Denník N

Prečo sú dôležité verejné coming outy

Za svoje práva sa musia postaviť gayovia samotní, tí, ktorých hlas má váhu a tvár má apel, len tak dosiahnu akceptáciu.

Ľudia a autority

People are people, spievali Depeche a my sme zase hovorili Depeche, do hajzla ho vtrepeš, ale mali pravdu. 

Ľudia sú len ľudia a rôznym hlasom prikladajú rôznu váhu: na tom, čo povie autorita, záleží omnoho viac ako na tom, čo povie tisíc obyčajných ľudí. Nie pravda ale apel je dôležitý, platí to nielen v názorovom spore, ale aj v propagácii. Tisíc nadšených recenzií má menšiu váhu ako Rytmus, ktorý vám povie, že iné topánky by si naozaj nevybral – práve preto existujú brand ambasadori, preberajú sa oficiálne záštity, pozývajú čestní hostia a udeľujú čestné tituly (neplatí pre Gašparoviča).

Priemerní ľudia nemajú tváre a nemajú príbehy, nikomu sa s nimi nič nespája, práve preto jedna autorita v akomkoľvek poli dokáže akúkoľvek myšlienku odkomunikovať omnoho efektívnejšie ako masa priemerných ľudí.

Ľudia potrebujú požehnanie zhora: aj na diaľku udelený súhlas nielen s konaním ale dokonca aj s názorom je pre nich nevyhnutný. Prečítajte si o ľubovoľnej genocíde a zistíte, že žiadna z nich sa neudlala bez odobrenia autoritami, všetci rozumieme, prečo sa pred voľbami cení osobnosť, ktorá je ochotná povedať, že ide voliť tú-ktorú stranu.

 

Po referende

Došlo k posunu – referendum ukázalo, že väčšine ľudí sexuálne menšiny nezaujímajú, alebo im prinajmenšom nevadia. Nevnímajú ich ako nebezpečenstvo. Výsledkom je vlastne pravý opak: namiesto stavania pomyselnej hrádze otvorilo diskusiu o rozšírení práv, zhruba v zmysle keď sme už zistili, že nám nevadia, poďme zistiť, aké práva im vieme dať bez toho, aby nám to vadilo tiež.

Človek by akosi čakal, že toto je ten moment, teraz to príde. Vystupovať začnú umelci, herci, hudobníci, lebo ich prestane ibaviť o sebe čítať, že ešte stále – už roky – nenašli toho pravého/tú pravú.

Zistia, že sa už nemajú čoho báť, teraz, keď sme tak nejak zoficiálnili, že proti nim nič vážne nemáme. Využijú hybnú silu a verejnú diskusiu vyvolanú referendom a začnú vychádzať na verejnosť.

 

Ako to bolo v Amerike

Keď sa Spojené štáty v druhej polovici minulého storočia vydali na rovnakú cestu, tiež to neboli milióny bežných gayov žijúcich svoje bežné životy, ktorí stáli v čele. Naopak: do prvej línie, riskujúc odmietnutie a zavrhnutie, zastrešujúc sa svojim vlastným príbehom, kariérou a úspechmi, sa postavili osobnosti. Celému hnutiu prepožičali kredibilitu, ktorú si celý život budovali. Postavili sa a povedali pozrite sa na mňa, to som ja tak, ako ma poznáte, včera ste to o mne ešte nevedeli, dnes už viete a zmenilo sa niečo? Nie, som ten istý človek, len už nemusím verejne tajiť niečo tak zásadné ako je moja sexuálna orientácia.

Zavrhol ich niekto? Boli ostrakizovaní? Nie. Ľudia pochopili, že tie osobnosti majú pravdu – naozaj nie sú iné ako boli včera, nezačali svoje úlohy hrať inak, z ich umenia neubudlo. Pochopili, že sexuálna orientácia neurčuje nič viac ako – nuž, sexuálnu orientáciu. A to je tá najzásadnejšia informácia.

Slovenská situácia je dnes rovnaká – na máločom mi záleží menej ako na tom, kto je s kým šťastný a s väčšinou mien sa mi ani nespojí žiadna tvár, ale v tomto som skôr výnimkou. Mená a tváre sú všetko, čo títo ľudia majú a tak sa radšej pretvarujú: rmlčia, majú nefunkčné reprezentatívne vzťahy, trávia celé mesiace mimo Slovenska, aby ich tu nikto s nikým nevidel. Je to všetko v poriadku – ich rozhodnutie – len mu nerozumiem.

Človek si zracionalizuje čokoľvek, ale ak by mi niečo tak výrazne zasahovalo do života, že by som kvôli tomu musel robiť vyššie uvedené, rozhodne by to v poriadku nebolo. Veľmi by som rozmýšľal, čo s tým, toto by predsa vôbec nebol môj život, len nejaká jeho neúprimná kópia.

 

Kto je na ťahu?

Strach je mocný a kariéra len jedna, zaiste, ale predstava, že by niekoho prestali obsadzovať len preto, že je gay, nemá s realitou spoločné nič, najmä ak by neostal sám. Zvyk je železná košeľa, pani v Orechovej Potôni neprestane seriál, ktorý pozerá každý večer roky, sledovať len preto, že ten a ten sa priznal. V mnohých domácnostiach sa navyše určite odohrá rozhovor, v ktorom chlap povie, že ten a ten je teda hnusný buzerant a jeho žena ho zahriakne. Prestaň!, povie. Veď je taký zlatý/milý/normálny. Veď ho roky vidí v telke.

Tam niekde sa zrodí aj ono pochopenie, ktoré možno otec úplne do konca nedotiahne, ale jeho syn už áno: že gayovia sú úplne normálni a nemajú čo a prečo tajiť. Byť gayom predsa nie je hanba. Ideálnym dôsledkom bude, že si ich každý prestane všímať, ešte predtým však musí prísť fáza, v ktorej o sebe dajú vedieť. Nahlas ale kultivovane, jediným jasným statementom. Jedna veta, načo niečo dodávať?

Nie sme to totiž my, heterosexuáli, ktorí majú bojovať, nie primárne. Práva gayov síce môžeme chápať ako súčasť boja za rovnosť, ale to je filozofický koncept, skutočný, životný záujem na tom boji majú oni. My ich môžeme maximálne podporovať, ale stáť v čele sotva. Za svoje práva sa musia postaviť gayovia samotní, tí, ktorých hlas má váhu a tvár má apel, len tak dosiahnu akceptáciu. Ľudia ich budú najprv akceptovať a potom si ich prestanú všímať. Konečne prestane záležať na tom, kto je čím a bude koniec.

Teraz najčítanejšie