Prečo sa ho zastal pražský kardinál?
Mnohí sa čudujú, že prečo toho, kto bol odvolaný pre nekolegialitu a tiež zažil divnú nekolegiálnosť svojich slovenských kolegov, sa zastal niekto, kto to vôbec nemal ako povinnosť… A „vylepil“ nám slovákom – superkatolíkom polokatolíckym, ale poriadne zaucho…
Pražský emeritný kardinál Miloslav Vlk by sa vôbec nemusel angažovať v prípade odvolania slovenského arcibiskupa.Angažoval sa a mnohých slovenských katolíkov prekvapil.Prečo tak neurobili slovenskí biskupi? Pýtame sa skoro všetky slovenské baránky a ovečky. Pridali sa mediálne papagáje, zaťatí antiklerikálni somári, drzé žurnalistické opice, kostolní slimáci – tzv. jednoročiaci, prelietavé ezoterické motýle, ozývajú sa aj ateistickí ježkovia a tuším aj nejaký smradľavý capko z druhej strany barikády.
Keď bol otec kardinál ešte za totality radovým kňazom, komunistickí truhlíci ho odstavili a bol mimo oficiálnej pastoračnej činnosti. 11.rokov. Sám o tom v jednom televíznom dokumente svedčil, že umýval vtedy po Prahe okná. Osud mu dal naplno zažiť a precítiť, že „jsem vlastně nikdo“. Tí, čo týmto krstom ohňom neprešli, a sú v spoločnosti „někdo“, tí dlho pociťujú, že sú iba veľmi dôležití a stále pracujú aby mali viac titulov a aby boli viac iba obdivovaní a iba ctení. Neraz sa obklopia iba poslušnými a nekritickými služobníkmi. Čiže žijú nie bratstvo, ale bratríčkovanie, ako to raz presne vystihol emeritný pápež Benedikt XVI. Tí tých, ktorí sú v spoločnosti hodení cez nejakú palubu a sú zrazu nikým, pochopia veľmi ťažko. Nemajú potrebnú empatiu a nevedia sa do takejto situácie vžiť. Ťažko pochopia toho, kto ju zažíva. A pravdepodobne preto mu ani nevedia pomôcť…
Možno arcibiskup Róbert zažil takúto situáciu aj na to, aby týchto ľudí pochopil, vedel sa vcítiť do ich situácie a v budúcnosti im aj účinne vedel pomôcť.Takých ľudí na svete nie je totiž málo.Nič sa nedeje náhodou. My niekedy až po rokoch pochopíme, prečo sa nám niečo veľmi nepríjemné stalo. Kôli niečomu to Boh dopúšťa. Kôli niečomu dobrému a hlbokému. Kôli tomu, aby sme sa mali radi navzájom, a aby sme neskončili iba ako pravoverní herci v chráme.
Občas nám nebo dá pocítiť našu malosť. Niekedy aj ničotu. To patrí ku našemu šťastiu. A ku normálnej ľudskosti. Lebo ak má niekto život iba o tom ako je on vo funkcii veľký, iba gýčovito úspešný a ako poloboh dôležitý, z toho prichádza na nás bieda vnútorného neúspechu. Ak by sa neliečila skončí až v bezcitnosti prepodivnej či sociálnej slepote…
