Denník N

Prečo sa radikalizujeme?

Hľadám odpoveď na túto otázku v zážitkoch z detstva, v našej schopnosti či neschopnosti komunikovať, kto sa v súčastnosti separuje a či je pravda relatívna.

Prečo sa radikalizujeme?

 

Od vypuknutia ukrajinskej krízy sa v médiách začali až príliž často používať pojmy ako fašizmus, pravicoví radikáli, neonacisti. S imigrantskou krízou sa v Európe vyplavili na povrch pojmy ako xenofóbia, rasizmus, odmietanie prijímať uprchlíkov, islámsky extrémizmus, islamizmus a Islamský štát. Kde sa v ľuďoch berie radikalizmus a nenávisť? Kto seje nevraživosť? Komu vyhovuje konflikt? Prečo sa bojíme neznámeho? Nedôjde ku devalvácii týchto pojmov?

 

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky som sa mysľou vrátil do svojho detstva a pospomínal. Pochádzam z obce Trebeľovce v okrese Lučenec. Je to malá obec s 1 200 obyvateľmi. Obyvateľstvo je zmiešané, žijú tam slováci, maďari, rómovia. Pôvodní obyvatelia sú maďari, slováci prišli väčšinou z detvianskych, hriňovských a kokavských lazov. Niekoľko slovenských rodín prišlo aj z Maďarska. Rómovia rozprávajú aj po slovensky aj po maďarsky. Ľudia spolu komunikujú podľa toho akým jazykom sa začne rozprávať, respektíve ak je tam niekto, kto nevie po maďarsky, tak sa plynulo prejde na slovenčinu. Prečo som sa vrátil do detstva? Lebo si z detstva pamätám, že sme spolu vyrastali slováci, maďari, rómovia a nikdy sme medzi sebou nemali vážne konflikty. Hrávali sme futbal, stavali máje, chodili na diskotéky, pomáhali si na stavbách. Ak ste prišli ku nám do krčmy, sedeli pri jednom stole slovák, maďar a róm. Hrali karty o haliere, nikdy sa neurážali a ani nepodceňovali. Samozrejme, že podpichovačky boli. Dôležité však je, že nejaká nevraživosť či nenávisť tam nebola. Manželstvá boli zmiešané, moja sesternica si napríklad vzala za manžela róma. Občas preletela iskra, ale to súviselo skôr so športom, hlavne s futbalom. Z detstva si pamätám, že vášne prebiehali hlavne ak došlo ku faulom a rozhodca faul nevidel. Potom nastúpili vášne, občas strkanica, občas bitka a niekedy aj príchod Verejnej bezpečnosti. Na druhý deň sa však všetko vrátilo do starých koľají. V práci alebo v autobusoch si situáciu vysvetlili a po robote to zapili pivom. Prečo v tom období v spoločnosti spolužitie fungovalo a neboli trecie plochy? Bolo to zo strachu z moci KSČ? Myslím si, že nie. Bolo to v tom, že ľudia spolu komunikovali.

Kostol, futbal, krčma, práca a sobotné brigády boli piliermi spoločenských diskusií a dialógov. Tam dochádzalo ku výmene názorov. Samozrejme došlo ku hádkam, kriku, rozhadzovaniu rúk a presadzovaniu si svojej pravdy. Takto ale vypadal spoločenský dialóg, každý jednotlivec vyjadril svoj názor a bojoval zaň. Ľudia sa nebáli emočne reagovať. Emócie boli súčasťou každodenného života. Myslím si, že to boli spoločensky zdravé emócie, ktoré stmelovali spolužitie.

Emócie fungovali ako ventil a neskorší dialóg viedol ku utužovaniu vzťahov. Dôležité zároveň bolo, že žiadna komunita nežila v gete. V obci by ste zbytočne hľadali čisto maďarskú, slovenskú alebo rómsku ulicu. To bol a je faktor, že ľudia spolu komunikovali a komunikujú.

 

Po páde komunizmu sa dedina zmenila. Nie, nestala sa rasistickou, ale väčšina mladých ľudí (mám na mysli slovákov, maďarov a rómov) kvôli obrovskej nezamestnanosti a nízkym príjmom odišla pracovať do zahraničia. A tak dnes už svoju obec nemôžem ako príklad použiť. No na komparáciu mi postačia moje zážitky z detstva.

 

Dnes v takzvanom “novom svete” naších miest a obcí vidíme segregáciu ekonomickú, rasovú a sociálnu. Čo si pod tým predstavujem? Rasová a sociálna segregácia je spojená prevažne s osadami na východnom Slovensku. Ekonomická segregácia je viditeľná hlavne na západe Slovenska, kde vznikli celé štvrte segregovaných rodín, ktoré si postavili “svoje” vily za vysokými múrmi. Nepoznajú svojich susedov a netušia, čo sa za ich hradbami vonku deje. Skoro ráno odchádzajú do práce a neskoro večer sa vracajú do svojho uzavretého sveta. Stratili sa vo vlastnej ilúzii ideálneho života, ktorý poznajú z reklám a komerčných fotografií. Ich svetom sa stala kancelária, virtuálny svet internetu, sociálnych sietí, televíznych kanálov a firemných porád.

