Denník N

Príbeh služobníčky

Margaret Atwoodová o totalitnom režime v USA blízkej budúcnosti.

Kanadská spisovateľka Margaret Atwoodová sa preslávila svojim románom z roku 1985 Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale). V tejto knihe predstavuje svoju víziu klérofašistického totalitného režimu v USA, ktorý prišiel k moci dômyselne narafičeným štátnym prevratom, pri ktorom bol spáchaný atentát na prezidenta a pozastavením platnosti Ústavy počas stanného práva, ktoré nikdy neskončilo. Vina sa premyslene hodila na islamských teroristov, s ktorými sa novovznikajúci režim krvavo vysporiadal. Ale nezostalo to len pri tom. Za formujúcim sa režimom sa skrývajú presbyteriánski náboženskí fanatici, ktorí  chcú návrat k tradičným hodnotám a tieto „tradičné hodnoty“ budú presadzovať stoj čo stoj, za každú cenu, bez ohľadu na ľudské obete. Vonkoncom život je o obetiach. A niektorí musia chtiac-nechtiac zaplatiť tú najvyššiu cenu na oltári pravej viery v mene nášho jediného Pána Boha, ktorého milosrdenstvo trvá na veky. Ale milosrdenstvo je cudzím slovom pre Režim.

Dosť už bolo „úpadku civilizácie“. Nehanebného verejného prezentovania žien ako „mäsa“. Zbavovania mužov ich dôstojnosti. Mizogýnistickí pravoverní revolucionári zlikvidovali demokratické inštitúcie a nahradili ich patriarchálnou vládou, teokratickým režimov, klérofašistickou ideológiou. V mene Boha všemohúceho sa chladnokrvne, krvilačne a nekompromisne strieľajú všetci odporcovia Boha. Teda všetky ostatné cirkvi. Existuje len jeden Boh a jedna viera a my sme jej jediná Cirkev. hovoria si noví vládcovia a poľujú na akékoľvek známky odporu ako chladnokrvní nacistickí detektívi loviaci židov v okupovanej Európe. USA boli zvrátenou a dekadentnou republikou. Gileád, ktorý ich nahradil je Slneční štát, Boží štát tu Zemi. Každý vykonáva svoju bohom danú funkciu. Muži a ženy sú pevne vo svojich tradičných pozíciách. Teda pod nehanebným, neprirodzeným a perverzným útlakom. Odmietame pokrok. Odmietame satanskú evolúciu. Človek  a ľudstvo sa nevyvíja. Nerozvíja. Žije buď podľa božích pravidiel, alebo upadá a napokon zhorí v plameňoch božieho hnevu.

Ženy boli tesne po prevrate zbavené základných práv a slobôd. Nemohli nič vlastniť, museli všetok majetok prepísať buď na manžela, životného partnera, alebo na najbližšieho mužského príbuzného. Rovnako to bolo aj s peniazmi. Je im zakázané pracovať. Ženina práca sú deti a domácnosť. Domácnosť je ich výslovné kráľovstvo. Akýkoľvek sexuálny prečin sa trestá trestom smrti. Muži sa musia kontrolovať, ovládať. Kto siahne násilím na ženu bude zabití. Žena, ktorá podvádza svojho muža, bude exemplárne potrestaná na šibenici. Všetci zradcovia Režimu sú mučení, obesení a verejne vystavený na Múre, kde ich zničené telá majú byť varovaním pre ostatných. Len si dávaj pozor načo myslíš.

