Denník N

Pred dverami pštrosej Európy

1.9. som sa vybral na stanicu Keleti do Budapešti pocítiť na vlastnej koži atmosféru, v akej čakajú utečenci na vpustenie do EÚ.

Je utorok 1.9. Ten nápad som dostal len včera večer. Vôbec som sa vlastne nestihol pripraviť. Aj keď – ťažko povedať, na čo by som sa mal pripravovať, keď tam idem práve s cieľom zistiť, na čo sa mám pripraviť. Jediná vec, ktorá mi prišla aspoň trochu praktická (a ktorú som stihol vyriešiť), bolo kúpiť cestou domov z práce kilo múky a kvasnice a napiecť 15 pita chlebov, ak bude niekto hladný. V Pešti kúpim zopár uhoriek a pridám ich k chlebom. Ja fakt neviem, či jedlo je to, čo práve potrebujú, ale zistím to. V každom prípade je isto dobré mať nejaké so sebou. Aj keby som sa prešiel po centre Bratislavy, určite by som mal koho obdarovať. Ale som trochu v rozpakoch. Pitu som robil prvýkrát v živote a z tých 12 kúskov som spokojný asi tak s jedným. Sú trochu vysušené. Doslova sa hanbím im to ponúkať. V Sýrii vie isto každý pouličný predavač, ako hrubé má byť cesto, ako dlho má byť v peci a ako to skrátka celé nezbabrať. Nebudem teda moje pity len tak rozhadzovať okolo seba. Dostane ich ten, kto bude naozaj hladný. Ten snáď bude mať konzistenciu na háku.

 

Je to zhruba druhý-tretí týždeň, čo správy o tzv. „ilegálnych imigrantoch“ začali byť znepokojivo konkrétne a hlavne zo stále bližších končín. O Lampeduse, Gréckych ostrovoch, Turecku či Libanone počúvame neustále – už roky sú to prvé destinácie, ktorých plážový piesok bozkávajú so slzami v očiach tí, čo prežili otrasné podmienky prechodu púšťou a plavby na preplnených bárkach, z ktorých sa potápa hádam každá tretia. Ale za posledný týždeň je to denno-denne niekoľko správ buď o nehodách, alebo zadržaniach skupín utečencov a ich prvádzačov v Rakúsku, Maďarsku a nakoniec aj na Slovensku. Kritický bod zlomu, keď už aj ten najapatickejší divák JOJ-ky pochopil, že „sú tu“, nastal, keď pred týždňom našli pri Parndorfe dodávku plnú 71 utečencov (vrátane detí), ktorú opustil vodič po tom, ako zistil, že sa všetci do jedného udusili. Odvtedy zaviedli kontroly na Rakúsko-Maďarských hraniciach a na dialniciach vrámci štátov. A lapajú ich. Každý deň niekoľko. Jedna maďarská prevádzačka situáciu podcenila natoľko, že neďaleko Žiliny zle odbočila a keď sa následne pýtala miestnych na cestu, podľa médií sa správala natoľko podozrivo, že na ňu zavolali políciu. Veľmi by ma zaujímalo, čo také stvárala, že jej na to došli.

 

