Denník N

Odôvodnenie návrhu na zrušenie tzv. Mečiarovych amnestií

rekapitulácia príbehu

prejav pri predložení návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií
Únos prezidentovho syna M.K.ml., ktorého vyšetrenie zastavili amnestie V.Mečiara , sa udial 31.augusta 1995. Bola to šokujúca udalosť, desivá zvesť kam až zašiel otvorený politický konflikt medzi premiérom a prezidentom. Šokujúce a hrozivé bolo hlavne to, čo únos hovoril o povahe moci : štátne násilie. Iba 5 rokov od konca bývalého režimu. Iba 2 roky od vzniku samostatného Slovenska. Mnohí si preto podnes pamätáme, kde sme sa o únose dozvedeli. Ja napr. na ceste z dovolenky a na okamih sa v tej našej škodovke vtedy rozhostila atmosféra, akú asi prežívali tí naši predchodcovia, čo sa vracali z dovoleniek v to leto 1968, kedy k nám vpadli okupačné tanky. Obraz Slovenska sa po tejto správe zmenil – a podnes sa nenapravil. Teraz mi dovoľte, vážené poslankyne a poslanci, rýchlu rekapituláciu, pretože zložitosť udalostí ktorých dôsledkom boli tzv. Mečiarove amnestie, a aj roky, čo od ich vyhlásenia uplynuli, si ju vynucujú. (oné amnestie nazývam takzvanými preto, že de facto amnestiami nie sú : nik nebol súdený, ani odsúdený, nie je teda osoba, čo by bola amnestovanou. Ide o niečo celkom iné – o zastavenie vyšetrovania zločinu).

Čo sa tzv. amnestovalo? Čo to stalo toho 31. augusta 1995 ? Neznáme osoby zavliekli syna vtedajšieho prezidenta – mimochodom prvého demokraticky zvoleného slovenského prezidenta – Michala Kováča mladšieho , z územia SR do Rakúska.  K jeho zavlečeniu prišlo iba niekoľko dní pred tým, ako mal vypovedať na pôde veľvyslanectva Spolkovej republiky Nemecko v súvislosti s kauzou Technopol, ktorá vtedy bola súčasťou diskreditačnej kampane vedenej HZDS  proti hlave štátu. Útoky na prezidenta trvali od marca 1993, kedy sa prejavili prvé známky samostatných, od V.Mečiara nezávislých postojov nového prezidenta. Aj preto nik po zverejnení správy o únose nepochyboval, že mladý Kováč má byť iba palicou na toho staršieho, na prezidenta. Ani stúpenci V.Mečiara – tí násilný štýl politiky na svojom „vodcovi národa“ spravidla obdivovali.
 
A nebol dôvod pochybovať o súvislosti únosu a Mečiarta : korunný svedok únosu mladého Kováča, vtedajší príslušník SIS, Oskar Fegyveres, vypovedal už pár hodín po únose o účasti tajnej služby na zavlečení prezidentovho syna. Očividne sa cítil, ako jeden z príslušníkov SIS, ktorí boli v únose angažovaní, celou udalosťou vystrašený a oklamaný.
Jeho výpoveď bola neskôr potvrdená vecnými dôkazmi (čísla a značky aút) a mnohými výpoveďami svedkov. Vec únosu začal vyšetrovať major J. Šimunič. Ale potom, čo prišiel na stopy účasti SIS na únose, bol z vyšetrovania prípadu odvolaný.
Rovnaké stopy nemohol nevidieť ani druhý vyšetrovateľ, major  P. Vačok. Ten zhromaždil nespochybniteľné dôkazy o účasti SIS na tomto trestnom čine. V septembri 1995 pred ním vypovedal aj Oskar Fegyveres. Vzápätí bol pre smerovanie, akým viedol vyšetrovanie, zastrašovaný aj major Peter Vačok. Kedže sa zastrašiť nedal, bol odvolaný z vyšetrovania a podobne ako jeho predchodca – zanedlho vyštvaný z policajného zboru.