„Ženy sú v Gileáde degradované na anonymné (mená mien žien sú odvodené od mien ich ,majiteľov‘ – hl. postava Fredova – pochádzajúca od Freda) dvojnohé reprodukčné továrne pre patriarchálnu elitu a akákoľvek sloboda sexuálneho výberu je nemožná, keďže aj základné prejavy ľudskej slobody nielen žien, ale aj mužov (v Gileáde sú utláčaní aj muži) sú potlačené. Atwoodová sa týmto románom snaží poukázať na fakt, že feminizmus má aj svoj širší rozmer boja za ľudské práva ako také, a nielen boja za ženské práva.“ (doslov, Príbeh služobníčky, Epos 2001)

Gileád má jeden vážny problém. Pôrodnosť. Rodí sa málo detí. Veľa mužov a žien je sterilných. Je však zločinné to hovoriť na verejnosti. Veď všetko záleží od Božej milosti. Aby mohla mať politická elita deti, vyberajú sa zaručene plodné ženy a vycvičujú sa do Zboru služobníčok, čo je eufemizmus pre chodiace rodičky detí. Oblečené v červenom od hlavy až po päty, okrem bielych krídel, ktoré zakrývajú tvár, bez slova a bez zbytočných pohľadov kráčajú každý deň okolo Strážcov Viery, ktorí strážia všetky brány, vymieňajú potravinové kupóny za jedlo, chodia pozerať na Múr, kde visia zradcovia pohlavnej čistoty a vojnoví zločinci za zverské zločiny, spáchané v predošlom období, vtedy ešte legálne. Služobníčky slúžia u Veliteľov Gileádu. Je to výkonný výbor. Velitelia sú tí, ktorí majú moc. Ktorí rozhodujú. Ktorí formujú podobu Gileádu. Ktorí vytvárajú Gileád podľa Božieho želania. Keď sa Veliteľovi a jeho manželke nedarí splodiť dieťa, je im pridelená Služobníčka, ktorá im má priniesť vytúžené a pre budúcnosť Gileádu potrebné dieťa.

Strážcovia Viery sú policajti, ale využívajú ich aj na rutinné práce, ako trebárs čistiť Veliteľom autá, kosiť trávnik a podobne. Anjeli sú skutoční vojaci, statočne pracujúci na vyhubení rúhačských siekt. Dianie v celom Gileáde ostro sledujú Oči. Oči Boha bdejú nad celou krajinou. Tajná politická polícia pokračujúca v tradíciách Stalinovej NKVD a Hitlerovho Gestapa. Každý Veliteľ je zároveň aj dôstojník Očí. Oči majú strážiť stádo ovečiek. Majú hľadať za baránkov prezlečených vlkov. A nemilosrdne ich vykynožiť ako škodné.

„Existuje viacero druhov slobody, nielen jeden. Sloboda rozhodnúť sa pre niečo a sloboda od niečoho. V dňoch anarchie to bola sloboda pre. Teraz vám dali slobodu od. Nepodceňujte to.“

Naša hlavná hrdinka Fredova (nikdy sa nedozvieme jej pravé meno) slúži u divného Veliteľa. Tajne ju po nociach volá do svojej pracovne, kam majú oficiálne vstup zakázaný. Obávala sa, že od neho chce akési zvrátené sexuálne praktiky, ale chcel sa s ňou len rozprávať. A hrať srcabble. Zakázanú hru. Niekedy jej niečo prečíta. Niekedy jej dovolí čítať. Ženy majú čítanie striktne zakázané. Aj z Biblie smú čítať len Velitelia.

Pravda sa vždy musí držať v čo najmenšom počte rúk. Klasická schéma totalitného režimu. Skutočných zasvätencov, ktorí vedia „celú pravdu“ je vždy len niekoľko. Ich potom obklopujú menej a menej zasvätení až po bežných vykonávateľov, ktorí nevedia, prečo robia to, čo robia, len vedia, že to majú robiť. A napokon prostí ľud, masa, ktorá je formovateľná, tvarovateľná mozgom riadiaceho centra prostredníctvom rúk administratívneho a represívneho aparátu. Čo sa však skutočne deje vie len pár ľudí. A tak to má byť. Ľudia nepotrebujú pravdu ani slobodu. Potrebujú jasné úlohy. Jasný zmysel života, ktorý im dá všemilujúci Štát z božej milosti.

Ale Gileád má teraz dva vážne problémy, ktoré musí vyriešiť. Musí zničiť posledné ohniská náboženského a občianskeho odporu. A musí vyriešiť problém s nízkou pôrodnosťou. V permanentnom konflikte nie je žiadne miesto pre lásku.

