Denník N

Prečo sa Ficovi a Richterovi stratilo pol milióna ľudí zo štatistiky nezamestnaných?

Na Slovensku žijú mimo systém státisíce ľudí, na ktorých vláda vôbec nemyslí. Ak ich v tom necháme samých, prehrajú nielen oni, ale aj my všetci.

Bolo že to radosti, keď sa len toť pred nedávnom potľapkávali premiér Fico s ministrom Richterom pred televíznymi kamerami a gratulovali si k rekordne nízkej nezamestnanosti. To vraj ešte v dejinách nebolo, aby na Slovensku nemalo prácu iba necelých 170 tisíc ľudí – teda tých slávnych cca 6,14 percenta.

Tak som sa najskôr zaradoval aj ja. Ale potom som si povedal – dôveruj, ale preveruj. Zobral som si teda kalkulačku, štatistiky z Úradu práce, Eurostatu, Štatistického úradu a začal som počítať.

Evidovaní nezamestnaní vs. ľudia bez práce

Na Slovensku máme v produktívnom veku, teda vo veku od 20 do 64 rokov, približne 3,53 milióna ľudí. Od nich som odpočítal invalidných a predčasných dôchodcov (cca 250 tisíc ľudí), ako aj mamičky a oteckov na rodičovskej dovolenke (cca 140 tisíc ľudí). Tým sa dostávame k číslu 3,14 milióna ľudí v produktívnom veku na Slovensku.

Ak teraz od tých 3,14 milióna ľudí v produktívnom veku odpočítame 170 tisíc aktuálne evidovaných nezamestnaných, tak dostaneme číslo – 2,97 milióna ľudí. To sú ľudia v produktívnom veku, ktorí by mali pracovať na Slovensku. Lenže podľa údajov zo Štatistického úradu na Slovensku aktuálne pracuje len približne 2,38 milióna ľudí… Kde asi „soudruzi“ z vlády urobili chybu?

Nuž akosi pozabudli na oficiálne zaevidovaných 150 tisíc ľudí, ktorí pracujú v Česku, Rakúsku, Nemecku a Veľkej Británii. V skutočnosti pracuje v zahraničí podľa odhadov do 300 tisíc ľudí. A ďalších 300 tisíc ľudí nám ešte stále lieta niekde vo vzduchu. V evidencii nezamestnaných nie sú, na materskej nie sú, na invalidnom nie sú, v zahraničí nie sú, dôchodku sa ešte nedožili, ani zomrieť zatiaľ nestihli.

Pripusťme, že niektorí ľudia sú dobrovoľne nezamestnaní, niektorí ešte študujú. Ale na druhej strane aj mnohí študenti či dôchodcovia pracujú, a preto sú evidovaní aj medzi zamestnanými. Zjednodušene povedané, aj keby sme zarátali v prospech premiéra Fica a ministra Richtera akúsi bulharskú konštantu, stále tu máme pol milióna slovenských občanov, ktorí zo štatistík zmizli.

Ľudia mimo systém

Kde nám tie státisíce ľudí zmizli? Obávam sa, že väčšina z tých pol milióna ľudí v produktívnom veku sa ocitla mimo systém, a to nie z vlastnej vôle. Na Slovensku dnes máme necelý milión ľudí (969 tisíc), ktorí majú exekúcie. Približne pol milióna ľudí má iba jednu exekúciu. 152 tisíc ľudí má 2 exekúcie, 79 tisíc ľudí má 3 exekúcie, 51 tisíc ľudí má 4 exekúcie, 36 tisíc ľudí má 5 exekúcií, 26 tisíc ľudí má 6 exekúcií. A teraz pozor: Na Slovensku máme 107 tisíc ľudí, ktorí majú 7 a viac exekúcií!

Ľudia s dvomi a viac exekúciami väčšinou nemajú žiadnu motiváciu pracovať, pretože všetko, čo by oficiálne zarobili, im vezme exekútor. Títo ľudia buď rezignovali a žijú iba zo sociálnych dávok, alebo pracujú na čierno – doma aj v zahraničí. Ak ich necháme v tom samých, nielenže im berieme akúkoľvek životnú perspektívu, ale aj trestuhodne mrháme ich ekonomickým potenciálom.

Preto sme prišli s návrhom exekučnej amnestie, ktorú opakovane prekladáme do parlamentu. Exekučná amnestia má dva veľké prínosy pre Slovensko. Tým prvým je, že státisícom ľudí dáme druhú šancu, aby mohli žiť dôstojný život s perspektívou lepšej budúcnosti. Druhým prínosom je, že umožníme státisícom ľudí, aby vystúpili zo šedej zóny a začali platiť dane a odvody do spoločného rozpočtu. Pomôžeme nielen im, ale aj nám všetkým. Podľa mňa je to win – win riešenie.

Nie je exekučná amnestia morálnym hazardom?

Myslím si, že morálnym hazardom bolo aj správanie sa slovenských bánk v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Poskytovali nekryté úvere spriazneným osobám, ktorá sa stali nedobytnými. Nakoniec sme banky museli oddlžiť my všetci za 110 miliárd korún. Ale ak by sme to neurobili, zrútil by sa nám bankový systém. Morálnym hazardom bolo aj oddlženie Širokého Váhostavu, ale štát to urobil, aby malí a strední subdodávatelia dostali aspoň časť svojich peňazí.

Ak sme dali miliardy na oddlženie bánk a oligarchov, nebolo by spravodlivé, aby sme oddlžili aj státisíce ľudí? Navyše ak vieme, že veľká časť z nich sa dostala do problémov nie kvôli svojej nezodpovednosti, ale kvôli chorobe, predčasnému úmrtiu blízkeho, alebo kvôli podvodu zo strany nebankoviek?

Ponúkam vám aj jeden historický príklad. Okolo roku 650 pred Kristom zaviedol Drakon v starovekých Aténach tzv. drakonické zákony. Podľa nich dlžník, ktorý nevedel splácať svoje záväzky, sa stal aj s rodinou otrokom svojho veriteľa. Ten ho potom predal, aby uspokojil svoje pohľadávky. Z veľkej časti dovtedy slobodných aténskych občanov sa stali otroci. Keď nastúpil ako vládca Atén Solón, vykúpil z otroctva všetkých občanov, ktorí boli uvrhnutí do otroctva kvôli dlhom. Aténskej ekonomike to pomohlo, lebo títo ľudia s novou životnou perspektívou začali byť ekonomicky aktívni a platili dane. Solónove reformy odštartovali rast Atén, z ktorých sa stala staroveká veľmoc.

Dnes máme na Slovensku obrovský počet ľudí, ktorí sú nedobrovoľne úrokovými otrokmi. Nevykašlime sa na tých niekoľko sto tisíc slovenských občanov, na ktorých Ficova vláda zabudla natoľko, že sa jej dokonca už nezmestia ani do štatistík. Som presvedčený, že to nie je to len záležitosť sociálneho cítenia, ale aj spravodlivosti a rozumu.

Teraz najčítanejšie

Milan Krajniak

Narodil som sa v Bojniciach 30. januára 1973. Vyrastal som v Prievidzi, vojenskú službu som absolvoval v rokoch 1997-1998 u 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline. Napísal som publikácie Banda zlodejov, Úspešní politici slovenských dejín, Doktrína štátu a Slovenská identita. Som šťastne ženatý, s manželkou Andreou máme dcéru Zuzku. Od roku 2016 som poslancom NR SR a podpredsedom hnutia SME RODINA.