´
Na základe nesúhlasu s manipulovaným vyšetrovania kauzy zavlečenia M. Kováča ml. boli zo svojich funkcií odvolaní aj šéf sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra Vladimír Lamačka a riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave Jozef Šátek.
Oskar Fegyveres ušiel zo Slovenska v strachu o život. Keďže vyšetrovateľom prezradil účasť SIS na únose, tajná služba začala mať silný záujem ho vypátrať…a nejakým spôsobom dosiahnuť jeho umlčanie. On sa však ukryl vo Švajčiarsku a s domovom mal styk len cez jednu osobu, cez spojku, ktorej meno sa v tomto príbehu ešte zjaví – a nebude vám neznáme : išlo o Roberta Remiáša
 
Medzičasom sa ku veci museli nejako postaviť orgány Rakúskej republiky, kde našli uneseného M.Kováča mladšieho – a to v pomerne žalostnom zdravotnom stave. Ešte horšie to bolo s jeho psychikou. Stručne sa dá o tom únose povedať toľko, že do tela (presnejšie – do penisu) uneseného mladého muža bol púšťaný elektrický prúd a bol násilne naliaty množstvom alkoholu s drogami.
Zatiaľ čo šokovaná verejnosť – a to aj medzinárodná –  sledovala statočné postoje rodičov mladého Kováča  – Vyšší krajinský súd vo Viedni musel  urobiť  rozhodnutie, čo s uneseným? Aj na základe výpovede O. Fegyveresa rozhodol, že je neprípustné vydať M. Kováča ml. na trestné stíhanie z Rakúska do Nemecka, pretože do Rakúska bol unesený proti svojej vôli. Súd ďalej konštatoval, že na zavlečení prezidentovho syna sa pravdepodobne podieľali štátne orgány SR. Rakúšania totiž vedeli, že slovenská SIS si na deň únosu vyžiadala súčinnosť rakúskych pohraničných orgánov, lebo vraj na prechode medzi Bratislavou a Hainburgom ide nacvičovať zásah proti teroristom. Na základe toho mali vybraté vozidla voľný prejazd, bez pohraničnej kontroly.
 
V.Mečiar aj I.Lexa v týchto mesiacoch pochopiteľne čelili podozreniam, že majú podiel na únose prezidentovho syna. Reagovali na to často arogantnými formami. Mimoriadne arogatne vyznievali Mečiarove obvinenia, že mladý Kováč spáchal samoúnos. Studená občianska vojna , ktorá sa u nás v tých rokoch viedla medzi mečiarovcami a stúpencami  demokratickej politickej kultúry – smerovala do finále, ktorým sa stali voľby 1998. Medzi únosom a voľbami sa udialo viacero prejavov mocenskej zvôle, alebo zneužitia Ministerstva vnútra, akým bolo napr. zrušenie právoplatne vyhláseného referenda – mimochodom aj amnestia na tento trestný čin ministra vnútra je súčasťou Mečiarovych amnestí, k ktorých zrušení rokujeme. No nechcem rozširovať tému, vrátim sa ku vyšetrovaniu únosu :

Po odvolaní oboch  vyšetrovateľov únosu, ktorí mali vôľu odhaliť pravých páchateľov, sa na Ministerstve vnútra vytvorila atmosféra pripomínajúcu nástup pookupačnej normalizácie. Minister vnútra v súvislosti s vyšetrovaním únosu nahradil aj šéfa sekcie vyšetrovania Lamačku, a ustanovil na jeho miesto Jozefa  Kosťova. Namiesto vyšetrovateľa Petra Vačoka poveril vyšetrovaním  – po dnes už slávnom akože proroctve V.Mečiara , že lepšie výsledky vyšetrovania prinesie nejaký Stredoslovák – majora  J. Číža.  Vskutku bol Stredoslovákom.
Po zverejnení zvukového záznamu telefonického rozhovoru medzi bývalým ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a riaditeľom SIS Ivanom Lexom vyšlo najavo, okrem ordinárnosti vtedajších mocipánov, že minister sa choval ako podriadený šéfa SIS a vykonával jeho požiadavky podľa prianí predsedu vlády Mečiara Tento telefonický rozhovor bol smiešny a hrozivý zároveň – možno si naň spomínate , vošiel do dejín našich divokých deväťdesdiatych rokov pod sloganom , že „dám ti pusu na čelo“.
Hoci sa verejnosť na mafiánskom tóne telefonátu oboch  mečiarovcov zabávala, valec moci pokračoval. Stredoslovák Číž po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania prípad uložil, pričom  výpoveď korunného svedka Fegyveresa označil za nedôveryhodnú. S tým  súhlasil aj dozorujúci prokurátor Vlachovský.
 