„Umierame z nedostatku lásky. Nikoho nemôžem ľúbiť, všetci ľudia, ktorých by som  mohla ľúbiť, sú mŕtvi alebo niekde inde. Ktovie, kde sú alebo ako sa teraz volajú? Rovnako dobre môžu aj nebyť, veď ja pre nich tiež nie som. Aj ja som strateným človekom.“

Ako to u totalitných režimoch býva, tak aj tento je plný vnútorných protirečení. Vládcovia – Velitelia – víno pijú a vodu kážu. Veliteľ našej hlavnej hrdinky Fredovej ju raz pri ich večernom nezákonnom stretnutí v jeho pracovni požiada o skutočne rúhačskú vec. Dá jej nejaké staré frivolné šaty, ktoré odniekiaľ vyhrabal, ktoré boli uchránené pred fanatickým spaľovaním „pohanských vecí“. Dá jej dokonca starí rúž a ceruzku na oči.

Zavedie ju na tajný večierok v tajnom Klube veliteľov, kam sa chodia zabávať. Klub je zriadený v bývalom hoteli. Je to bordel. Tam chodia Velitelia, vyšší úradníci a zahraničné delegácie. Tam chodia spomínať na „staré časy“. Tam sú nútené „pracovať“ ženy, ktoré sú neprevýchovateľné. Pokleslé ženy, keď sú ešte mladé a atraktívne, majú na výber. Buď Klub alebo Kolónie. Kolónie znamenajú istú a pomalú smrť v otrokárskych podmienkach. Klub je o niečo „humánnejší“.

„Ukazuje mi, ako ovláda svet. Porušuje pravidlá im priamo pred nosom, a prechádza mu to. Možno, že už dospel do stavu opojenia, ktorý je inšpirovaný mocou, do stavu, v ktorom uveríte, že ste nepostrádateľný, a preto môžete všetko, absolútne všetko, na čo máte chuť, úplne všetko.“

Áno, je zábavné pohrávať sa s mocou. To vzrušenie, keď vládca skúša kam až môže zájsť. Koľko si môže dovoliť. Veliteľ si myslel, že je nenahraditeľný. A nebol.

Mrazivý a ešte mrazivejší majstrovskí príbeh končí nečakane. Fredova natrafí na tajnú podzemnú organizáciu odporu. Prezradila jej to druhá Služobníčka, s ktorou chodila na nákupy. Vždy totiž musia byť na verejnosti dve. Služobníčka nesmie zostať sama. Ale po tom, čo bol verejne zlynčovaní zradca režimu a táto druhá Služobníčka vedela, že jej jedným z nich, tak sa rozhodla pre samovraždu. Fredova je vystrašená. Nedajú si nejakou zvrátenou spojitosťou do spojitosti s tajnou organizáciou aj ju? Riziko odhadol aj Veliteľov osobný Strážca Nick, ktorý sa demaskuje pred Fredovou ako člen podzemnej organizácie odporu a pomôže jej utiecť.

Pre Fredovu si príde hrôzostrašná čierna dodávka Očí. Nick ju ubezpečuje, že ide o dvoch členov Organizácie. Fredova nastupuje do dodávky, dvere sa zatvárajú a príbeh mrazivo ako začína, mrazivo končí. Veliteľ bol po tomto škandále verejne zdiskreditovaní a obvinení zo zvrátenej bohorúhačskej činnosti vrámci pravidelnej politickej čistky.

V totalitnom režime nie je nikto nenahraditeľný. Totalitný režim musí zostať neustále v pohybe. Stále sa musí niečo diať. Nikto si nikdy nesmie byť istí svojou pozíciou. Dnes si ešte všemocný veliteľ, zajtra visíš s bielou kuklou na hlave obesený na múre vystavený rozožierajúcim silám času a supov.