Pre každého aspoň trochu humanisticky zmýšľajúceho človeka musí byť v posledných dňoch nemalé utrpenie zoznamovať sa s verejnou mienkou, ktorú odhaľuje jednak internet, ale aj osobné rozhovory. Ak sme sa v posledných rokoch viac-menej zhodli, že tu vládne „blbá nálada“, tak dnes cítiť z verejnosti skôr niečo ako „uletí mi dekel za 3.. 2.. 1…“. Iste. Nezačalo sa to zo dňa na deň – už nejaký čas nás nenasiera len skorumpovaná politika, ale tiež polarizovanie spoločnosti inými témami – menovite januárové neúspešné referendum proti homosexuálom, protipotratové pochody, či naposledy zraz náckov v Bratislave, ktorého výsledkom bolo (okrem náhleho plošného zníženia primerného IQ v centre) násilné prerušenie medzinárodných cyklistických pretekov na Hradnom vrchu a púhe šťastie, že nebol zranený nikto z arabskej rodiny, na ktorú vyholené hlavy hádzali kamene na Hlavnej stanici. Je zjavné, že so spoločnosťou sa niečo deje a rozhodne to nie je vývoj smerujúci k väčšej tolerancii, či empatii. Internetoví trollovia a virtuálni siláci, denno-denne vygrcávajúci svoju frustráfciu v online diskusiách sú už zopár rokov známou a pomaly už aj trivializovanou normou. Už nás až tak neprekvapí, že niekto s nickom „pravdazvytazi88“ vulgárne nadáva niekomu s nickom „poslednyrozok“ v diskusii pod článkom o dôchodkovej reforme. Viac-menej sme si zvykli, že v týchto otvorených diskusiách sa nikdy nevyhneme hlasom, ktoré kričia, hejtujú, šíria nenávisť a zlobu. Nakoniec – keď mi to nehovoria do ksychtu, ono sa to od tej klávesnice s monitorom aj celkom ľahko robí. Na sieti je všetko, ona je len odrazom spoločnosti. Anonymita, alebo skôr pocit odťažitosti a virtuálnosti priestoru, kde ľudia prezentujú názory, posilňuje odhodlanie formulovať svoje názory oveľa otvorenejšie a neskrývane. Posledné dni ale priniesli niečo, o čom som si myslel, že sa už ťažko len tak zopakuje. Niečo, čoho svedkami boli naposledy naši dedovia počas Slovenského štátu. Vlnu šíriaceho sa a potichu, alebo nahlas podporovaného iracionálneho strachu z nepoznaného a z toho prameniace bludy, poplašné správy, agresiu a rozmazávanie elementárnych ľudských hodnôt. To, čo sa vyrojilo v internetových diskusiách po štvrtkovej tragédii 71 utečencov, bez problémov znesie kritériá zločinov ako sú „šírenie poplašnej správy“, „navádzanie na trestný čin“, či „schvaľovanie a podpora hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv“. Takí tí „obyčajní ľudia“ – žiadna lúza z temných hlbín internetu – sú schopní napríklad nechápať, čo je na takej správe tragické, prípadne fňukať nad príliš malým číslom mŕtvych, zastrájať sa nákupom zbraní a vzatím poriadku do vlastných rúk, alebo výzvou na prihlásenie sa nájomných zabijakov, ktorí si môžu poľahky zarobiť. Áno. Aj toto je dnešná tvár národa, v ktorom hádam každá piata rodina ma blízkych, alebo vzdialených príbuzných v zahraničí ako emigrantov z dôb bývalého režimu, alebo ako dočasných gastarbeiterov, či rovno kariérnych vysťahovalcov. Toto náhle uvedomenie mi spôsobilo ťažký šok a vzrastajúci nepokoj prameniaci z hlbokého nepochopenia motívov tejto bujnejúcej antipatie. Boli to až osobné rozhovory s niekoľkými ľudskými hyenami v mojom rodnom meste, ktoré mi trochu otvorili oči.

 

Ako sa dá priať niekomu smrť, zatiaľ čo doma za computerom kojím svoje ročné dieťa? Nuž, stačí iba zmeniť uhol pohľadu. Napríklad podobný tomu, z ktorého sa musia spovedať mnohí naši starí, či prastarí rodičia (viď masové členstvo v Hlinkovej garde). Stačí degradovať istú skupinu obyvateľstva tejto planéty na ne-ľudí. To sa dá pomerne ľahko – stačí k tomu hlboká nevedomosť, silný vplyv mienkotvorcu (rodina, politik, komunita, média, cirkev) a zástupný problém (chudoba, neistota, pocit menejcennosti, ohrozenie). Z týchto ingrediencií sa dá v období náhlych dejinných zvratov poľahky namiešať jedovatý koktejl, ktorý istú skupinu ľudí núti, alebo nabáda zmeniť svoje správanie a doslova sa v domnelej obrane postaviť na zadné nohy. Stratiť posledné zvyšky ľudskosti a vo svojom vnímaní ponížiť iných na úroveň zvierat, alebo apriorných nepriateľov našej kultúry. Z historických príkladov môžeme vyberať ako v supermarkete – kolonizácia Ameriky, židovský holokaust, genocída Arménov, genocída v Rwande, Juhoslávia, najnovšie ISIS, atď.. Všetko príklady, kedy človek vo svojej neskonalej pýche predpokladá, že ten, kto stojí oproti nemu, súc inej farby pleti, iných zvykov, vierovyznania, či miery vzdelania, je automaticky príslušník tej skupiny „ne-ľudí“ – keďže skutoční ľudia sú predsa „tí naši“ (viď slogan z majstrovstiev sveta v hokeji v Bratislave: „My sme tu doma!“).