V tomto období spoznal vyšetrovateľ Číž aj ďalšiu postavu nášho príbehu, muža, ktorý sa stal medzičasom symbolom. Oslovil ho vtedy neznámy Robert Remiáš. Ako kamarát ukrývajúceho sa svedka únosu sa obával o život, mal pocit, že je sledovaný – a vyšetrovateľovi nahlásil aj čísla aút, ktoré ho sledovali. No vyšetrovateľ Číž ho nedal chrániť. Naznačil, že si je sám na vine. Možno  by mal konečne prezradiť miesto úkrytu korunného svedka únosu – Fegyveresa.
Robert Remiáš pochopil, že tu sa ochrany nedočká. Stál voči mašinérii moci celkom sám.
 
 
Dnes vieme, že Robert Remiáš netrpel strachom zbytočne. Slovenská tajná služba ho vskutku sledovala a  jej akcia mala príznačné krycie meno : BROJLER.
A nesledovala ho  iba SIS. Vypomáhali aj ľudia z podsvetia. Ak budete chvíľu počúvať nasledujúce udalosti, akiste aj vás napadne otázka, kto vtedy vlastne koho riadil? Kto bol mafián,  a kto strážca  zákona? To za V.Mečiara akoby splývalo .
 
Sledovanie Remiáša, ktorý mal SIS doviesť ku skrývajúcemu sa Fegyveresovi, zabezpečoval pre SIS boss bratislavského podsvetia, Sýkora. Sledoval Remiáša, ale súčasne zisťoval, kto z podsvetia by bol ochotný prevziať nevítanú „zakázku“ SIS. Smrdelo mu to politikou a  budúcimi problémami…Sykora preto oslovil Ferusovcov z Nitry. Začali Remiáša sledovať, no z akcie sa stiahli potom, čo Robert poskytol tlači poznávacie značky aút Ferusovcov, ktorí ho sledovali.
Potom Roberta Remiáša  začali sledovať ľudia v poradí už tretieho mafiánskeho bossa 90. rokov, Križanoviča. Ten neskôr dokonca vo veci  vypovedal,  vraj Remiáša žiadal sledovať Sykora, aby takto našli svedka Fegyveresa, lebo toho veľmi zháňa SIS
Napokon ale ostala vec na  Sykorovi a jeho ľuďoch. Namiesto vypátrania Fegyveresa sa objednávatelia rozhodli použiť osobu Remiáša na iný účel : na zastrašenie tohto a akýchkoľvek iných svedkov únosu takpovediac na diaľku.
Podľa obvinenia z roku 1999 to bol vrah zo Sykorovho gangu, Ján Roháč, kto umiestnil do Remiášovho auta tzv. nástražný systém. Očividne bola vopred starostlivo vybratá nie iba výbušnina, ale aj scéna drámy: stala sa ňou  cesta pri Riviére, nad karloveskou lodenicou. Na toto miesto potom  ktosi zvolal na osudnú noc , 29. apríla 1995, viacero bossov mafiánskych skupín (ktorí prišli, samozrejme, aj s ochrankami) , akoby chcel zahustiť okolie vraždy stopami vedúcimi k mafii. No boli tu, ako dnes vieme, aj vozidlá s príslušníkmi SIS.
Keď napokon Robert Remiáš odbočoval 29. apríla 1996 o cca 22 hodine ku Riviére, bola scéna tragédie dokonale naaranžovaná. Okrem príslušníkov SIS tu čakal vo svojom odstavenom aute napr. taký vysokopostavený boss, ako Tibor Papay, ovládajúci vtedy dunajskostredské podsvetie. Obďaleč na kohosi pozvanie čakal ďalší boss, Deák, ktorý dokonca v pomykove a strachu zo situácie, v ktorej sa ocitol, po výbuchu Remiášovho auta ako prvý volal na políciu a  nahlásil atentát.
Remiáš výbuchom bomby, umiestnenej  pod prednou časťou auta, utrpel mnohé zranenia, ale  žil … No bez pomoci nemal šancu : v ďalších minútach uhorel vo svojom vozidle, za živa.
 
