Prečo sedím s deťmi na koberci v čase keď sa môžu voľne hrať
Pracovný život vychovávateľa je z určitého uhľa pohľadu boj. Napríklad s uznaním. Či už od štátu, spoločnosti a v niektorých chvíľach aj od kolegov učiteľov. Taktiež boj s nenaplnenými či divokými úväzkami alebo s prineskorým ukončením pracovného dňa. Ale hlavne je to boj s deťmi, ktoré po obede potrebujú ľudovo povedané „vypnúť“ a z ktorých sa veľká časť na určitý čas akoby mentálne vracia kamsi do obdobia ranného detstva. Individuálne do rôznych jeho fáz.
Niektoré deti dokonca zvyknú pôsobiť dojmom akoby sa potrebovali vrátiť k ešte hlbším koreňom – kamsi do džungle či jaskyne. Vydávanie hrdelných zvukov či lezenie po všetkom vyššom ako zámková dlažba sú niektoré z prejavov, ktorými sa nás o tom snažia presvedčiť. :) Decká by po príchode z obeda do klubovne najradšej vypustili zo seba Krakena a tiež aj väčšinu pravidiel, ktoré pani učiteľky do nich celé dopoludnie poctivo vštepovali.
Z hľadiska harmónie vnútorného sveta vychovávateľa vyzerá optimálny režim poobedia jednoducho. Čo najskôr (po obede) deti vypustiť niekam na dvor či ihrisko. Následne po niekoľkých dlhých minútach keď sa dá s nimi normálne baviť, resp. keď sú už uzimené či premoknuté (a to nielen od dažďa) ich stiahnuť dnu, upozorniť na povinnosť umyť ruky a posadiť k stolu na olovrant. No a nakoľko každý jeden školský plán vyžaduje aj nejakú záujmovú činnosť – tú radšej naplánovať na čas keď bude počet detí v klube taký aby pri aktivite priveľmi nestrádala žiadna zo zúčastnených strán.
Toto všetko by aj sedelo. Veď radosť z pozorovania tohto detského sveta, kvantá astronomických jednotiek vzdialeného od sveta dospelých, je zážitok, ktorý vás jednoducho a pomerne spoľahlivo dostane. Avšak bez jedného, na prvý pohľad nepatrného, no o to dôležitejšieho momentu, sa mi poobedný program v školskej družine zdá akýsi neucelený. Momentu, ktorý pracovne nazývame poobedná komunita či poobedný kruh.
Na našej škole je zabehnutý a veľmi dobre funguje koncept tzv. ranných kruhov. Úvodných desať minút každého školského dňa patrí naladeniu sa a mentálnemu nastaveniu na začiatok procesu učenia sa. Potom čo dieťa získa pocit prijatia v skupine, ľahšie sa oddá aj procesu vzdelávania. Naozaj. Samozrejme, že častokrát sú obsahom spoločnej diskusie zážitky detí z predchádzajúceho dňa, informácie o snoch či raňajkách dotyčného alebo vtipy, začať deň komunitne má svoje nespochybniteľné výhody. Rovnako ako zbytočne budete do hladného či týraného dieťaťa tlačiť násobilku, budete chcieť niekam viesť dieťa, ktoré potrebuje byť vypočuté. Samozrejme aj deti sú rôzne a nie každé má potrebu rozprávať pred skupinou. Takýto model otvárania vyučovania nie je akiste tou najmodernejšou novinkou na pedagogickom trhu. Aj v literatúre písanej na základe skúseností z ozajstne drevených dlhých lavíc z ozajstných malotriedok by sme našli o ňom zmienky.
Podobne ako v prípade ranných komunít, privítať deti v družine znamená poukázať na to, že tu majú svoje miesto. Oboznámenie s programom dňa zase dodáva deckám potrebný pocit istoty. Maslow by vedel rozprávať… Kto má nejaký zážitok, môže sa oň podeliť, kto otázku, môže ju položiť. Koho trápi nejaký problém, môže ho nadhodiť, kto má niečo pre ostatných, môže to poslať kolovať… Decká sa učia navzájom dávať si milé ocenenia, gratuluje sa oslávencom. Je to tiež výborný priestor na zadávanie pokynov či rozdiskutovanie určitých problémov, ktoré či chceme a či nie, v takýchto skupinách detí vznikajú a vždy vznikať budú. No a toto všetko sa odohráva… na koberci. V sede. V ponožkách. V kruhu. Či presnejšie v kružnici. V útvare, ktorého hlavná didaktická výhoda spočíva v tom, že nikoho nezvýhodňuje. V prípade, že sa rysovanie vydarí je to z ľubovoľného bodu na obvode do jej stredu rovnako ďaleko a rovnako blízko.
Celkovo výzvou pre vychoša v školskom klube je najmä vytvoriť vhodné prostredie, v ktorom sa decká budú cítiť prijaté. Doobedný vzdelávací proces v popoludní ustupuje výchovnému. Docieliť aktívne počúvanie či prinajmenšom rešpektujúce nerušivé správanie u všetkých detí po obede je úloha s veľkým Ú. Najmä keď vás okrem vlastných myšlienok rušia aj deti, ktoré si sem chodia zložiť ťažké školské tašky či rodičia hľadajúci svoje ratolesti. V našom prípade si komunitný kruh pravidelne spestrujeme spevom s gitarou. Prvý akord nahradil odpočítavanie a stal sa dohovoreným signálom kedy deti končia rozrobenú prácu v klubovni a v priebehu piesne si sadajú na koberec. Koľko na ňom vydržia je v zásade na nich. Niekedy sa stane, že myšlienky účastníkov diskusie po zodpovedaní otázky „Kam pôjdeme von?“ mieria už len jedným smerom – na školský dvor či niekam do lesíka.
Ukončiť poobedný kruh pred stanoveným časom nie je tiež problém. Poslať deti vyvetrať von v čase keď im ubieha zrak, sluch aj ostatné zmysly, je privilégium práve vychovávateľa. Vhodná kompenzácia za boj, ktorý denne vedie.
