Prečo to robím?

Pretože tu chcem dôstojne žiť

Bratislava je mesto, ktoré je náročné na nás obyvateľov. Vyžaduje od nás trpezlivosť, včasné platenie daní, odhodlanie brať veci také aké sú a zároveň potrebu sa akoby schovávať v tej mase asi 420-tisíc obyvateľov, ktorí v nej žijeme. Spolu s bratom Ondrejom sme sa rozhodli vykročiť z tohto radu a zorganizovať našu prvú akciu.

Neboli sme spokojní s množstvom odpadkov, ktoré sme okolo nášho paneláku mali. Nasadili sme si pracovné rukavice a jednoducho ich pozbierali. Od toho momentu už uplynulo niekoľko rokov, niekoľko stoviek dobrovoľníckych akcií rôzneho druhu i rozsahu no napriek tomu sa v meste ešte stále necítim dôstojne.

Prečo? Lebo každou akciou, každým zásahom sa zvyšuje moja citlivosť voči prostrediu okolo mňa. Nestačí zbierať odpadky, chcem mať aj zábradlie bez hrdze, lavičku na sedenie, električkovú zastávku bez čmáraníc a ďalej by som mohol pokračovať a aj pokračujem (klik a uvidíte zvyšok ;-)). Chcem svojou troškou prispieť k tomu, aby sme si tu, v Bratislave, mohli vydýchnuť a nahlas  povedať, že to tu nie je vôbec také zlé. Nie tak, že znížime svoje očakávania, ale že budeme žiť na udržiavanej ulici.

Pretože svoje okolie zmeniť môžem

Bratislava je niečo ako raj dobrovoľníctva. Nefungujú tu totiž úplne základné, najjednoduchšie služby. Máte odpadky okolo domu, ktoré nikto mesiace nezbiera? Zoberiete si mikroténový sáčok na ruky spolu s igelitkou a máte čisto okolo domu. Problémom je roky hrdzavejúce zábradlie? Kúpite si plechovku farby, štetec a zábradlie máte ako nové. Hnevajú vás “krtince” na chodníku? Zoberte si kladivo a jednoducho ich zatlčte. Podobných príkladov je mnoho. Na väčšinu problémov nepotrebujete špeciálnu kvalifikáciu (stačí aj video z YouTube) ani kopu peňazí. Je to jednoduché pre nás a ešte jednoduchšie by to bolo pre samosprávy.

Nedávno som dobrovoľníckymi vylepšovákmi na Riazanskej sprevádzal obyvateľov Viedne. Tí mi na záver prechádzky oznámili, že ak by som väčšinu podobných zásahov robil u nich, tak mi zásahy mesto zruší a zakáže. Na druhej strane, ani by som podobné dobrovoľníctvo nemusel robiť.

Táto reakcia teda pekne sumarizuje existenciu Zelenej hliadky. Väčšina aktivít je jednoducho napadnuteľná pretože si neplníme ohlasovaciu povinnosť, nepýtame si súhlasy majiteľov pozemkov a majetkov, ktoré zlepšujeme či opravujeme. Samosprávy sú  radšej ticho a nechajú nás naďalej riešiť problémy obyvateľov Bratislavy. Za to sme im vďační a zároveň vlastne ani nie.

Pretože dobrovoľníctvo je najvyššia forma kritiky

Z času na čas sa dostanem do diskusie na tému “Ako dosiahnuť zmenu?”. Máme k dispozícií poštu, ktorou môžeme zasielať sťažnosti, e-maily, prostredníctvom ktorých môžeme čo máme na srdci priamo sprostredkovať nášmu komunálnemu politikovi, či portál Odkazprestarostu.sk, kde môžeme nahlásiť náš podnet. Sú to všetko využívané nástroje a ako by nie a nie vyvolať systémovú zmenu.

S bratom sme sa rozhodli, že našou formou kritiky bude dobrovoľníctvo. Ak sa totiž nájde skupinka ľudí, ktorá sa bude venovať riešeniu konkrétneho problému vo svojom voľnom čase, tak daný problém nemožno ignorovať. Ak sa občan na niečo už nedokáže pozerať a jednoducho ho sám vyrieši, tak pohár trpezlivosti už niekoľkokrát pretiekol.

Zároveň mi nie je úplne jasné, či si samosprávy uvedomujú, že týmto spôsobom prispievajú k tzv. “blbej” nálade v našej spoločnosti. Nečudujem sa preto e-mailom, ktoré mi prídu a začínajú sa vetou: “Ozval som sa neúspešne na všetky inštitúcie a teraz sa obraciam na Vás.”. Môže pritom ísť len o revitalizáciu niekoľko desiatok m2 zelene či odstránenie menšej čiernej skládky. Ak môžeme, tak pomôžeme.