 

Čomu sa však vôbec čudujeme? Túto hodnotovú zvrátenosť nielen tolerujeme (odvolávanie sa na efemérny pojem „slobody slova“), ale rovno osobne podporujeme nákupom televíznych služieb priamo do pohodlia našich hypotékových obývačiek. Nejde tu len o nezodpovednosť JOJ-ky, Markízy, či FOX News, ktoré profitujú na ľudskej fascinácii násilím, nešťastím a smrťou. Televízny konzument totiž neodpovedá len na ponuku 50 odtieňov hrôzy. On prosím aktívne vyhľadáva (viď predajnosť tabloidov) alternatívnu realitu, ktorá svojou emotívnou silou zdá sa dotvárať (ak nie rovno vytvárať) pocit skutočného zdieľania, prežívania dejov v globálnej spoločnosti prítomných, napriek tomu, že na ich ovplyvňovanie, či nebodaj radikálne zvrátenie nemajú absolútne žiadny dosah. Dnešný konzument večerných televíznych správ má skutočne pocit, že sa ho svetové deje dotýkajú – často zakúša súcit, zhrozenie, odpor – ale zároveň vie, že toto sa deje akosi odťažito od neho, kdesi, kde „tí chudáci“ zakúšajú ten naozajstný problém. A tak tu máme vedľa malej skupiny radikálov, snažiacich sa udávať tón verejnej mienky, oveľa väčšiu skupinu prizerajúcich sa idiotov, ktorí už ani nie sú schopní vcítiť sa do skutočných príbehov ľudí bojujujúcich o holé prežitie. Dnes sa ale situácia  mení. Oni sú tu. V dodávkach, vlakoch, dúfajúci v azyl, alebo prosto nechaný napospas množstvu kyslíku na korbe dodávky. Tu.

pred vchodom

Vystúpil som na stanici Budapest-Keleti. Stanica zavnútra pôsobí tak normálne, ako kedykoľvek predtým. Kde sú tie zástupy „ilegálnych imigrantov“, ktoré som zachytil z médií? Má ich vraj byť plná stanica Keleti. Pri východe z hlavnej haly, bočným vchodom, mi nikto nebráni. Nikto z tých minimálne 3 druhov policajtov, ktorí tento vchod stážia. Len na samotnych dverách ich napočítam 10. Modré barety. Obďaleč červené barety. Aspoň 20 roztrúsených okolo schodov. Ďalší bez baretov, a s inými tričkami. Neustále parkujúce a odchádzajúce policjané vozidlá a ekvalizovaný hlas operátorky z tuctov vysielačiek naraz, vytvárajúci zvláštnu ozvenu. Niečo sa tu zjavne deje, ale atmosféra sa zdá byť pomerne pokojná. Nikto nemá rýchle pohyby, nikto sa zdesene neobzerá, jediné dusno sa prihlási až na ulici, ktorú celý deň vyhrievalo ostré slnko. Dáva utečencom falošný pocit, že tu je vlastne celkom teplo. Mnohí z nich za pár mesiacov uvidia prvýkrát v živote sneh. Dostať sa cez tú hliadku späť na nástupište je ale základný problém, s ktorým sa tu potýkajú stovky ľudí bez európskeho pasu. Zastavujem sa pri skupinke modrých baretov a pýtam sa na systém. Kto môže dnu a kto už nie? Jedna z policajtov sa prihlási so znalosťou angličtiny a vysvetluje, že dnu nemôžu vstúpiť občania Sýrie, Iraku, ši Lýbie (asi tým chce prosto popísať severnú Afriku a blízky východ). Hneď na to však upresňuje, že na stanicu môžu postupovať tí, čo majú 3 základné dokumenty: pas, víza a lístok na vlak. Toto pravdepodobne vysvetlila už množstvu tmavšie sfarbených civilistov – preto tu vôbec nebadať nátlak na bránu. Ľudia dnu, po preukázaní sa EU pasom, či občaňákom, prúdia voľným tempom a každý to berie ako nutnú rutinu. Je zaujímavé uvedomiť si, že emócie narastajú hlavne vtedy, keď človek nie je s problémom konfrontovaný priamo. Keď sa o situácii dozvedá z médií, či inak sprostredkovane. Akonáhle má spornú situáciu pred nosom, má tendenciu chovať sa, viac-menej, v intenciách svojej každodennej normy – akoby priblížiť výnimočnú situáciu čo najviac svojmu chápaniu – a preto sa chovať tak, ako ho/ju naučila bežná skúsenosť. Momentálne neviem, či je toto odraz sebazáchovného pudu, či naopak jeho (nevedomé) popretie.

