Príbeh amerického dezertéra
16. augusta 1965 sa pri drôtených zátarasách na Železnej opone zo západonemeckej strany objavil muž a prekvapeným pohraničníkom sa predstavil ako príslušník americkej armádnej spravodajskej služby Glen Roy Rohrer. Tak sa začal ojedinelý príbeh amerického dezertéra, ktorý utiekol cez Železnú oponu tak trochu netradičným smerom.
Glen Roy Rohrer (* 8. 12. 192 Springfield, USA – † 12. 5. 2003 Praha) bol jeden z dvoch amerických vojakov, ktorí v období studenej vojny po prekročení hranice takpovediac opačným smerom, než aký by sa na Železnej opone čakal, v Československu aj zostal.
Glen sa do americkej armády dostal počas druhej svetovej vojny a zúčastnil sa oslobodzovania západnej Európy. Po demobilizácii sa však doma v USA nedokázal uchytiť v žiadnom zamestnaní a v roku 1949 znova vstúpil do armády. Absolvoval rôzne školenia a stal sa príslušníkom armádnej spravodajskej služby CIC. Pôsobil v Rakúsku, neskôr znova absolvoval rôzne spravodajské kurzy v USA. Medzi iným aj ročný kurz češtiny. V roku 1964 bol znova prevelený do Európy, tentoraz do Nemecka. Bol špecialistom na obsluhu detektora lži a vypočúval na ňom utečencov z Československa. A tiež aj vlastných príslušníkov spravodajskej služby.
S pôsobením v Nemecku nebol vôbec spokojný. Podľa jeho neskorších vyjadrení očakával od práce v spravodajskej službe predovšetkým stíhanie nacistických zločincov. Pracovná činnosť však bola zameraná na „boj proti ľudovodemokratickým režimom“. Trpel pocitom zneuznania, po rokoch v armáde bol stále len poddôstojník v hodnosti seržanta, pretože nemal vysokoškolské vzdelanie. Pridružili sa aj osobné problémy, na miesto jeho posledného pôsobenia s ním manželka odmietla z USA odcestovať a manželstvo bolo pred rozpadom. Na zhoršení jeho psychického stavu mal údajne podiel aj sklon k alkoholu. Nenávidel Nemecko a Nemcov a jeho pohár trpezlivosti pretiekol v osudnú augustovú noc, keď ho po návšteve reštaurácie údajne niekto napadol a okradol. Vzápätí ho nemecká polícia prichytila šoférovať v podnapitom stave a vzali mu vodičský preukaz. Sadol znova do auta a vydal sa k československej hranici.
Na druhý deň popoludní dorazil k hraniciam, odstavil auto a pešo sa vydal k zátarasám Železnej opony na Tachovsku. Narazil na plot, strážnu vežu a priechod. Nikoho tu však nevidel a tak začal kráčať popri zátarasách k druhej pozorovateľni a tam narazil na hliadku Pohraničnej stráže. Na ďalší deň už bol v rukách československej kontrarozviedky, ktorá ho ubytovala v konšpiračnej vile neďaleko Prahy. Americká strana sa 20. augusta obrátila na československé úrady so žiadosťou o informáciu, či sa Rohrer nenachádza na území Československa. Spravodajci rozbehli dezinformačnú akciu, ktorá mala za cieľ utajiť realitu. Informovali Američanov o údajnom incidente pri hranici, kedy bol zabitý neznámy muž, a dokonca Američanom dodali fotku mŕtveho. Potom československí rozviedčíci z Európy rozoslali listy Rohrerovým priateľom, ktoré mali dokazovať, že sa pohybuje po území Rakúska a Nemecka.
Medzitým sa spustilo „vyťažovanie“ amerického prebehlíka. Rohrer mal vedomosti o agentoch vysielaných do Československa a mohol komunistickej rozviedke poskytnúť dostatok užitočných informácií o činnosti americkej spravodajskej služby v Nemecku. Okrem iného mohli na základe jeho informácií zostaviť prvý detektor lži a spolupracoval aj na vytvorení metodiky zaškoľovania československých špiónov na zvládnutie prípadnej skúšky na detektore na Západe.
V roku 1966 dostal Rohrer novú identitu. Urobili z neho Čechokanaďana, ktorý sa vrátil do vlasti. Pod novým menom Jan Veselý žil v pražskom byte ministerstva vnútra, dostal akúsi pracovnú zmluvu a natrvalo mu zapožičali hodnosť kapitána. Žil však v izolácii, dokonca býval spolu s iným dôstojníkom. Bol neustále pod dohľadom, čo mu na psychike rozhodne nepridalo. V roku 1969 mu bola znova zmenená identita a stal sa z neho Jan Vedra. V polovici 70. rokov ho režim využil na propagandu. Najprv bola vydaná knižka s názvom Nahá sfinga, ktorá mala opisovať jeho životný príbeh. A v atmosfére po zverejnení Charty 77 ho režim využil na jeden z propagandistických protiútokov. Americký rozviedčík vystúpil v televízii a ukázal sa miliónom československých divákov.
Existuje nahrávka vysielania štvordielneho dokumentárneho seriálu Nebudeme mlčet (Pracovník rozvědky USA vypovídá) v dĺžke 90 minút. Prvá časť programu bola divákom prezentovaná v hlavnom vysielacom čase Československej televízie 7. januára 1977. Obsahovo je program zameraný na údajný fašistický charakter Nemeckej spolkovej republiky a na neochotu západonemeckej vlády potrestať nacistických zločincov. Glen Rohrer je predstavený divákom až v druhej časti a informáciami z prvej ruky „dokazuje“ pravdivosť propagandistického cyklu. Reláciou sprevádzali Jan Rosák a Izabela Pažítková. Zvukovú ukážku rozhovoru s americkým prebehlíkom si môžete vypočuť na tejto stránke. Kompletný zvukový záznam seriálu je k dispozícii cez web eSbírky.cz.
Od roku 1981 ho už spravodajsky nevyužívali. Stal sa z neho dôchodca a poberal 3000 Kčs, čo bol dôchodok, aký mali bývalí príslušníci ZNB. Zmluva so spravodajskými službami bola rozviazaná až v roku 1991, ale dôchodca Vedra naďalej býval v byte ministerstva vnútra, kde mal trvalé bydlisko. Jeho inkognito bolo prezradené niekoľko rokov po páde režimu a zomrel 12. mája 2003 v Prahe. Jeho popol bol rozptýlený na smíchovskom cintoríne Malvazinky bez toho, aby to niekto oznámil jeho rodine v USA.
Zdroje a obrázky:
Petr Cajthaml: BELL aneb Příběh zrádce (PDF)
Historie a vojenství 3/2009 (str. 72-87)/Prokop Tomek: Osudy amerických vojáků v Československu po únoru 1948
