Denník N

Premeny smrti a jej dejín

Profesionalizácia a medicinalizácia smrti nás tlačí k tomu, aby sme svoju smrť alebo smrť svojich blízkych prenechávali niekomu, kto sa o ňu dobre postará, a samozrejme, kto má za ňu zaplatené. Smrť neuniká mechanizmom trhu, ani komercii.

Smrť: koniec, zavŕšenie, či prechod k večnosti, nesmrteľnosti? Ďalší z mojich tanatologických článkov, ktorý píšem krátko pred diskusiou o smrti v KC Dunaj, plánovanou na 29.3.2017. Týmto vás všetkých pozývam k rozprávaniu o umieraní a o posledných veciach. Zďaleka to totiž nie je len dušičková alebo pôstna téma, či niečo, čo je spojené s tragickými udalosťami v našom blízkom okolí. Smrť sa týka každého a v podstate neustále. Celý nás život je viac než čímkoľvek iným práve pohybom smerom k nej.

Teologické problémy spojené s nesmrteľnosťou duše

Ak sa chceme na chvíľku zaoberať biblickým poňatím, tak nemožno naraziť na mnohé nejasnosti až kontradikcie ohľadne posmrtného života. V Starom zákone je veľmi slabo doložený koncept nesmrteľnej duše. Mŕtvi podľa vtedajších predstáv prebývali ako akési tiene v podsvetí (šeól). Hebreji nepoznali žiadne descárteovské rozdelenie na res cogitansres extensa, žiadny dualizmus, ale skôr jednotu tela a duše (nefeš), čo je v súlade s moderným medicínskym psychosomatickým a psychofyzickým chápaním. Preto aj zrejme hovoria teórie niektorých moderných evanjelických teológov v súvislosti s umieraním človeka o totálnej smrti (annihilatio). Nový zákon, alebo skôr ranokresťanská doba po fúzii s helenistickými filozofickými prvkami, už väčší problém s nesmrteľnou dušou nemala.

Pre svätého Pavla je smrť nepriateľom, ktorý bude zničený ako posledný, pričom smrť jednoznačne spája s hriechom a jeho následkami. Nový zákon hovorí o vzkriesení z mŕtvych, čo bola značne problematická vyhliadka už pre vtedajších Grékov, nieto ešte pre nás, ktorí máme podobne ako Nietzsche skôr nervový systém ako dušu. Na jeho označenie používa termíny ako prebudenie, zobudenie sa, vstanie. Proste, po smrti akoby človek spal (nie je explicitne povedané, že duša), ale jeho radostnou perspektívou sa vstáva skôr vzkriesenie, než večný život kdesi na nebesiach.

Možno to znie problematicky, ale podľa svätého Pavla je práve toto jadrové kresťanstvo. Kresťan bude mať po smrti zase telo (σώμα), čiže to, čo umŕtvoval počas svojho života, a čo vlastne bolo jeho pozemským hrobom (σήμα), i keď to má byť telo iné, oslávené, duchovné (πνευματικον).

Vzkriesenie Lazára je dnes ambivalentne vnímaný príbeh, v ktorom mnohí čítame aj hrôzu z toho, ako môže človek zviazaný ako múmia znovu ožiť, a či je po takom vzkriesení, ktoré niektorí autori na rozdiel od toho Kristovho chápu ako nedokonalé (resurrectio imperfecta), vlastne schopný skutočného šťastia. Biblia nás o tom neinformuje ani slovkom a je možné, že takýto návrat do života bol pre Lazára návratom do nešťastia a biedy, nie do radosti. Aké by teoreticky mohlo byť psychologické prežívanie človeka, ktorý by sa takto vrátil zo smrti?

Ak však kresťanstvo nasmerujeme k samotnému Kristovi, tak musíme jednoznačne povedať, že sám Ježiš narúša túto líniu zmŕtvychvstania, pretože hovorí, že keď ľudia vstanú z mŕtvych, budú ako anjeli v nebi (v nebi!), lotrovi na kríži hovorí, že ešte dnes bude s ním v raji (v raji!), a ľuďom pripomína, že Boh je Bohom živých, nie mŕtvych. Skrátka, poukazuje na to, že kresťan sa môže ocitnúť v raji ihneď po smrti (o očistci nie je v Biblii ani zmienka), pričom problém duše, alebo partikulárny charakter posmrtnej existencie vôbec nerieši.

História posmrtného života

Už z uvedeného je zrejmé, že ľudia, ktorí boli súčasťou toho istého židovsko-kresťanského prúdu v rôznom čase, sa mohli pozerať na život po smrti značne inak. Aj posledné veci (eschatológia) majú svoje dejiny, ako píše Rudolf Bultmann.

