Prekvapenie

Slnko ešte nevykuklo, vyzerá to skôr na poriadne zamračený deň, ani predpoveď počasia z rádia neznie optimisticky, oblačno, mrholenie, občasný dážď. Typická jeseň, napadne Dášu a skôr, ako si to uvedomí, má ústa otvorené dokorán, pociťuje nedostatok spánku. Zíva sa jej niekoľkokrát za sebou, len sa uložiť do ležmo polohy a sladko spať. Rýchlo spraví niekoľko pohybov rukami, vyzerá to ako snaha o cvičenie, ale je to len záchrana v poslednej chvíli, inak by asi okamžite zaspala.

Z police vezme hrnčeky, dospelým kávu a malej kakao, poriadne silné, odmalička je čokoládová. Po chvíľke sa kuchyňou vznáša vôňa čerstvo pomletej kávy doplnená kakaovou vôňou. Všade je ticho, aj Rasťo je ešte v posteli, včera sa nevedel odtrhnúť od televízora a teraz dospáva. „Dobré ránko, miláčik,“ skloní sa k dcérke a pohladká ju po líčku. Lenka pootočí hlavu a pozerá jej do tváre: „Už musím?“ Nepovie nič, len sa usmieva, súhlasne pokyvuje hlavou a hľadí do tváričky svojho anjelika. Tieto chvíle má tak rada, opakujú sa každé ráno, ale ona sa ich nevie nabažiť. Dnes ide proces budenia prekvapivo ľahko, je to tak už od začiatku týždňa, za všetkým hľadaj narodeniny, v nedeľu bude mať ich princezná svoj veľký deň.

Ani dnes ráno neobíde túto dôležitú skutočnosť, len čo sa premiestnia do kuchyne, už sa jej ústočká nevedia zastaviť. „Dobrú chuť, zlatko, teraz sa venuj raňajkám,“ postaví pred ňu plný hrnček teplého kakaa a na tanieriku jej podáva vianočku potretú poriadnou vrstvou domáceho džemu. „Mňam, tento mám strašne rada,“ šteboce s poloplnými ústami. „Pri jedle sa nerozpráva,“ pozrie na ňu prísnym pohľadom, toto skutočne nemá rada. O chvíľu je tanierik prázdny a hrnček tiež, tvári sa spokojne, raňajky boli výborné. „Mami, ja sa na tie narodeniny strašne teším,“ usmieva sa blažene. „Nič netreba preháňať,“ udržuje ju v napätí a naviguje ju za ďalšími povinnosťami.

„Dobré ráno, ranostajky moje,“ ozve sa strapatý Rasťo, vlasy mu stoja každý iným smerom, celkom vtipný pohľad. „Ty vyzeráš“, smeje sa Dáša, „akoby do teba šľahol blesk.“ „Nejako zle som spal.“ „Za tým hľadaj telku, nepočúvaš ma a potom takto vyzeráš. Kávu máš na stole a nezabudni sa rozhýbať, o chvíľu musíme vypadnúť z domu.“ „Musí to byť?“ položí otázku skôr, ako si tvár ponorí do studenej vody. „Odpoveď poznáš, tak sa zariaď,“ otočí sa Dáša a ide sa venovať malej, mala by ešte prekontrolovať obsah školského batoha, niekedy nosí do školy zbytočnosti. Kedysi to robila pravidelne, potom si povedala, že už je dosť samostatná a treba ju k tomu viesť, ale po upozornení triednej učiteľky tomu venuje pozornosť.

„Mami, nepovieš mi? Ani nenaznačíš?“ „To vieš, že nie, už by si ma mohla poznať, povedala som ti o oslave, vieš toho viac ako dosť. Radšej mi povedz básničku.“ „Ále, nechcem,“ zaujme odmietavý postoj. „A vieš ju vôbec?“ „Asi áno a pred hodinou si ju ešte pozriem,“ znie odrazu akosi podráždene. „Tak šikovno, treba ti už ísť, aby si stíhala.“ „Ahoj, oci,“ zavolá a obúva si topánky. „Prečo si taká, veď sú to už len dva dni, neviem sa dočkať. „Veď práve, treba mať výdrž, neboj sa, bude to prekvapenie.“ „To si mi veľa nepovedala.“ Dáša sa s ňou rozlúči, vtisne jej bozk na líce, zavrie dvere a vráti sa do kuchyne. „Ale je tá naša dcéra zvedavá, ani tomu nechcem veriť.“ „Po tebe,“ povie Rasťo, objíme ju okolo pliec a pobozká. „Tak poď, nech vyberieme dobré prekvapenie,“ súri Dáša.