Príbehy z Dúbravky (1): Ako chlapci guľomet ukradli
Sprostredkovane vám prinášam príbehy z úst pamätníka. Pán Jaroslav Matrka z Dúbravky toho zažil v živote viac než dosť. Skontaktovali sme sa, aby zostali jeho spomienky na ťažké 50. roky, emigráciu jeho rovesníkov aj jeho vlastný pokus o útek z Československa zachované. Dnes vám rozpoviem príbeh prvý: o chlapcoch, ktorí nepatrili k mládeži Gottwaldovej, a museli svoju vlasť opustiť.
Jaroslav Matrka (nar. 1. decembra 1936) je z Dúbravky pri Bratislave. Celý život sa venoval sklárstvu, robil laboratórne sklo. Na dôchodku sa venoval úžitkovému sklu a výrobe ozdôb (môžete si pozrieť napríklad video z Vianočných trhov). Na pána Jaroslava ma upozornila v komentároch na tomto blogu jeho dcéra Eva. Napísala mi, že jej otec má pre mňa niekoľko námetov, pretože emigrácia a celkovo režim v tej dobe do jeho života zasiahli viackrát.
Pán Jaroslav sa podujal prostredníctvom svojej dcéry porozprávať nám tieto príbehy. Ako dospievajúci mladík zažil v Dúbravke ťažkú dobu začiatkom 50. rokov, kedy už boli komunisti pri moci a patrične s touto mocou aj zaobchádzali. Bez ohľadu na osudy obyčajných ľudí.
V tomto blogu sa vrátime až do roku 1951. Bratislava ešte nebola obohnaná zátarasami Železnej opony, ale bol to posledný rok, kedy sa dalo hovoriť o zelenej hranici s Rakúskom. Jaroslavov prvý príbeh je o jeho vrstovníkoch z Dúbravky. Hlavnými aktérmi príbehu boli Richard Pikna (nar. 3. júla 1935) a Dominik Granec (1934).
(zdroj: Dúbravské noviny)
V roku 1951 to boli študenti II. štátneho osemročného gymnázia v Bratislave. V Dúbravke, na ul. Pod záhradami, v tom čase sídlil národný výbor v budove, kde je dnes dúbravské múzeum. Jeho pracovníci boli (tak ako vtedy v celom Československu) ozbrojení.
Richard a Dominik zistili, že v pivnici tejto budovy je uschovaný guľomet. Dnes presne nevieme, čo ich k tomu viedlo, ale jednoducho ho z národného výboru spolu s nábojmi ukradli a schovali na povale domu u Piknovcov. Neukradli ho preto, aby sa prestrieľali na Západ. Vtedy ešte neboli hranice hermeticky uzatvorené. Strážili ich príslušníci Zboru národnej bezpečnosti policajným systémom. Železná opona bola v okolí Bratislavy vybudovaná až v roku 1952. Pán Jaroslav na to dnes vraví, že proste „nepatrili k mládeži Gottwaldovej“.
Záznam Richarda Piknu z I. triedy gymnázia
Ich krádež zbrane ale neušla pozornosti 14-ročného Jaroslava Ducháčka, ktorý im tento guľomet z povaly ukradol. A v nedeľu doobeda z neho začal páliť po strechách miestnych stodol. Pán Matrka si nespomína, žeby bol za tento výčin Ducháček potrestaný. Malo to však následky pre dvoch gymnazistov.
Bola to veľká aféra a mládencom bolo jasné, že sa to bude vyšetrovať a že sa to aj vyšetrí. V pondelok ráno sa teda vybrali do školy len naoko. Namiesto toho zamierili do Petržalky a prešli hranicu do Rakúska. Museli sa však dostať až do americkej okupačnej zóny, pretože z tej sovietskej by ich vydali naspäť na Slovensko. O ich ceste do americkej zóny sa nič bližšie nevie, ale podarilo sa im do nej dostať a požiadali potom o vysťahovanie do USA, čo sa im aj splnilo.
Richard Pikna mal v Amerike rodinu (ktorá sa tam vysťahovala ešte za prvej republiky). Iróniou osudu bolo, že Piknov strýko Jozef Kolár bol člen komunistickej strany v Chicagu. So synovcom sa názorovo nezhodol a v podstate mu vyčítal, že ušiel z takého spravodlivého spoločenského zriadenia. Richard Pikna teda odišiel do Kanady. Študoval právo na Osgoode Hall Law School na univerzite v Toronte a promoval na nej 22. júna 1961. Pracoval ako právnik a v Kanade sa aj dožil pádu komunistického režimu v Československu, ale len krátko. Zomrel totiž 15. decembra 1989.
Osgoode Hall Law School Class of 1961
O osude Dominika Granca, ktorý bol dobrodružnej povahy, sa nevie v podstate nič. S rodinou sa zrejme aj vinou zložitých rodinných domácich pomerov nekontaktoval.
Tento ich útek mal v Dúbravke dohru. Obec bola v pohraničnom pásme a atmosféra v nej bola napätá. V roku 1952 vysťahovali komunisti z Dúbravky ako nepriateľov zriadenia 17 rodín. Títo ľudia dostali jednoducho oznámenie, museli si zbaliť svoje osobné a najpotrebnejšie veci a do 24 hodín sa museli vysťahovať 50 km od Bratislavy. Kam? To nikoho nezaujímalo. Neboli to pritom žiadne politicky činné rodiny, išlo väčšinou len o vybavovanie osobných účtov. Za emigráciu synov boli potrestané aj rodiny Piknovcov a Grancovcov. Tí prví sa vysťahovali do Trnavy, Grancovci zase do Handlovej. Bývali kde sa dalo a robili všetko možné, aby sa nejako uživili. Do Dúbravky nesmeli vkročiť, mali zakázané navštíviť doma svoje rodiny a majetky. Vrátiť sa mohli zhruba po desiatich rokoch, keď sa už politická atmosféra trochu upokojila. Zväčša však do zničených domovov.
Richarda Piknu nasledoval do Kanady v roku v 1969 aj jeho brat Karol Pikna spolu s rodinou. A po dvadsiatich rokoch sa tam dočkal aj priaznivej zmeny režimu na Slovensku. A neskôr tiež symbolickej satisfakcie za neprávosti voči svojej rodine v 50. rokoch.
19. septembra 2012 bola v areáli Miestneho úradu Dúbravka odhalená pamätná tabuľa násilne vysťahovaným. Slávnosti sa zúčastnil aj Karol Pikna. O tri mesiace neskôr v Kanade zomrel a na jeho výslovné želanie rodina preniesla jeho popol na Slovensko a pochovala ho na dúbravskom cintoríne.
(zdroj: Odhalenie pamätnej tabule)
Nabudúce: Príbehy z Dúbravky (2): Amerikáni
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Zvláštne poďakovanie patrí pani Eve, dcére Jaroslava Matrku, za jej trpezlivosť pri zapisovaní otcových spomienok a úsilie vynaložené pri zhromažďovaní podkladov k blogu.
Titulný ilustračný obrázok: Dobová fotografia Dúbravky z r. 1926
