Denník N

Príbeh udice

Tento príbeh sa odohral v roku 2016 v malej krajine v strede Európy. Krajine, ktorá je plná frflajúcich diskutérov, sklamaných voličov a nedôvery v človeka.

Začal sa tým, že jedna pracovníčka nemocnice na Kramároch si všimla zúfalú situáciu otca a syna. Napísala o tom list do Popradu. Ten list pristál na stole jedného pracovníka. Ten ho odovzdal druhému pracovníkovi. A tak sa odohral sled udalostí, ktoré spojili ešte oveľa viac ľudí a priniesli do rodiny veľkú finančnú pomoc. Už teraz kopa fajn ľudí…

A do toho prišla tá udica. Vlastne dve. A sľub. Ten bol jeden.

Sedeli sme a kecali. Otec, jeho sedemnásťročný syn a ja. Chalan bez vlasov a bez nohy. Otec bez nádeje. Všetko zle. Živnostník, neuhradili mu faktúry, exekúcia zo sociálky, syn vážne chorý, staré rozsypané auto.

Pravidelnú pomoc sme poriešili, veci poradili a keď odchádzam, neodolám: „Je ešte niečo, čo by vás potešilo?“  Tieto absolútne nesystémové nápady mi už párkrát riadne zavarili.

„Chceli by sme chodiť na ryby. Potrebujeme rybárske lístky a udice.“

Takže tak sa to začalo.  Matičku, čo ja s tým? Na ľudí je ale vždy spoľah. Prvý chcel pomôcť  kamarát, s ktorým som išla z nemocnice na obed. Potom  ďalší. A potom na základe jedného blogu ešte viacerí cudzí.  Vyhral to ale Slovák žijúci vo Švajčiarsku. Budú lístky, povolenky, budú pstruhové vody aj udice.

Ale ako tie udice zo švajčiarskeho Freiburgu dostať? Nesystémová zábavka o dvoch prútoch, sade sietí a brašni, v ktorej netuším, čo je, sa začala. Poriešili to za mňa iní a ja si tu zase len rozprávaním príbehu zlíznem smotanu. Čiže udice z Freiburgu prekladá ich darca v susednom meste do druhého auta druhému človeku. Ten ich vezie tisíc kilometrov do Galanty. Tam je vyslaný tretí človek a ten ich preváža do Nitry. Odtiaľ o dva dni vyrazia ku nám pod Tatry. Po víkende tieto putovné krásky nasadajú do auta a vezú sa naspäť na západ do Trenčína. A je to!

Udice majú za sebou 1600 kilometrov, prešli šiestimi pármi rúk, povozili sa vo viacerých autách a navštívili niekoľko domácností. A práve teraz dorazili ku chalanovi, ktorý naozaj  nechcel mať rakovinu, a k otcovi, ktorého sklamal slovenský systém.

A s udicami k nim došla nádej, že to tu predsa len nie je také zlé.

Nedá sa niekedy odolať.  Dobrí ľudia vykonali už veľa dobrého…len tak.. môžem písať do rána. Zachránené domy, doštudované vysoké školy…  Ale príbeh udice ako príklad postačí.

Vlastne to som vám chcela len povedať: netreba ešte hádzať na Slovensku  flintu do žita. Ani udicu.

Teraz najčítanejšie