Spása sa pre starozákonného človeka týka len tohto pozemského života; je to záchrana izraelského ľudu. Spása má teda dvojité obmedzenie: je nacionálna, pretože sa týka len jedného národa, a v žiadnom prípade nesúvisí s posmrtným životom. Preto Kazateľ hovorí o márnosti, pretože aj dobrých, aj zlých stíha rovnaký osud, a ním je smrť. Potom už v kontexte smrti nie je nič extra dôležité, o čom by mal starozákonný človek (teda Žid) dumať.

Nový zákon teda radikálne mení perspektívu, a je to práve Ježiš, ktorý ňou hýbe najviac. On totiž sklamal očakávania mnohých o záchrane a rozkvete izraelského kráľovstva, a hovoril, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ale potom z akého? A nie je náhodou ono Božie kráľovstvo len extrapoláciou toho izraelského – politického – a to len preto, že to pozemské nebolo možné uskutočniť? – spýtal by sa skeptik. Veď ako vieme, do metafyziky často vkladáme nádej kvôli tomu, že sa nám neplnia sny a túžby tu na zemi. Nie je vlastne reflexia smrti psychologickým základom viery?

V takto odkrytom horizonte sa nad vecou života po smrti premýšľa omnoho ťažšie. A kým prví evanjelisti hovoria o poslednom dni, svätý evanjelista Ján už o ňom mlčí. Posledný deň totiž nie a nie prísť, a učenie o konci sa opäť mení. Napokon, spása, ktorá mala prísť, už prišla (protestantizmus), alebo je udeľovaná prostredníctvom sviatostí (katolicizmus, pravoslávie). Cirkev sama má svoje dejiny a vyvíja sa, o čom píše napríklad svätý Eusebius, a s čím prví kresťania veľmi nepočítali.

Moderné kresťanské postoje

Moderné kresťanské pohľady na smrť sú podobné moderným postojom vôbec. Konvergujú s nimi. Kým starozákonný veriaci žil tu a teraz, novozákonný sa od toho, čo má pred sebou, odlepil k tomu, čo nevidí, ale predsa to pre neho existuje. Ranokresťanský človek stále hovorí o posledných veciach v skupinovom zmysle (vzkriesenie mŕtvych, spása duší), postupne sa však smrť individualizuje a v stredoveku každého zaujíma predovšetkým jeho vlastná smrť. Douglas J. DaviesStručných dejinách smrti hovorí, že dnes nás naša osobná smrť takmer nezaujíma, pretože s ňou akoby nerátame, a už vôbec na ňu nechceme myslieť. Skôr nás ovplyvňuje smrť druhých, najmä známych osobností.

Peklo už stratilo svoju silu, ktorú malo ešte niekedy za Hieronyma Boscha, a dnes všetci radi hovoríme o nebi, a o tom, ako sa všetci naši zosnulí blízki na nás dívajú zhora. Nebo je pre nás mimoriadne účinný utišujúci liek, ktorý doprajeme naozaj každému, teda i nekresťanom, a ktorého sa nechceme v žiadnom prípade vzdať. Vieru totiž nepotrebujeme brať nejako úzkostne, skôr potrebujeme, aby nás podporila, keď treba, a aby pre nás bola zdrojom sebadôvery a sily.

Posmrtný život nás zaujíma len do tej miery, do akej potvrdzuje našu seba-hodnotu a posilňuje našu sebadôveru. Je len rafinovanou extenziou našej meniacej sa psychológie.

A tak sa naše predstavy o zásvetí nemenia ani tak podľa teológie, ako podľa psychológie, ktorej už teológia len akoby slúži.

Profesionalizácia smrti

Ako všetko, aj smrť majú na starosti profesionáli, najprv lekári, potom pohrebné služby a farári. Prípady, v ktorých umrel niekto plánovane doma, medzi svojimi a vo svojom, sú značne raritné a niekedy ich máme dokonca sklon považovať za extrémne, vybočujúce zo zaužívaných zvyklostí, ba až neetické, hoci ešte donedávna to bolo absolútne normálne. Tvár našej smrti sa mení naozaj rýchlo.

