa upokojila).
Po návrate som si vygooglila aké mám práva a zistila, že existuje akýsi európsky zákon či nariadenie podľa ktorého je možno vyrátať si či má človek právo na odškodnenie a koľko (podľa kilometrov či času meškania). Môj let meškal viac ako 5 hodín, lebo ujo pilot ochorel a v celom Londýne nenašli jemu rovného. Tak som si povedala, že im tú nekompetenciu spočítam a obrátila sa na právnikov. Mailom, na diaľku. Poslali mi papiere, ktoré som podpísala a poslala späť. Všetko sme riešili poštou a mailom a nikto po mne nechcel ani len groš, cent či peny.
Po tom čo som sa do toho pustila, nastala zaujímavá situácia ktorú ja volám: „A načo to“. To je moja obľúbená veta, lebo rozdeľuje víťazov od porazených. A tých ktorí to niekam dotiahnú od tých ktorých dusí závisť. „A načo to“ je presne to mentálne nastavenie, ktorým okolie brzdí seba a tých čo majú v sebe drive niekam to dotiahnuť. „A načo to“, alebo aj ANT má veľa foriem svojho prejavu. Niektoré sú všeobecné s to: „To je strata času… To sa neoplatí… To je zbytočné… Ešte nedaj Bože na tom prerobíš“. A potom také osobné, takzvané sundávacie: „Ty si fakt blbá… To sa ti chce, sa ti čudujem… Sa urazíš kvôli ničomu… Ty si mimo… Ty nemáš nič lepšie na práci?“
Keď mi po ôsmych mesiacoch prišiel email, že dostanem 1.250 euro ako odškodné, mala som potrebu podeliť sa o užitočnú informáciu na fórume s ostatnými Slovenkami čo tu žijú. Nie aby som sa chválila, ale aby našinec vedel že má takúto možnosť. Presne v tom duchu bol môj post napísaný. A zdvihla sa vlna slepačích reakcií. Slepačia reakcia je reakcia ktorú môžete čakať od človeka s mozgom veľkosti hydiny. Prišli reakcie typu „veď počkaj“(nie zajaca ale neodvratný trest osudu). Veď počkaj až ti príde účet od právnika, to ešte len uvidíš. Povedala som si, šak súdne trovy a poplatky by mal platiť kto prehral (v tomto prípade letecká spoločnosť) ale počkáme ešte čo sa stane a kedy z toho vylezie skrytá kamera.
Nevyliezla, prišli love. Všecky.Pred mesiacom. Celá suma, žiadne poplatky, nič. Všetko až príliš jednoduché. Samozrejme že aj ja som nespadla z hrušky, selektávne hľadám kde je ten neodmysliteľný háčik. Predsa len, som odkojená modernou spoločnosťou. Svojho času za mlada, som sa vrámci mladíckej nerozvážnosti ocitla miesto na pracovnom pohovore na náborovom meetingu Herbalifu. To ťa naučí dávkovať dôveru a ideálne predstavy.
Tento príbeh je akási metafora. Miliónty príklad toho, čo sa mi už dávno potvrdilo. Sú ľudia ktorí sa neradi len tak zmieria s tokom udalostí a radšej robia niečo pre zlepšenie či zmenu a (vopred sa ospravedlňujem za trápne neoriginálne klišé) zvyčajne ich úsilie v nejakom bode býva ocenené. Neviem či ste o tom už počuli, ale Google je zadarmo pre všetkých. Dnes je prístup k informáciám tak ľahký, že naozaj nerozumiem ako niekto môže tvrdiť že sa niečo nedá.
Ja rada v duchu prepisujem inými vyslovené vety. Akási interpretácia či preklad významu. A vždy miesto nedá sa, ja si píšem pre seba: nechce sa mu.
Až zas niekto, niekde, niekedy bude mať potrebu pýtať sa prečo jemu osudom nebolo dané… možno otázka znie, čo pre to aktívne urobil. Lebo sú ľudia čo len pasívne čakajú na let čo má meškanie. A potom sú takí, ktorí rušivo nahlas kričia na celú halu a odmietajú to len tak nechať.
PS: Pre doplnenie a moju zvrátenú radosť z toho ako trápim závistlivcov v nádeji že ich od jedu rozpučí: letela som low cost spoločnosťou.
Pre doplenie tým čo by radi vedieť viac: tu
