Denník N

Prestaňme sa hrať na štát

Musíme sa prestať na štát len hrať. Musíme sa prestať správať ako malé deti, ktoré stále len čakajú na toho, kto vyrieši ich problémy.

Tak premiér ide stíhať PN-károv. Lebo to je najbolestivejší problém tejto krajiny. Nie krachujúce zdravotníctvo, nefunkčné školstvo, ktoré vychováva voličov neonacistov, chudoba a sociálna vylúčenosť mnohých nielen rómskych spoluobčanov. Nie, PN-ky. A poslanec Beblavý, ktorý je tak bezvýznamný a je zbytočné sa ním zaoberať, až o ňom premiér krajiny potrebuje hovoriť na tlačovke.

Minister vnútra zas všetkým vysvetlil, že keďže nevedia presne povedať kto, kedy, komu, ako a koľko šuchol do vačku, tak žiadna korupcia neexistuje. A ide do osád robiť poriadky, lebo inak by ho predbehli kotleby a to si predsa nemôže dovoliť, takto strácať potenciálnych neonáckovských voličov. Medzitým ešte stihne dourážať novinárku spôsobom, za ktorý by sa s ním v slušnej krajine už nikdy žiadny novinár nebavil. Lebo s hulvátmi sa nie je o čom baviť, aj keď sú nejakým nedopatrením ministrami.

Akýsi pán od Kotlebu nemá nič lepšie na práci, len vypracúvať rasové posudky prezidentom vyznamenaných ľudí. Keďže je poslanec, asi mu hrozí tak maximálne nonono od Danka. Z opätovného zavádzania a akceptovania takýchto praktík chodí slušnému človeku mráz po chrbte. A úprimne povedané, neviem, čo by mal vlastne človek robiť. Môžeme o tom písať, rozčuľovať sa na sociálnych sieťach a … A čo ďalej?

14 miliónov eur vyhodili z našich daní na štátne a preto aj nefungujúce google mapy a waze. Slušný výkon, fascinuje ma len jedno – naivná predstava, že by niečo, čo štát obstaral v úplne nezmyselnom tendri, očividne slúžiacom výlučne na uliatie peňazí kamarátom vládnucej verchušky, mohlo fungovať. Nemohlo. A nebude.

Minister Richter sa zdôveril, že chce ľuďom dávať prácu. Nuž, netušil som, že pán minister má nejakú prácu nazvyš, ktorú by mohol dávať ľuďom. Možno potrebuje pokosiť trávnik, alebo teraz, v zime, odhrabať sneh z chodníka, ale na to by stačil aj malý zlomok tých, čo na Slovensku prácu nemajú. Ak už teda kašleme na to, že tu začína skôr opačný problém a firmy, ktoré hľadajú ľudí, nemajú koho zamestnať. Nevadí, pán minister si nájde ešte niekoho, kto nemá prácu a nejakú mu dá. Lebo je sociálny a tak sa to má.

To všetko má spoločného menovateľa. Takto sa tu na Slovensku hráme na štát. Oni hore sa tvária, že vládnu a občania sa tvária, že im veria. Oni hore sa tvária, že tam nie sú len preto, aby mali moc a mohli kradnúť. A občania im to neveria a volia čím ďalej tým viac extrémistov, rasistov, bláznov a šialencov, čo šíria paniku, konšpirácie, nenávisť a robia z ľudí agresívnych slovných a občas aj fyzických bitkárov.

Riešenie nie je len v tom, že sa pobúrene ohradíme na sociálnych sieťach a podpíšeme štyri online petície. Riešenie je vstať zo stoličky, ísť von, medzi ľudí a hovoriť a pýtať sa a presviedčať a presvedčiť aspoň svoje okolie, svojich blízkych, kamarátov a známych, že kritické myslenie, spolupráca, dôvera, odvaha, rovný chrbát a dodržiavanie pravidiel má zmysel.

Musíme sa prestať na štát len hrať. Musíme sa prestať správať ako malé deti, ktoré stále len čakajú na toho, kto vyrieši ich problémy. Musíme pochopiť, že nikto naše problémy za nás nevyrieši. Že ich musíme riešiť my sami. Že to, čo nebudeme riešiť, nás skôr alebo neskôr dobehne. Že ak budeme strkať hlavu do piesku, zadok budeme mať pekne vonku a hocikto, dokonca bez toho, aby sme videli kto, nás do neho s radosťou nakope.

Že je len na nás, aby sme si nenechali krajinu zabiť jedom nenávisti a strachu.

Teraz najčítanejšie