Polícia začala, ako si mnohí pamätáme, atentát interpretovať ako nehodu. Potom prišla s tézou o výbuchu plynu… Vtedajšia opozícia kritizovala postup polície a dožadovala sa nezávislej expertízy zvyškov karosérie… len pomaly a neochotne ministerstvo vnútra  pripustilo to, čo bolo očividné –  že  vo vozidle Roberta Remiáša vybuchol nástražný systém.
Pátraniu po vrahoch R.Remiáša vzápätí začali opatrenia ministra vnútra – personálne výmeny vyšetrovateľov, a všetkých ostatných z ministerstva, ktorí neboli ochotní kryť falšovanie vyšetrovania. Kedže ale rýchlou prácou vyšetrovateľov Šimuniča a Vačoka prišlo ku odhaleniu účasti SIS, o čom svedčil Fegyveres už aj pred rakúskym súdom – Mečiarovi neostal iný nástroj, než zastaviť vyšetrovanie zneužitím právomocí prezidenta, ku ktorým sa dostal po ukončení mandátu M.Kováča. Zahladeniu stôp po únose a vražde, vykonanej v súčinnosti, (alebo prinajmenej s ochranou) štátnych orgánov SR zrejme pomáhali aj mafiánske „upratovacie“ čaty :
1. Hlavná postava príbehu spomedzi podsvetia, ktorého údajne zaangažovala SIS, boss Miroslav Sykora , bol do pol roka zavraždený pred hotelom Holyday In. A to napriek tomu, že na mieste činu boli počas streľby aj príslušníci SIS. 
2. O dva mesiace neskôr bol zavraždený ďalší boss , ktorého meno figuruje v príbehu únosu mladého Kováča  a vraždy Remiáša : boss Križanovič.
3. Do dvoch rokov boli po smrti aj bossovia Pápay a Deák.
4. Zavraždený bol aj falošný svedok Buderník, ktorý v roku 1997 vypovedal o údajných drogových aktivitách  R.Remiáša, hoci svoje tvrdenie nevedel ničím podložiť. Aj falošného svedka Buderníka zabil nástražný systém. Až o 6 rokov neskôr, v roku 2003, boli z jeho vraždy obvinení traja muži, no aj títo boli postupne podsvetím zavraždení.
 
Preto sa iste nik z nás, panie poslankyne a páni poslanci, nečuduje, že svedok Oskar Fegyveres sa neponáhľal domov ani po páde Mečiarovej moci . Trvalo istý čas, kým sa svedok  vôbec odhodlal skontaktovať s novými predstaviteľmi štátu. Výpoveď urobil až v roku 2003 – a to na utajenom mieste v zahraničí. Medzičasom sa I.Lexa stal poslanecom, nastúpiac ako náhradník na poslanecké miesto, ktoré mu prepustil V.Mečiar . Nová koalícia po voľbách 1998 zrušila Lexovu poslaneckú imunitu a vydasla ho na vyšetrovanie viacerých trestných činov – no vyšetrovanie zakaždým narazilo na tú istú stenu : Mečiarove amnestie.
No už v rokoch 2002 – 2003 sa dajú badať pokusy zamiesť kauzu únosu a vraždy pod koberec. Hádam už v  týchto rokoch  nadviazala časť vládnúcich demokratov skryté vzťahy s akože porazenými mečiarovcami?  (Pripomína mi to zákulisnú dohodu o beztrestnosti zločincov, ktorú urobili niektorí demokrati po r.1989).
V nasledujúcich rokoch sa  vyšetrovanie vraždy tu i tam obnovovalo, ibaže márne – boli tu Mečiarove amnestie. Nik z politikov, čo prišli po ére Mečiara nemohol verejne povedať, že Mečiar nevyužil inštitút amnestie v rozpore so spravodlivosťou. A predsa ostávali Mečiarove amnestie ako by nedoknuteľnými. Vyšetrovatelia sa sprvu úprimne snažili obnoviť vyšetrovanie – veď sekciu vyšetrovania na ministerstve vnútra mohol po Mečiarovom páde viesť opäť Jozef Šátek a kauzu únosu dozoroval prokurátor Serbin. No zrazu už nebolo ani medzi dzurindovca toľko odporcov Mečiara, ako sa kedysi zdalo. Druhá Dzurindova vláda si po rozkole vo vlastnej koalícii dokonca vypomáhala „nakupovaním“ Mečiarových poslancov…Ruka už opäť ruku umývala. Dozorujúci prokurátor sa ocital pod tlakmi a napokon sa psychicky zrútil. Dozor nad kauzou sa vrátil do tých istých rúk, ktoré ho vykonávali za Mečiara (či presnejšie – zamedzovali). V týchto rokoch sa už rozplývala nádej na objasnenie pravdy o únose a vražde, a napokon – rozplývali sa aj hodnoty , na ktorých stála proti-mečiarovská garnitúra, stvorená voľbami 1998.
 