 

 

 

Ocitli sme sa v Platónovom Podobenstve o jaskyni? Sme väzňami vlastných predsudkov, všeobecných pohľadov? Bojíme sa všetkého neznámeho? Bojíme sa vysloviť svoj názor, pretože nie je v súlade so všeobecnou morálkou? Mlčíme a dusíme v sebe “svoju “ pravdu? Je toto zdrojom radikalizmu? Prečo v poslednej dobe dochádza ku silnému konfliktu názorov? Prečo dochádza ku zosmiešňovaniu názorov a prečo sa manipuluje so slovami, vetami, fotografiami a videami?

 

Medzi veľmi odvážne dokumenty, ktoré išli proti prúdu, považujem document Olivera Stone o Fidelovi Castrovi, film Yoava Shamira o antisemitizme a Michael Moore Fahrenheit 9/11. Nech sa na tie diela budeme pozerat akokoľvek podozrievavo, musíme uznať, že nám ponúkli iný pohľad na danú udalosť než bola ponuka mainstreamu.

 

A prečo píšem o Platónovi a dokumentaristoch, keď na začiatku som chcel písať o spolužití a radikalizme? No preto, aby sme sa naučili pozerať na pravdu z rôznych uhlov pohľadu. Aby sme pochopili, že pravda je veľakrát relatívna. Aby sme pochopili, že ku pravde sa dá dospieť jedine diskusiou, komparáciou faktov a spolužitím. Medzi ľuďmi začína prevládať názor, že pravdu si privlastnili mocnosti a mocní sveta a že pravdu majú vždy víťazi a nikdy nie porazení. Ako to teda s tou politickou a mediálnou pravdou je? Niet lepšieho príkladu ako Sarkozyho výrok zo dňa 15.9.2010: ”Luxemburčania by si mali vziať Rómov k sebe domov”. Francúzsky prezident týmito tvrdými slovami reagoval na kritiku luxemburskej komisárky Viviane Redingovej v súvislosti s jeho politikou voči Rómom. Redingová mala v Európskej komisii na starosti rezort spravodlivosti. Redingová doslova povedala: „Osobne som pobúrená situáciou vo Francúzsku, ktorá vytvára dojem, že ľudia sú deportovaní z členskej krajiny Európskej únie len na základe ich príslušnosti k určitej etnickej menšine. Myslela som si, že takéto niečo už po druhej svetovej vojne neuvidím,“ vyhlásila a dodala: „Čo je veľa, to je veľa!“ Komisárka tým reagovala na opatrenia Sarkozyho vlády, ktorá spustila tvrdý boj proti rómskym imigrantom. Sarkozy jej podľa kuloárnych informácií odkázal, či má doporučiť rumunským Rómom “aby odišli do Luxemburska, kde ich pani Redingová očakáva”. Ako celá verbálna roztržka skončila? Odišla do stratena, pretože pani komisárka sa prestala Sarkozyho vysťahovaleckej politike venovať. Môžeme sa len dohadovať či zabudla alebo dostala strach z radikálneho odkazu francúzskeho prezidenta. Víťazom sporu bol teda Sarkozy. A tu sa dostávam k meritu veci, a to je politické pokrytectvo. Kým môžem získavať politické body na humanizme, tak vydávam morálne vyjadrenia, ale akonáhle by som mal niesť sám politickú zodpovednosť za humanizmus, tak zabúdam, nevidím, nepočujem.

Je teda problém vzniku radikalizmu v našom strachu vyjadriť niekedy radikálny postoj? Je problém v dusení radikálnych myšlienok a ak príde prvá príležitosť, tak všetkú tú nahromadenú zlosť vyventilujeme zo seba von, či už podporou násilia alebo odovzdaním hlasu Kotlebovi?

 

Prečo spolu nekomunikujeme? Myslím na lokálnej, ale aj na celospoločenskej úrovni. Nech si ľudia nadávajú na USA koľko chcú, ale v tomto bode spoločenskej diskusie sú najďalej. Tam existujú legitímne radikálne černošské, belošké, moslimské, kresťanské, židovské a neviem ešte aké hnutia, FBI o nich vie, monitoruje ich a dohliada na to, či dodržujú ústavu USA. Ale akonáhle tieto hnutia prekročia hranicu ústavnosti a platných zákonov, polícia ich pochytá a súdy odsúdia. Vďaka takémuto zriadeniu FBI vie o radikáloch a dokáže ich ľahšie monitorovať. Radikalizmus v USA nie je v podzemí, je na očiach a verejnosť, či už odborná alebo laická reaguje na ich vyhlásenia. A tu je zásadný problém u nás v EÚ! Pretože v Európe sa politici “musia” prispôsobovať verejnej mienke, pretože tá ich drží pri moci. Preto dochádza pri voľbách v európskych krajinách ku nečakaným prekvapeniam. Lebo veľakrát nevieme, respektíve netušíme, čo si v skutočnosti niekedy až tretina spoločnosti myslí a želá. Potom sa slovník politikov prispôsobuje radikálnym vyhláseniam aby získal politické body. A tu sa vrátim ku Sarkoziho konaniu.