 

Vzdialim sa len na pár metrov od schodov stanice a prvé, čo na ulici počujem, je paradoxne komentár okoloidúceho v slovenčine: „Takí smradi pojebaní, skurvení.. Taký smrad..“. Inštinktívne rozmýšľam, či je to popis jeho odporu k pachovým vnemom, ktoré ho rozrušili (ja som nič tak výrazné necítil), alebo len metaforicky vyjadrený odpor k ľuďom inej kultúry. Alebo – to najabsurdnejšie, s čím sa v posledných dňoch stretávam – výkrik do tmy: „ja nechcem, aby to tu bolo!“ ? Tento postoj, mimochodom, považujem za naozaj detinský, pretože v sebe nesie rovnaký pocit a prístup, aký má dieťa, keď sa pri schovávačke snaží ukryť tak, že si dá ruky pred oči. My si predsa v súčasnej situácii môžeme myslieť čo len chceme, ale to nijako nezmení fakt, že utečencov máme pred dverami, za dverami, ba priam v šatníku. Skrátka to, že sa nám to nepáči, nijako neovplyvní to, že situácia je tu, je reálna a dotýka sa priamo nás, bytostne, osobne, teraz a so všetkou naliehavosťou.

help me un

Keď zboku obídem stanicu, dostanem sa pred hlavný vchod a konečne ich zazriem. Dav zopár stoviek ľudí, pomiešaný z utečencov, novinárov a prizeračov, stojacich pred schodiskom plným policajtov. Muži, ženy, deti. Niektorí skandujú akési heslá, niektorí stoja na múrikoch a držia transparenty v lámanej angličtine, či nemčine. “UN pomôž mi”, “Prosím, EU, sme tiež ľudia”. Ďalší sa usadili, či políhali si do tieňa, skrývajúc sa pred ešte stále ostrým popoludňajším slnkom. Zatiaľ majú šťastie v nešťastí – je leto, nemrznú. Ale čo o mesiac, dva? Tieň, v ktorom je teplo, nenájdu… Stojím tam medzi nimi a snažím sa vycítiť, aká je tu atmosféra. Nezdá sa, že by tu panovali nejaké vyhrotené emócie. Všetci čakajú, ako sa vyvinie situácia. Polícia nijako nezasahuje, nie je na to dôvod. Fotografi sa snažia nájsť čo najdojemnejšie obrázky, reportéri hľadajú výstižné slová. Sú tu televízie z celej Európy, prenosové vozy, fajčiaci šoféri. Naklonený cez zábradlie pozorujem improvizovaný “tábor”, ktorý sa vytvoril v podchode. Ďalšie stovky ľudí, tu je o poznanie viac detí a žien. Ľudia pospávajú na kartónoch, na oblečení, tí majetnejší – alebo s väčším šťastím – v stanoch. Tých je však len zopár. Odskočím si do bočnej uličky, nakúpiť paradajky a zídem do podchodu medzi tú pestrú zmes nešťastníkov. Keďže jedla nemám veľa, hľadám rodiny s deťmi. Ako prvého oslovím Hassana zo Sýrie, za ktorým táborí jeho 6 členná rodina. Hovorí zlou angličtinou, ale vie

me sa dohodnúť. Najstarší syn Abdullah sa snaží vypomôcť, ale jazyk ovláda ešte menej. Na úteku zo Sýrie je Hassanova rodina 2 mesiace. Zvolili trochu menej riskantnú cestu po súši cez Turecko. Kam smerujú? Do Nemecka, kde má Hassan brata. Myslí si, že sa tam dostane? Samozrejme, lebo Európa je dobrá, tu sa nebojuje. Jeho rodné mesto je skoro kompletne zničené. “Bombs all the time, many dead. Very bad.” Za jedlo veľmi ďakuje, zatiaľ čo manželka a matka nás sledujú spoza jeho chrbta. Abdullah sa pýta – naznačuje – či nemám náhodou žiletku. Začína zarastať. Zalovím v taške a – čuduj sa svete – mám. Usmieva sa. Spýtam sa ho, či by mi nezaspieval na mikrofón jeho obľúbenú pesničku. Sýrsku. Usmeje sa znovu a vyzerá, že loví v pamäti a už-už začne, keď sa zrazu zháči a sklopí zrak. OK, možno to nebol práve dobrý nápad – tu a teraz… Zaželám im šťastnú cestu, silu a idem ďalej. Ďalšie chleby so zeleninou nechávam u dvoch mamičiek s 3-4 ročnými deťmi, s ktorými si len posunkujeme. Za jedlo sú veľmi vďačné, no v očiach im vidno, že sa trochu hanbia. Že sa ocitli v takejto situácii, že sú vytrhnuté z normálneho života a hodené napospas neznámemu svetu, cudzej pomoci. Ďalšieho oslovím mladého chalana, chcem vedieť, či rodina pri ktorej stojí a debatuje, je jeho. Nie, spriatelili sa na ceste, on uteká sám. Deti sú zjavne hladné, natŕčajú ruky a rozoberú zvyšok chlebov a paradajok. Chalan sa predstaví ako David a hovorí plynulou angličtinou. Je z Iraku a uteká pred ISIS. Vyhrážali sa jemu a jeho rodine, pretože pracoval ako prekladateľ pre Marine Corps. Doslova ho prinútili zdrhnúť. Pýtam sa, či americká vláda nemá program pomoci tým, ktorí s ňou spolupracujú – ochranu, emigráciu. No to majú, ale už nestihol nastúpiť na tento program, musel skrátka odísť hneď. S rodinou nemá momentálne žiadny kontakt, netuší ako sa majú. Či si po nich predsa len neprišli borci z ISIS. Nepripadá mi zlomený, v jeho očiach vidím nádej. Je aj zjavne lepšie situovaný. Má smartphone, v tričku zasunuté slúchatká. Na prvý pohľad je vidno, že v tomto budapeštianskom podchode (a asi teda nie len tu) sa stretlo veľa rôznych sociálnych vrstiev – chudoba úplne odkázaná na hmotnú pomoc, nižšia stredná trieda s minimom peňazí, vyššia stredná, ktorej sa podarilo niečo doma predať a teraz si úzkostlivo strážia hotovosť, ktorá sa isto rýchlo míňa. Jeden vedľa druhého – tu sú si zrazu všetci rovní vo svojom zápase o prežitie.