V USA patrí tento spoločensko-kritický dystopický román po knihe 1984 od Orwella k najpredávanejším knihám súčasnosti. Predaj sa razantne zvýšil po víťazstve Donalda Trumpa v prezidentských voľbách. Túto skutočnosť necháme bez komentára. Kniha patrí k povinnému čítaniu na stredných školách, ale nie na všetkých. Proti knihe sa vedú pravidelné kampane, ktoré sa ju snažia buď úplne zakázať, alebo aspoň obmedziť. Túto aktivitu vykonávajú náboženské organizácie.

Koľká irónia. Vždy, keď sa snažia vašu prácu zakázať, viete, že niečo robíte dobre. Antiutopický príbeh Margaret Atwoodovej patrí medzi americkú klasiku, medzi vynikajúce dystopické romány, medzi knihy so silným odkazom, medzi knihy, ktoré nám nastavujú veľké zrkadlo. A rovnako ako zrejme všetky dobré knihy, kladie dôraz na ľudskosť, empatiu a zdravý rozum. Nie nadarmo sú tieto tri veci verejným nepriateľom akéhokoľvek represívneho režimu. U Orwella nemôže byť o ľudskosti, láske a zdravom rozume ani chýru ani slychu. Veď dva a dva je päť a neexistuje iná láska ako láska k Strane a Veľkému bratovi. V Atwoodovej teokratickom režime, ktorý je založený na zvrátenej náboženskej ideológii neexistuje žiaden priestor pre rozum. Veď predsa musíme cítiť srdcom… Preto je čítanie a poznanie striktne strážené. A veda je redukovaná len na takú vedu, ktorá je v súlade s Písmom, resp. s predstavou vládcov o tom, čo je v súlade s Písmom.

„Pokušením bolo poznanie. Čo neviete, to vás nebude pokúšať.“

Každý totalitný systém vychádza z dezilúzii a frustrácie ľudí v systéme, ktorý totalite predchádzal. Totalita minulosť a svojich odporcov vyfarbuje ako najväčšie zlo a ruší všetky konvencie a poriadky a nastoľuje nové pravidlá a nové poriadky. Aby to bolo efektívne tak totalitné hnutia pred nástupom k moci dômyselne prehlbujú frustráciu, nespokojnosť, podozrievavosť v spoločnosti. Snažia sa spoločnosť úplne rozbiť, atomizovať. Šíria konšpirácie a dezinformácie, aby nás ešte viac zneistili. Aby potom mohlo totalitné hnutie prísť ako spasiteľ, ktorý spraví poriadky. Najprv musia ľudí pozbaviť zmyslu života, aby ho mohli nahradiť svojim novým zmyslom života. Totalitný režim má byť jediný, kto rozhoduje o zmysle, o cene života, o jeho smerovaní. U Atwoodovej to je o to horšie, že sa využíva aj náboženstvo.

V podstate každá totalitná ideológia je istým druhom náboženstva. V tomto prípade však náboženstvo v Boha slúži ako morálne ospravedlnenie totalitného systému, ktorému je strach zo smrti pracovným nástrojom. A pritom je náboženstvo spôsob vyrovnávania sa smrťou. Je to paradoxné spojenie – klérofašizmus – ale účinné. Využíva všetky strachy a všetky predsudky, ktoré v človeku sú. A obracia ich sám proti sebe, aby konflikt ešte umocnil. Bojte sa a plazte sa pred hnevom božím, ktorý je hnevom Vlády, ktorá koná v mene Boha. Dokonalá zvrátená absurdná existencia totalite sebevlastná.

Príbeh služobníčky je podarený, dobre napísaný a veľavravný príbeh od skutočne profesionálnej slovnej remeselníčky, ktorý od svojho vzniku až po súčasnosť nestratil nič zo svojej aktuálnosti. Čítaním takýchto kníh, ktoré nie sú lacnou oddychovou literatúrou, stimulujeme nielen našu predstavivosť, ale dostáva sa nám aj dôrazné varovanie, že sloboda je oveľa krehkejšia než si myslíme a o to viac by sme si ju mali vážiť a mať nastražené oči a uši pred kýmkoľvek, kto sa nám pokúša navravieť, že žiadnu slobodu nemáme. Lebo takíto ľudia sa len pokúšajú nám slobodu vziať.

 

 

Teraz najčítanejšie