Sarkozy v tom čase “musel” reagovať, lebo verejná mienka bola “zhrozená”. Ako celá kauza dopadla vieme všetci. Problém s Rómskymi imigrantami sa vyriešil vysťahovaním a poskytnutím Eurofondov na riešenie nelichotivej situácie Rómov vo východnej Európe. Vďaka tomu sa o problém Rómov začali zaujímať rôzne finančné skupiny napojené na vlády. Tieto finančné skupiny zrazu v sebe objavili ochotu pomáhať sociálne slabým Rómom. Štáty vo východnej Európe vďaka tomu získali obrovské finančné prostriedky na rekvalifikačné kurzy, na podporu vzdelania, zamestnanosti, dokonca sa za eurofondy vydalo CD v rómskom jazyku, aby v chudobných osadách vedeli narábať s Eurom. Takéto pokrytectvo je viac ako hanebné, pretože boli vyplatené stámilióny Eur do projektov, za ktoré sa vybudovali tak akurát vily finančníkov s vysokými múrmi, no spoločenský úžitok z toho nebol takmer žiadny. Dá sa s kľudným svedomím tvrdiť, že sa na Rómoch nabalilo kopec podnikavcov, no výsledok bol a je takmer nulový. Z týchto zlodejov ale nie je zhrozený nikto, o týchto krádežiach nečítame takmer nikde! A prečo? Lebo to nie je zaujímavé pre radového čitateľa bulváru, ktorý potrebuje mäso, sex, krv a seno aby to všetko dokázal skonzumovať. Keby tomuto senzáciechtivému čitateľovi niekto zrátal koľko peňazí zneužili biely gadžovia na Rómskom etniku, koľko zdrojov bolo preposlaných na súkromné účty, tak by ostal zhrozený. Keby sa tieto zdroje využili v školstve, vo vytváraní pracovných návykoch, v projektoch ktoré podporia talent mladých Rómov, slovenská spoločnosť by bola oveľa ďalej. Áno, všetkým by nám to pomohlo, lebo ak by Rómovia pracovali, odvádzali by dane do štátneho rozpočtu.

Finančných zdrojov na podporu dlhodobo nezamestnaných, na podporu Rómov v osadách, na podporu nevzdelaných občanov je v EÚ dostatok. Problém je v nevyužívaní týchto zdrojov, problém je v ich tunelovaní a mrhaní.

Politici, tretí sektor by si v prvom rade mali uvedomiť, že žiadnymi zákonmi, príkazmi a ustanoveniami nezabránia radikalizácii. Že radikalizácii sa dá zabrániť jedine tak, ak budeme vnímať zmeny nálad, ak budeme riešiť príčiny a nie dôsledky. Ak budeme predvídať a počúvať tých ľudí, ktorí problémy zažívajú. Z Bratislavských kancelárií nevidno do osád, nedá sa správne reagovať, pretože v každej chudobnej osade platia iné pravidlá života. Nemôžeme porovnávať osadu v Krásnej Hôrke s osadou v Letanovciach! Najlepšie by podľa môjho názoru bolo, keby všetky organizácie ktoré chcú pomáhať obyvateľom v chudobných osadách, sídlili a aj žili v týchto osadách. Pretože len tam im dokážu pomôcť, len tam pochopia problémom a len tam nájdu východiská z danej situácie. A viete prečo? Pretože s tými obyvateľmi budú žiť, dennodenne komunikovať, budú im vidieť do kuchyne, hrať s nimi fotbal, stavať máje, chodiť do kostola a v neposlednom rade prežijú možno aj lásku a založia si v osade rodinu. Kancelárske rozhodnutia, štúdie, ročenky a zákony nám zatiaľ nepriniesli žiadny posun dopredu.

 

Na záver mi dovoľte napísať môj pohľad na našu radikalizáciu spoločnosti. Počas komunizmu na území Československa pôsobila jediná extrémistická organizácia, a to ŠTB. Po páde komunizmu začala vznikať nová ekonomická, hospodárska a politická elita. Tá elita si vybudovala svoje rodinné sídla schované za dvojmetrovými nepriehľadnými múrmi, čiže sa separovala. Politici, podnikatelia a bulvárne celebrity netušia ako žije väčšina, nevedia odhadnúť náladu obyvateľstva. Dostávajú len útržky novinových správ a majú pocit, že toto je obraz slovenskej spoločnosti. Víťazstvo Kotlebu bol zdvihnutý prst, a ak tie vysoké múry obrazne povedané elity nezbúrajú, dopadne celá spoločnosť ako Sodoma Gomora v dobre známej knihe Genezis. Obzrime sa dozadu skôr než sa obzrela pani Lótová.

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.