Denník N

Príbeh Stalina v Prahe a Lenina v Seattli

Lenina som videl raz, Stalina ani jedenkrát a aj tak mám pocit, že som tie sochy zažil. Trochu z nich mrazí.

Dve veľmi podobné a štedro nadživotné záležitosti delí tenká hranica medzi tým, čo sa ešte zdá ako veselá popkultúra a čo ako kult osobnosti par excellence. Najprv k Stalinovi.

Je to rozpačitý kamenný priestor na Letnej, taký, že sem-tam niektorá dlaždica chýba alebo sa chystá vypadnúť, sem-tam prídu skejtbordisti, sem-tam psíčkari, väčšinou prázdno. Je to priestor, s ktorým očividne nevie nikto nič vymyslieť, aj keď je to tak trochu pražský Slavín, priestranstvo nad Vltavou viditeľné z každej strany. Václav Klaus si tam vraj v 90. rokoch v mečiarosvkom štýle umiestnil megagigabilbord, ale tým nápady politikov skončili.

Chodievam okolo tohto kamenného miesta skoro každý deň, pozerám a vravím si, že je to veľmi zvláštne. Lenže veľmi zvláštnych vecí je toľko, že sa nad tým vždy pozastavujem iba chvíľku. Potom sa ale dozviem príbeh, z ktorého ma vzhľadom na túto blízkosť trochu zamrazí. Neviem, čo som to za cynika.

Stručne zhrnuté ide o toto: Presne pred 60 rokmi tu na prvého mája 1955 odhalili sochu Stalina, ktorú (ako je to pri takýchto sochách zrejme štandard) začali stavať ešte pred Stalinovou smrťou, konkrétne v roku 1949. Keďže sa to však celé začalo vyvíjať trochu mimo autorovho zámeru a komunistická komisia návrh preškrtala, doplnila a upravila tak, aby z neho vzniklo najväčšie skupinové súsošie v Európe, očividne nie veľmi nadšený sochár Otakar Švec spáchal mesiac pred odhalením tejto tridsaťmetrovej propagandy samovraždu.

ee569e28b1_97319260_o2

Pomník, na ktorom pracovalo 600 robotníkov a na ktorom sa použilo dokopy 17 tisíc ton (alebo pre efekt: 17 000 000kg) materiálu, vyšiel na 140 miliónov korún. 140 miliónov korún z roku 1955, kedy sa s dvackou dalo zájsť na nákup. A určite to nestavali z eurofondov.

Súsošie so 16-metrovým Stalinom obklopenom obdivovateľmi stojacom na 15-metrovom podstavci ale začal nevďačný ľud, nevykynožená pražská buržoázia, volať fronta na maso. V päťdesiatom piatom sa zrejme s dvackou chodilo skôr do radu ako na nákup.

Lenže. Príde 1956, 20. zjazd, Chruščov odsúdi Stalinov kult a iba rok po tom, čo megasúsošie v Prahe odhalili, Moskva povie, že Stalinove sochy sa môžu rúcať. V prípade pražského Stalina komunisti o odstránení rozhodli až v roku 1961, ale o to emotívnejšie – odstreliť. Nerozobrať potichu, nepopíliť, odstreliť. Tí istí Pražania, čo sa predtým šesť rokov pozerali na stavbu, teraz vidia, ako tí istí komunisti to isté súsošie odstreľujú. Veľmi by som chcel vedieť, čo mali v hlavách. Aj tí Pražania, aj tí komunisti.

divadlo.cz

Na mieste po Stalinovi potom dlho nestálo nič. Pretože čo s takým priestorom. V 90. rokoch nejakí cool týpkovia okolie posprejovali, chvíľu tu mal svoj bilbord Klaus, v deväťdesiatom šiestom tam na chvíľu dokonca dali sochu Michaela Jacksona (ale vážne!), až sa to nakoniec ustálilo na tom, že na letnej stojí 25-metrový metronóm. Ťažko tipovať prečo. Ale po Stalinovi, Jacskonovi a Klausovi sa na to už asi ani netreba pýtať.

K Leninovi. Päťmetrového Vladimíra Iľjiča som objavil podobne ako tento priestor po Stalinovi, rovnako náhodou, rovnako na mieste, kde by vám nič podobné nenapadlo (hoci i po tom najzbežnejšom pregooglení zistíte, že o Leninovi v Seattli už písali všade). Ibaže práve Lenina by ste v Amerike nečakali. Pre umocnenie dojmu zopakujem: päť metrov, sedem ton bronzu.

A v umocňovaní dojmov môžeme pokračovať. Päťmetrový Lenin – to už kráčam k tejto náhodne objavenej soche – podľa ceduľky pochádza zo Slovenska. Poprad, Slovakia.

Podobne ako Stalin v Prahe, ktorého odhalili rok pred zrútením kultu osobnosti, ani bronzového Lenina do Popradu neosadili s najlepším načasovaním. Ale kto mohol tušiť, že osemdesiaty ôsmy nie je ideálny rok na odlievanie sôch revolucionárov. Emil Venkov a Národný výbor v Poprade o tom netušili a odliali.

Večné veky ani v tomto prípade netrvali dlho, po revolúcii Lenina za menej dramatických okolností než v Prahe zvalili a sedem ton bronzu skončilo v zberných surovinách. S roztavovaním si našťastie na čas nedávali, takže Lenina medzi starými plechmi, poklopmi kanálov a koľajnicami v deväťdesiatom treťom objavil Američan Carpenter, ktorý v Poprade učil angličtinu.

flickr

Američan v tom čase očividne nejaké voľné peniaze mal, za 13 000 dolárov sochu kúpil, dal rozrezať a za ďalších 41 000 tisíc ju previezol do Ameriky. Čo s Leninom na záhrade vo Washingtone plánoval, ťažko povedať, pretože krátko tento Carpenter zomrel (to je ďalšia, i keď už trochu nasilu paralela so Stalinom a sochárom Švecom) a päťmetrovú sochu za domom zdedila rodina.

Dobre. Máte broznového Lenina. Čo teraz. Carpenterovi príbuzní, ktorí buď nezdieľali nadšenie zo sochy dovlečenej odkiaľsi z Ruskorumunskobosny alebo sa rozhodli upred   nostniť 150 000 dolárov, ponúkli sochu na predaj za 150 000 dolárov.

Kým sa nájde záujemca, Lenina mesto Seattle ponúklo vystaviť na jednej z ulíc vo Fremonte (taká štvrť, že galérie, krčmy, kaviarničky). Rodina Carpentara súhlasila. Seattle sochu vystavil, Lonely Planet ju doplnil do bedeckerov a srandisti ju začali zdboiť. Občas Mikuláš, občas vianočný stromček, Coca-cola. Tiež je to  taká tenká hranica, hranica medzi žartíkmi a umením, kde si nedovolím tipovať nič.

Keďže päť ton Lenina nešli dlho na odbyt, rodina zvýšila cenu na 250 000. A zatiaľ stále nič.

Teraz najčítanejšie