Prečo Štefanovia utekajú k susedom?
Ak si mladý Slovák, pravdepodobne nedokážeš spočítať na prstoch rúk dve skupiny rovesníkov z tvojho okolia. V prvej sú tí, ktorých život zničili drogy. Druhú tvoria tí, ktorí odišli študovať alebo žiť von a neplánujú sa vrátiť. Tá prvá si za svoj osud mimo každodennej slovenskej reality môže pravdepodobne sama, tú druhú však vyhnal tento štát.
Najviac Slovákov v cudzine pracuje a žije v Česku a Rakúsku. Tých, ktorí odchádzajú za niekoľkotisícovými mzdami do Nemecka a Británie, domov tak skoro nedostaneme. S Rakúšanmi sa takisto v priemerných mzdách porovnávať nemôžeme, s Čechmi však áno. Doťahujeme sa s nimi v hokeji, futbale, hudbe, životnej úrovni. Skrátka vo všetkom, v čom môžeme (samozrejme okrem kinematografie).
Česi však pred nami majú veľký náskok v tom, čo nechávame prežívať a oni živia. Vysoké školy. Nie je tajomstvom, že kvalita vysokých škôl u našich západných susedov je naozaj o triedu vyššia ako tá, ktorú máme doma. Vo väčšine odborov, ktoré chcete študovať, nájdete aspoň jednu lepšiu českú univerzitu od najlepšej slovenskej. Je čas naliať si čistého vína a priznať, že ľudia po strednej škole neutekajú do Česka za lepším pivom, ani za kačkami, ale za kvalitou vysokej školy. Popri kvalitatívnom rozdiele našich a českých škôl sú vlaky zadarmo naozaj veľmi slabou premennou v (ne)rovnici českého a slovenského školstva. Na českých univerzitách študuje už dlhodobo každoročne viac ako 20 tisíc mladých Slovákov. Môže za to príbuznosť jazyka, geografická blízkosť, ale aj bezplatné štúdium pre zahraničných študentov v ČR. Veď aj mňa rodičia tlačili do Prahy alebo Brna a odolať nebolo jednoduché…
Problém však nie je len v počte Slovákov, ktorých zlákala lepšia škola u západných susedov, ale aj v kvalite, ktorá odchádza. Na gympli som mal spolužiačku, nazvime ju Štefan. Je zbytočné hovoriť, že bola jedna z najväčších kapacít v ročníku. Štefan bola od malička presvedčená o tom, že bude právnička. Odišla študovať do Prahy, kde má dnes super
robotu, žije s priateľom a ak sa niekedy vráti na Slovensko, zjem si malíček na ľavej ruke. Problém je v tom, že Štefan je baba, ktorá ak by zostala doma, mohla dnes byť jednou z najlepších právničiek našej generácie a raz pokojne sudkyňa Ústavného súdu alebo aj prezidentka. Lenže nezostala a nebude.
Poznám aj jedného chalana, nazvime ho Rado. Rado bol takisto jeden z najlepších vo svojom ročníku na gympli, potom jeden z najlepších mladých právnikov a odišiel na Yale. To je tá škola s peknou záhradou, ktorú poznáte z amerických filmov. Keď z nej odídete, ste absolvent jednej z najprestížnejších univerzít na svete a môžete vo veľkej americkej kancelárii pohodlne zarábať ročne státisíce dolárov. Rado sa však ako jeden z mála tých výnimočných Slovákov vrátil na rodnú hrudu, aby posunul túto krajinu vpred. Zvyšok jeho príbehu až dodnes už asi poznáte…
Každý máme svojich Štefanov, ktorých príbehy nemajú pre túto krajinu happy end. Ani jednému z nich to však nezazlievam. Človeku cestu za šťastím a životom, aký si vybral, zazlievať nemôžete. Môžete však zazlievať tomuto štátu, že vašich Štefanov vyhnal von. Odliv mozgov do Británie, Nemecka, ani Rakúska naozaj tak skoro nezastavíme. Už len preto, že ekonomicky sa s týmito krajinami porovnávať nemôžeme.
Musíme však bojovať s tým, aby mladí a perspektívni Slováci neutekali za kvalitnejšími školami do Česka. Do toho Česka, s ktorým sa dokážeme rovnocenne pasovať vo futbale, hokeji, životnej úrovni a už aj v kvalite piva. Slovenské školstvo potrebuje akútne zvýšiť kvalitu. Stále máme na to doma kopu šikovných hláv, stačí do nich efektívne investovať peniaze. Nie na vymaľovanie chodieb, ani na nové lavice, ani na tablety, ale do platov pedagógov, do zmysluplných projektov a do študentov. Pretože pokiaľ v nasledujúcich piatich rokoch nenalejeme do školstva toľko peňazí, koľko si zaslúži, bude každý z nás poznať stále viac a viac Štefanov a o chvíľu nebude na Slovensku nielen ťažké zohnať kvalitného právnika, ale nebude vás mať ani kto ošetriť alebo vám opraviť počítač…
