Prekladatelia by sa nemali navzájom čičíkať ani byť netýkavky

V diskusnej skupine prekladateľov na Facebooku často zaznieva variácia tohto výroku:

„Nemôžete posudzovať kvalitu prekladu bez toho, aby ste poznali podmienky, v ktorých vznikal.“

Tento výrok považujem za odborne neudržateľný, za myšlienkový omyl („fallacy“) či nesprávnu premisu. Ak je už základná premisa nášho uvažovania o hodnotení prekladu nesprávna, potom to ani s kritikou prekladu ďaleko nedotiahneme a rozsype sa nám ako domček z kariet.

Je možné, že sa niektorí prekladatelia (najmä umeleckej literatúry?) takouto premisou čičíkajú; ide o čisto defenzívny a alibistický manéver slúžiaci na vlastnú obranu (či obranu členov vlastnej komunity), avšak ignorujúci oprávnené očakávania cieľového publika prekladu. Väčšina mojich prekladov je (žiaľ) pre komerčnú „spotrebnú“ a neumeleckú sféru a zástancom vyššie uvedenej premisy musím pripomenúť nemilú realitu: ak by som svojmu komerčnému klientovi dodal nekvalitný preklad, absolútne – ale absolútne! – by ho nezaujímali moje subjektívne príčiny, prečo som text nepreložil kvalitne. Boleli ma zuby, reštartoval sa mi každých 5 minút počítač, vyrušovali ma ľudia vôkol mňa? Ubezpečujem idealistov z okruhu Kritiky prekladu, že komerční klienti rozhodne „posúdia kvalitu prekladu“ aj bez toho, aby „poznali podmienky, v ktorých vznikal“. A ak ju veľakrát posúdia negatívne, klienta pravdepodobne stratím. Hotový preklad je artefakt, ktorý hovorí sám za seba – všetko potrebné na zhodnotenie toho, či zodpovedá očakávaniam prijímateľa, sa imanentne skrýva v preklade samotnom; všetky externé okolnosti (napríklad jeho vzniku) sú podružné, nepodstatné a zhodnotenie kvality artefaktu nemôžu ovplyvniť. Tvrdiť opak mi pripomína známy úsmevno-láskavý scenár, keď pani učiteľka nedá Jožkovi štvorku, ktorú by si výkonom zaslúžil, ale mu dá dvojku aspoň za to, že sa Jožko snažil. Na kritiku prekladu by sme však vari mohli mať vyššie nároky.

Iní kolegovia a kolegyne môžu vidieť veci inak, to rešpektujem. Len recipročne prosím nepečiatkovať (ako to v náznakoch zaznieva na Facebooku) pohľady na kritiku prekladu odmietajúce vyššie uvedenú premisu ako „menej odborné“ či „menej akademické“ oproti pohľadom postaveným na tejto premise.

Uvedených 5 bodov z Kritiky prekladu je skvelých, ale s jednou veľkou výnimkou: záverečná veta na mňa pôsobí nezmyselne. (Je variáciou vyššie uvedenej premisy.) Pôsobí ako päsť na oko – takmer akoby niekto pričarbal dodatočný nápad k inak veľmi rozumným 5 bodom. Záverečná veta nielen pôsobí absurdne, ale v istom zmysle odporuje sama sebe. Tvrdí, že preklady sa hodnotia „vždy [!] vzhľadom na podmienky, v ktorých vznikali“, vzápätí však v zátvorke dodáva: „(ak sa to bude dať zistiť)“. Dodatok v zátvorke tým však v podstate vyvracia samotnú vetu: implicitne z neho totiž vyplýva, že ak podmienky vzniku prekladu nepoznáme, nie je ani možné „štandardne“ zhodnotiť kvalitu prekladu. A takéto implicitné tvrdenie už má nádych faux pas. Azda by nezaškodilo, keby sa záverečná veta na konci bodu č. 5 bez náhrady škrtla, lebo na všetkom ostatnom by sa prekladatelia i kritici prekladu zrejme s radosťou zjednotili. Pochybná je už terminológia použitá v záverečnej vete: poznáme pojem „hodnotenie prekladu“, poznáme aj pojem „kvalita prekladu“ – čo je však „hodnota prekladu“? Zvláštny mačkopes – pôsobí ako všetko iné, len nie ako odborný či vedecký termín. Celá veta pôsobí, akoby bola úmyselne zahmleným eufemizmom; akoby už autori vety mali obavu na plné ústa povedať, čo si želajú vyjadriť, lebo by to vyznelo možno smiešne, možno príliš radikálne a z odborného hľadiska neobhájiteľne… a tak sme dospeli k nešťastnej záverečnej vete:

„Hodnota prekladu bude preto vždy určovaná vzhľadom na podmienky, v ktorých preklad vznikal (ak sa to bude dať zistiť).“

Pokúsme sa ju preložiť do priamej slovenčiny bez eufemizmov:

„Kvalitu prekladu preto vždy hodnotíme vzhľadom na podmienky, v ktorých preklad vznikal (ak sa budú dať zistiť).“

A vrátili sme sa k úvodnej premise, na ktorú sa naše pohľady rozchádzajú.