Pretože sú tu ľudia ochotní pomáhať

Bratislava je najväčšie mesto na Slovensku a preto tu nájdete ochotných fanúšikov rôznych odvážnych nápadov. Jedným z nich bol aj vznik Zelenej hliadky, s ktorou sme sa prvých 9 -10 mesiacov organizovali v skupinkách o dvoch či občas aj štyroch dobrovoľníkov. Šlo väčšinou o mňa, brata Ondreja, našu mamku či kamoša, alebo kamošku. Až potom sme natrafili na prvé statočné Bratislavčanky či Bratislavčanov, ktorí nám v ťažkých začiatkoch pomohli.

Dnes má Hliadka svoj príbeh, svoje výsledky a značku. Nie je preto prekvapujúce, že sa naše tvrdé jadro rozrástlo a dnes sme už prekročili počet sto dobrovoľníkov pravidelne navštevujúcich naše akcie či už v minulosti, alebo dnes. Postupne sa podarilo vytvoriť okruh ľudí, s ktorými môžem v utorky realizovať malé novomestské SpotFixy, v stredy upratovať vytipovanú mestskú časť, vo štvrtky makať v dielni, v soboty realizovať veľké SpotFixy a v nedeľu upratovať čierne skládky. Toto nie je vôbec samozrejme a snažím si to neustále pripomínať. Títo ľudia mi však umožňujú snívať.

Pretože mestá v zahraničí fungujú

Pomaly sa končí obdobie letných dovoleniek a väčšinou sa rozutekáme po celom svete. Navštevujeme často mestá, kde hrdza nemá svoje miesto, reklama je len doplnkom ulice a nie dominantou, ulice sú pravidelne čistené. V zahraničí nám to príde rovnako normálne ako  v Bratislave špinavá, počmáraná ulica so stĺpmi oblepenými reklamou na diskotéku z dňa 17.9.2013. Ten rozdiel v úrovni mesta je často priepastný. Keď to dokázali v mestách, ktoré často považujeme za menej ekonomicky rozvinuté ako Bratislava, tak prečo sa to nedá aj tu?

Pretože moja ulica je aj mojim zrkadlom

Už sa u nás ustálil  pocit, že čo mám doma, na tom mi záleží a čo je za dverami bytu je už problém niekoho iného. Platím dane, tak nech sa niekto postará. Pri mojich aj individuálnych aktivitách riešim roky rokúce neriešené drobnosti, ktoré obchádzajú denne stovky až tisíce ľudí. No nikto nepohne prstom. Máme svoje výhorky prečo sa to nedá.

Som však presvedčený, že ulica je aj mojim zrkadlom. Je zrkadlom nás všetkých, ktorý na nej bývame. Ak sa o ňu staráme aspoň v rámci našich možností, tak je dojem oveľa lepší a my sa na nej ako obyvatelia cítime lepšie. Stačilo, aby som 1,5 roka pravidelne zbieral odpadky z trávnikov a dnes už nemusím. Odpadky tu dvihne aj niekto iný. Zvykli sme si  na čistotu. Nepotreboval som k tomu žiadne veľké výzvy či apely. Mnohí ma videli, nemuseli sa prihovoriť, ale niečo v nich zanechal ten obraz niekoho, komu na našej ulici záleží a niečo pre ňu urobí.

Nie je však všetko ružové a už šiesty rok dobrovoľníčenia pre toto mesto i jeho obyvateľov by som vedel rozprávať o množstve pozitívnych i negatívnych skúseností. Stále ma to všetko baví aj napriek potrebe okoloidúcich nám oznámiť, že “tie odpadky budú do rána späť”, neochote samospráv systematicky konzultovať verejné politiky s dobrovoľníkmi či rôzne konšpiračné teórie o skutočnej motivácií toho či toho aktivistu.

Dnes keď idem našou hliadkarskou dodávkou po Bratislave, tak pravidelne obchádzam minimálne 2-3 naše minulé zásahy. Rovnako to majú aj mnohí naši pravidelní dobrovoľníci. Každou akciou sa akoby mesto stávalo viac mojou súčasťou a zároveň i ja jeho. Je to priam návyková záležitosť :-)

Matúš Čupka

Moje aktivity môžete sledovať tu na Facebook-u