Denník N

Prečo slovenskí novinári nemôžu vierohodne kritizovať slovenské školstvo či zdravotníctvo

Money, money, money, not so funny, in journalists’ world. Ilustračné foto – Wikipédia/Avij
Money, money, money, not so funny, in journalists’ world. Ilustračné foto – Wikipédia/Avij

Neustále počúvame vzletné reči o tom, že treba skvalitniť slovenské školstvo, zdravotníctvo… a žurnalistiku. Bez finančnej investície to nepôjde.

rozsiahleho rozhovoru s odborníkom na propagandu Petrom Pomerantsevom ma zaujal citát:

Médiá potrebujú oveľa viac finančných zdrojov, oveľa viac peňazí, aby si mohli poriadne robiť svoju prácu. Akokoľvek budú médiá písať, ľudia si budú hľadať to, čo chcú počuť. Nie je to o tom, že by médiá neporozumeli ľuďom. Celé je to o tom, že kvalitná žurnalistika je drahá.

Aký presný postreh! Iste nie je náhoda, že jeho autorom je bilingválne vychovaný britský novinár ruského pôvodu, ktorý dlhé roky pôsobil aj v Británii, aj v Rusku. Dokáže teda obe prostredia na základe vlastnej skúsenosti, z prvej ruky porovnať.

Čo hovorí Pomerantsev, je stopercentná pravda, ale neberie sa na to ohľad, aspoň na Slovensku nie. Slovenské médiá – ak som správne informovaný – živoria z posledného.

A práve tu vidno jasnú paralelu k školstvu alebo k zdravotníctvu. Vždy sa mi zdá kuriózne, keď slovenské médiá kritizujú slovenské školstvo alebo slovenské zdravotníctvo, lebo sa mi vidí, že sú v rovnakej situácii. Mám dojem, že bez prísunu väčšieho objemu peňazí nebude konzistentne spoľahlivá kvalita v jednom, v druhom ani v treťom.

Ak človek natrafí na kvalitu v slovenskom školstve, zdravotníctve alebo žurnalistike, neraz má dojem, že sa to stáva „napriek“ tomu, v akom celkovom stave tieto oblasti sú – že ide takpovediac o „zázračné výnimky“ zo žalostného stavu, v ktorom sa tieto oblasti dlhodobo nachádzajú.

Áno, vždy sa nájdu výnimky, ktoré nesystémovo (a v tomto prípade pozitívne) vytŕčajú z radu, ale celosystémovo sú zrejme všetky tri oblasti nastavené katastrofálne.

Dá sa to vari názorne ilustrovať na príklade našich škôl – základných, stredných aj (a možno najmä) vysokých. Mnohí z nás majú takú životnú skúsenosť, že školy, ktoré vyštudovali, boli systémovo nastavené celkom zle. Napriek tomu zrejme na každej škole študent narazí medzi vyučujúcimi na vynikajúcich jednotlivcov, ktorí sa systému vynímali. Uprostred pavučiny zmaru sa zmietajú jednotlivci, ktorí sú špičkoví a doživotne nás pozitívne ovplyvnia – v školstve, v zdravotníctve či v žurnalistike.

Nie je to o tom, že by ľudia nechceli prinášať špičkovú kvalitu v školstve, zdravotníctve, žurnalistike. Je to o tom, že tak, ako sú tieto oblasti nastavené, k systematickej tvorbe špičkovej kvality ich nepustia. Poslúžim príkladom z vlastného života. Pôsobil som niekoľko rokov ako klasický školský učiteľ. Pripravoval som sa na každú vyučovaciu hodinu stopercentne svedomito? Žiaľ, nie – nebol čas. Vzhľadom na symbolické finančné ohodnotenie som sa popoludní musel venovať iným zárobkovým činnostiam, aby som zaplatil každomesačné účty.

Ak sa donekonečna budeme spoliehať na excentrické výnimky, ktoré dokážu robiť zázraky napriek sparťanským podmienkam, konzistentnú kvalitu v slovenskom školstve, zdravotníctve, žurnalistike zrejme nezaistíme nikdy. A to už otvára bránu dokorán kotlebovco-trumpovcom, lebo veď oni všetky problémy „v mene ľudu“ vyriešia, keďže status quo v spomínaných (a aj mnohých ďalších) krízových oblastiach dlhodobo je, aký je.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.