Teraz by mohla nasledovať chronológia doterajších pokusov zrušiť odióznu amnestiu politika, o ktorého účasti na marení vyšetrenia zločinu niet pochýb. Bol by to dosť farbistý výpočet, ve´d toto je už siedmy pokus. Preto vás ním nechcem obťažovať. Dovolím si radšej niekoľko hodnotení, ktorých orpávnenosť preveril čas :
Verejnosť nepochybovala v roku 1998, kedy pred kľúčovými voľbami Mečiar amnestie vyhlásil – a nepochybuje ani dnes, že to bola účelová vec, vlastne „seba-amnestia“. Ako taká je výsmechom etiky a právneho štátu, je flagrantným zneužitím moci. Ostala nám po nej krvavá škvrna na dejinách moderného Slovenska. Ostala trpiaca matka, ktorá márne čaká už 20 rokov na spravodlivosť! A rovnako rodičia uneseného syna. Ale na spravodlivosť čaká najmä verejnosť. Ako chceme, kolegyne  a kolegovia, hovoriť o obnovení dôvery voči politikom, ak nebudeme stáť v kauze nespravodlivej amnestie na strane občianstva, ale na strane politika, podozrivého z krytia  zločinu?
Damy a páni , slovenská ústava je významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať : spravodlivý štát. Nie zločin. Za uplynulých 20 rokov bola naša ústava doplňaná a menená nie raz, nie dva krát. A to aj z oveľa menej závažných príčin. My ju môžeme doplniť o rozhodnutie, že Mečiarove zneužitie inštitútu amenstie sa ruší. Zastavené vyšetrovanie môžeme obnoviť. Zajtra uplynie 20 rokov od vraždy R.Remiáša a vyšetrovanie je opäť obnovené. Objavili sa závažné svedectvá, potvrdzujúce politické pozadie, ako ja účasť podsvetia na únose a vražde. Ostáva otázka, či vyšetrovanie nezmaria opäť Mečiarove amnestie?
…………………
 
Vážené panie poslankyne a páni poslanci, 18 rokov u nás bránia zneužité amnestie odhaleniu pravdy , boli využité na ochranu beztrestnosti únoscov a vrahov. Nenechajme ich na zrušenie až našim potomkom. Zbavme sa ich, a tým aj podozrenia, že aj táto zostava poslancov má akési väzby a dôvody kryť tých politikov, čo sú zodpovední za spomínané zločiny, alebo za ich krytie.
20 rokov u nás rástla pochybnosť o vymožiteľnosti práva, pochybnosť , či vôbec žijeme v právnom štáte. Dnes to už vyslovujú mnohí – nežijeme v právnom štáte . Takto kriticky sa vyjadril o charaktere nášho štátu napr. aj súčasný premiér, Robert Fico. Áno, Slovensko trpí množstvom problémov ale v ponovembrových dejinách  má tento štát len jednu krvavú škvrnu, akou je politický únos a vražda, ktorých vyšetreniu bránia amnestie V.Mečiara. Zbavme sa tej škvrny,  neostávajme akoby komplicmi politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov.
 
O pár týždňov budeme po prvý raz  predsedať Európskej únií – po čase opäť jeden významný míľnik v dejinách Slovenska. Vstúpme do toho s čistým stolom. Ukážme verejnosti, že v slovenskom parlamente roky nepôsobí žiadna partia mafiánov, čo si navzájom kryjú  zločiny.
Osobitne sa obraciam na pána premiéra , na predsedu parlamentu a na pána  prezidenta  – dajte svojim jasným postojom ku nemravným amnestiám politicky motivovaných zločinov z 90.rokov jasný signál, že  nad našou dnešnou politikou už nemajú moc sily minulosti!
 Verejnosť na únos a vraždu nezabudla ani po dvoch desaťročiach –  a dnes sa díva  na  nás . Prosím, dajte najavo, že pojem SPRAVODLIVOSŤ pre vás nie je iba prázdne slovo.  Dajme jej   šancu.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.