za mrezami

Keď už nemám čo rozdať, aspoň si sadnem k ďalšiemu chlapíkovi a počúvam jeho príbeh. Je z Deir ez-Zur a nohy na plecia vzal, keď mu na dom spadla druhá bomba. Predal malý obchodík, čo mu ostal po mŕtvom otcovi, no nemal dosť peňazí na cestu pre matku a manželku. Ušiel do Turecka, pretože tam utečencov do krajiny púšťajú a sú tam slobodní. Asi rok sa tam pretĺkal, pracoval kde sa dalo, ale zarobil len tak na živobytie. Za našporené si nemohol dovoliť priviesť rodinu, preto teraz smeruje – ako inak – do Nemecka, za priateľmi. Teraz je na ceste 2 týždne a cesta je drahá. 1200 dolárov len za 5 hodinovú plavbu z Turecka do Grécka. Samozrejme – ilegálnu. A čo ak ho do Nemecka nepustia? Niekde ho – háda – snáď pustia, možno do Švédska. Nevie, uvidí sa. Nikto tu nič nevie, všetci čakajú. Rozprávame sa dlho, hovorím mu aj o situácii v EÚ, že niektoré vlády sú zbabelé, Fico chce len kresťanov, robí sa pštrosia politika. Muhammad vraví, že ani jeho, ani iných moslimov, čo sú tu, sa nemusíme báť. Nie sú teroristi, nie sú extrémisti. Pred vojnou ani doma v Sýrii nemali problém žiť vedľa seba kresťania s moslimami – sám má dobrú kamarátku kresťanku. Chcú len normálne, v pokoji žiť, bez bômb padajúcich na ich domy. Niekde, kde je mier. Modliť sa môže aj doma, nepotrebuje na to mešity (ktorých nedostatkom sa u nás oháňa Fico). Chce len normálne žiť. Toto opakuje veľakrát. Má len 25 rokov, ale pôsobí a vyzerá ako zrelý muž. Pozerá mi hlboko do očí a nepotrebuje vo mne vzbudzovať súcit. Čaká. Neodvažujem sa opýtať, či by mi nezaspieval obľúbenú pieseň. Tú si možno zaspieva, keď vystúpi z vlaku niekde v Nemecku. Skončí sa tým jeho cesta? Alebo sa len začne ďalšia, ťažšia – vyrovnať sa predsudkami a strachom európanov, útokmi extrémistov, nezamestnanosťou, odlúčením od rodiny? A bude jeho rodina ešte v tom čase živá?

Nikto tu nič nevie.

Ani ja.

Mám iba istotu, že hŕstka detí dnes nebude hladovať.

A zajtra?…

 

 

poznámka 5.9. – 00:37:  V diskusii ma upozornili na nezrovnalosť v Muhammadovom rozprávaní a to, že je z Aleppa (blízko pri hraniciach s Tureckom). Ospravedlňujem sa, pri písaní som si to poplietol s iným utečencom. Skutočnosť je taká, že je z mesta Deir ez-Zur na východe krajiny. Ako dôkaz uvádzam úryvok z nahrávky, ktorú som urobil s Muhammadom. Tiež opravujem chybu v článku.

 

 

Teraz najčítanejšie