Ak kritika prekladu dopadne nepriaznivo, nejde nám o hľadanie vinníka. Nekritizujeme „prekladateľa Jána Mrkvičku“, ale kritizujeme „preklad“ (zhodou nepodstatných okolností od Jána Mrkvičku). Že sa pri kritike prekladu – najmä zo strany laikov – metonymicky používa aj meno prekladateľa, je pochopiteľné a legitímne. Napriek tomu by si to prekladateľ nemal brať osobne k srdcu. Všetci z nás, čo publikujeme verejne, musíme rátať s kritikou verejnosti; nemôžeme byť netýkavky. Keď spevák vydá nový album a hudobná kritika ho znesie pod čiernu zem, spevák sa nebude vyhovárať na zlého skladateľa, textára či na to, že gitarista si zle naladil nástroj. Je spevák, vydal album pod svojím menom – a prípadnú kritiku už musí prehltnúť. Keď prekladateľ vydá preklad pod svojím menom, tak, žiaľ, musí byť pripravený na to, že „schytá“ kritiku aj za niektoré veci, za ktoré z rôznych príčin (interferencie zo strany vydavateľstva, korektorov a mnohé iné) nezodpovedá – taká je nemilá realita. Preto je veľmi dôležitý bod č. 4 z Kritiky prekladu: dať prekladateľovi možnosť na kritiku prekladu zareagovať.

Čitateľovi však môže byť ľahostajné, či mu román od obľúbeného autora preložil Ján Mrkvička, Google Translate alebo ktokoľvek iný. Čitateľ skrátka očakáva kvalitný preklad svojho obľúbeného autora a kritika prekladu by mala vyhodnotiť, či ten preklad kvalitný je alebo nie je. Okolnosti vzniku prekladu sú však pritom irelevantné, lebo nech by boli akokoľvek strastiplné a objektívne vysvetľujúce prípadnú nekvalitu prekladu, samotný poznatok o strastiplnosti vzniku prekladu ani zamak čitateľovi nevylepší zážitok z čítania prekladu. Som presvedčený, že pri kritike prekladu treba vychádzať z toho, ako preklad zapôsobí na bežného čitateľa, teda na adresáta prekladu – nie na mňa, na prekladateľovho kolegu, ktorý je takisto prekladateľ alebo odborný kritik prekladu a ktorý sa vie vžiť do subjektívnych problémov kolegu prekladateľa v procese vzniku prekladu. Veď vari netvoríme preklady pre svojich kolegov prekladateľov, ale tvoríme ich pre bežné publikum (komerčné či nekomerčné, to je jedno). Preto pri kritike prekladu musí byť smerodajný pohľad bežného čitateľa prekladu: doň sa musí vedieť vžiť kritik prekladu a z neho musí pri kritike prekladu vychádzať. Keďže bežný čitateľ nepozná „podmienky vzniku prekladu“, už to je dôkazom, že „podmienky vzniku prekladu“ sú pri hodnotení kvality prekladu irelevantné – pretože to nie sú jeho imanentné vlastnosti, ale externé okolnosti.

Súhlasím s tým, že môže byť veľmi zaujímavé a užitočné skúmať aj okolnosti vzniku prekladu, ale to už nie je „kritika prekladu“ – ale (povedzme) „sociológia“ či „logistika“ prekladu, to už je „interná“ záležitosť našej prekladateľskej komunity, ktorú by sme si rozhodne nemali zamieňať za kritiku prekladu ani ju s ňou zmiešavať. Predpokladám, že bežného čitateľa ani nebudú zaujímať takéto do seba zahľadené analýzy prekladateľskej obce. Keď si zákazník v reštaurácii objedná pizzu a prinesú mu spálenú pizzu, ktorá sa nedá jesť, zákazník nebude skúmať, či to bolo preto, lebo pekár v ten deň nebol vo forme alebo sa pokazila pec – zákazník bude požadovať novú pizzu alebo vrátanie peňazí. Skúmanie okolností vzniku prekladov, hľadanie vysvetlenia prípadných zlyhaní môže byť nesmierne užitočné: môžeme sa z toho všetkého poučiť a na základe získaných poznatkov podávať v budúcnosti čoraz lepšie prekladateľské výkony. Zhodnotenie kvality prekladov, ktoré sme už odovzdali a ktoré ako hotový artefakt ležia v minulosti, to však ovplyvniť nijako nemôže.