Práve v čase počínajúcej profesionalizácie smrti Elisabeth Kübler-Rossová rozdelila umieranie na kaskádu piatich fáz (1. popieranie, 2. hnev, 3. vyjednávanie, 4. smútok, 5. prijatie). Tieto obdobia sa v skutočnosti nevyskytujú ukážkovo za sebou, ale mnohokrát sa prekrývajú, alebo sa umierajúci pohybuje prevažne okolo jedného z nich – slovom, nereflektujú realitu, ale potrebu profesionálov systematicky sa priblížiť k faktu blížiacej sa smrti u pacienta. Nejde v nich ani tak o čas, ako o charakteristický a základný postoj k nastávajúcej smrti. Vždy je totiž lepšie zaujímať sa o individuálne pohľady človeka na smrť, ako ho rozkrájať na epizódy, a analyzovať, v ktorej z nich sa asi práve nachádza a či mu bude vôbec dopriate prejsť celou tou kaskádou predsmrtných psychických udalostí.

Pseudovedecké predstavy o posmrtnom živote

Tu určite vedie vplyv psychiatra Raymonda Moodyho, ktorý opísal near death experiences (NDE), v ktorých ľudia prekonajú strach počas klinickej smrti, pričom vďaka lekárskemu zákroku opäť nadobudnú vedomý život. Počas týchto zážitkov prechádzajú svetelným tunelom, na ktorého konci je priateľská bytosť, ktorá ich víta, niekedy obklopená ich príbuznými a priateľmi. Neraz mi o takýchto udalostiach rozprávali aj moji pacienti. Treba tu však upozorniť na to, že nech už ide o čokoľvek, nejde o skúsenosť samotnej smrti. Títo jedinci neumreli a nevrátili sa, ocitli sa len veľmi blízko smrti.

Out of body experiences (OBE) sú podobné skúsenosti, najčastejšie počas lekárskych zákrokov, kde človek vyjde zo svojho tela a pozoruje ho zhora, kým sa podrobuje operačnému zákroku. Ide o svedectvá, ktoré mnohí považujú za dôkazy nehmotnej povahy duše alebo toho, že duša je od tela oddelené centrum života. O takéto zážitky v ambulancii tiež nebýva núdza. Keď sa človek dobre pýta a pozorne počúva, veľa sa môže dozvedieť. Väčšinou sa skúsenosti mimo tela vyskytujú u pacientov s derealizáciou, s užívaním psychoaktívnych látok, alebo v traumatických situáciách.

Tieto novodobé predstavy a zhromažďované skúsenosti, ktoré mimochodom tiež môžu byť len vedľajším produktom psychológie, sa stávajú základom pre predstavy neba, do ktorého odchádzajú všetci, bez ohľadu na vierovyznanie a príslušnosť k nejakému náboženstvu. A ako naša viera slabne, posilňuje sa – v neutíchajúcej túžbe po nesmrteľnosti a večnom živote – práve presvedčenie vo vedecky dokázanú existenciu života po smrti.

Autentická smrť

Práve to, ako autenticky umrieť, je v čase, keď máme problém dokonca aj autenticky žiť, nesmierne ťažké. Profesionalizácia a medicinalizácia smrti nás tlačí k tomu, aby sme svoju smrť alebo smrť svojich blízkych prenechávali niekomu, kto sa o ňu postará, a samozrejme, kto má za ňu zaplatené. Smrť neuniká mechanizmom trhu, ani komercii.

Autentickosť podľa mňa znamená svoju smrť aj naplno prežiť, hoci to znie ako ironický paradox alebo kontradikcia. Omnoho ľahšie sa umiera, keď máme okolo seba milujúcich ľudí. Rozpad rodín alebo vzďaľovanie rodinných členov robia zo smrti naozaj tragickú udalosť, prežitú kdesi v osamotení, pri bielom nemocničnom svetle a stolíku s mobilom, ktorý nás predsa so všetkými na chvíľku spojí. Omnoho ľahšie sa umiera, keď viem, že naozaj umieram, pretože mám azda aj dostatok času na to, aby som sa s procesom odchodu identifikoval. So smrťou tak prestávam bojovať a skôr jej podávam ruku. Smrť naozaj prežijem dobre, keď mám možnosť vidieť svoj život ako ucelenú skladačku, ako príbeh, ktorý nebol žitý nadarmo. Snáď sa aj v stoickom rozpoložení trochu usmievam, prečo som mal takú zlosť, keď sa dialo to či ono, alebo ako to, že som urobil takú a takú somarinu. Je čas na triezve zhodnotenie, bilanciu, intímne rozhovory s milovanými, odovzdávanie kontinuity života a zodpovednosti.

Samozrejme, moderná medicína môže umieranie tak neskutočne natiahnuť a zdeformovať, že právom hovoríme o dystanázii, ktorá podporuje neautentické postoje k smrti. Samozrejme, že umrieť môžeme aj v sekunde, bez toho, aby sme sa stihli spamätať, že sa deje niečo zvláštne.

Ak však chceme naozaj zmysluplne umrieť, musíme aj zmysluplne žiť.

Teraz najčítanejšie