Denník N

Prečo sa nebojím utečencov

Lebo som bola v slovenských utečeneckých táboroch.

Hnevajú ma ľudia, ktorí veria bludom. Ktorí veria, že ak sem prídu utečenci, po celej našej krajine sa okamžite vztýčia minarety a ženy začnú chodiť zahalené od hlavy po päty. Hnevajú ma ľudia, zdieľajúci niekoľko rokov staré obrázky a píšuce: „Nechceme tu túto háveď moslimskú“. Vážne hnevajú.

Mala by som veľa dôvodov, kvôli ktorým by som sa mohla tiež báť. Napríklad príklad môjho rodného mesta – Moskvy, ktoré sa stalo prevažne moslimským. Ale to je úplne iná story a následovať ju jednoducho nemôžeme. Lebo ak prijímame utečencov, idú do utečeneckých táborov. A odtiaľ sa len tak ľahko nedostanú.

Procedúra udelenia hociakej ochrany alebo azylu alebo len povolenia na prácu je vážne dlhá a vážne komplikovaná. Niektorí ľudia sa jej ani nedočkajú. V jednom z táborov som spoznala muža, ktorý je na Slovensku viac ako dvadsať rokov a stále je tu v podstate nikto, nemôže ani legálne pracovať. A všetci, ktorí sem prichádzajú sú v podstate nikto – väčšina nemá doklady, nedá sa overiť ich identitu, ak vyštudovali vysokú školu uznanie ich diplomu môže trvať roky. Pokiaľ sú nikto, slovenské úrady ich držia v táboroch. Majú tam jedlo aj malé vreckové. Ak majú viac peňazí, môžu tábor opustiť, cestovať po Slovensku či dokonca bývať niekde inde – ale stále ich budú mapovať, stále budú mať len kartičku žiadateľa o azyl. Budú ich preverovať, zapisovať si každý detail ich biografie a budú mať veľmi neistú budúcnosť. A možno im nakoniec povedia „nie“. Poväčšine aj povedia, veď väčšina odchádza z ekonomických dôvodov a táto príčina sa veľmi do úvahy neberie.

Zoznámila som sa s niektorými utečencami. Mnohí rezignovali na svoju budúcnosť, ale väčšina stále v niečo dúfa a dokáže sa tešiť z absolútnych maličkostí. Hlavne je pre nich to, že nie sú vo svojej rodnej krajine. Tešia sa z toho, že možno raz začnú žiť lepšie. Možno raz ich deti. Ale o svoju budúcnosť sa boja, lebo nevedia a ani nedokážu tušiť, čo ich čaká. A nedokážu si ani tipnúť, koľko rokov ešte budú čakať na hociaké rozhodnutie.

Zoznámila som sa s mladíkom, ktorý utiekol z Afganistanu. Bol vysokoškolsky vzdelaný. Aj tu, na Slovensku, chce študovať a neskôr aj pracovať. Chýba mu domov, ale nemal inú šancu ako útek. Prenásledoval ho Taliban. Áno, je moslim, áno, je z Afganistanu, ale je to veľmi príjemný a vzdelaný mladý muž. Tiež čaká.

Chceli by sme takto žiť? Pochybujem, že chceli. Máme domovy, máme doklady, máme možnosť sa zamestnať a študovať, máme možnosť pokojne cestovať po celom svete. Tí ľudia nemajú nič. Niektorí možno majú peniaze alebo pozostatky nejakých dokladov, ale oproti iným ich to zvýhodňuje len trocha. Stále budú čakať, stále sa budú báť, dlho budú od sveta izolovaní v malom utečeneckom svete táborov, pohovorov a absolútne inej, novej krajiny. A môžete mi neveriť, ale nie každý z ních bude vyčíňajúci moslim. Dokonca sa odvážim povedať. že väčšina nebude takých. Väčšina sa chce prispôsobiť novému svetu a naozaj sa snaží. Samozrejme, že existujú aj neprispôsobiví utečenci, ale neprispôsobiví ľudia sú všade. V každej krajine a každej národnosti. V každom vierovyznaní.

Všetkým tým, ktorí zdieľajú strašidelné obrázky a scenérie a občas si zájdu na kebab asi nemám čo povedať. Môžem len odporúčiť veľmi dobrú knižku od Remarqua. Volá sa „Miluj blížneho svojho“. A áno, je o utečencoch. Vo svojej podstate.

 

 

 

Teraz najčítanejšie