Denník N

Príbehy

Neviem, či je to práve najlepšia vlastnosť, ale som veľmi komunikatívny človek. Keď cestujem vlakom, väčšinou na dlhších cestách, stretávam sa s množstvom zaujímavých ľudí. Čo je najviac zaujímavé na týchto ľuďoch? Ich príbehy, ktoré Vám niektorí spolucestujúci, ktorí sú rovnako komunikatívni ako vy radi povedia. Príbehy, tie sú najkrajšie na cestách…

Príbehy, tie sú najkrajšie na cestách...
Príbehy, tie sú najkrajšie na cestách…

Kto skôr vyberie nabíjačku, môže pozerať filmy

Cesta je prach a štěrk a udusaná hlína. Tieto slová tvoria začiatok piesne Morituri te salutant, ktorú zložil už dávno zosnulý český textára piesní, hudobník, Karel Kryl. V mojom prípade dnes cestu nebude tvoriť len prach, štrk a hlina. Moju cestu, medzi západom a východom Slovenska predstavuje množstvo ocele. Teda koľajnice, po ktorých vyrazím z Trnavy rýchlikom o 16.26 a vystúpim v Prešove, po jednom prestupe.

Už v Trnave som ledva stíhal na vlak, tak to vyzerá, keď je človek taký lenivec, akým som ja a necháva si kúpu lístka na poslednú chvíľu. Pánovi, pracujúcemu za priehradkou, kde predáva lístky som jasne povedal, že si prajem miestenku k oknu, v otvorenom vozni. Ten sa na mňa pozrel s krivým pohľadom a hneď mi odvetil, že voľné sú už len kupé a nebude to pri okne, ale v strede. Nuž, keď ja debil kupujem lístok o trištvrte na štyri, nemám sa čo čudovať.

Ako vždy, vlak brzdí až niekde za polovicou nástupišťa a ja sa musím náhliť cez davy nastupujúcich východniarov, ktorí sa rovnako ako ja, snažia dostať domov zo západu. Z práce, školy, jednoducho sa vracajú.

Urýchlene sa predieram chodbičkou vozňa, kde mám miestenku, so slovami s dovolením!

Keď nájdem svoje sedadlo, na ktorom mam miestenku, s radosťou odtiaľ vyhadzujem ryšavého tínedžera, prežúvajúceho žuvačku, ako bližšie neidentifikovateľné zviera. S nevôľou odchádza preč. Aj vy s takou radosťou vyhadzujete ľudí, ktorí obsadia vaše miesto vo vlaku? Stavím sa, že viac ako polovica z vás rovnako ako ja, vykoná tento čin s menším úsmevom na tvári.

Kupé je staré, sú v ňom staré, látkové, červené sedačky, ale čo je najdôležitejšie, je tam zástrčka, ktorú si podľa frazeologizmu kto skôr príde, ten skôr melie obsadím. Teda ja som si tento frazeologizmus upravil na: „kto skôr vyberie nabíjačku, môže pozerať filmy„. Vyberiem si notebook a dám ho do nabíjačky. Zapnem si seriál, ako každý poriadny vysokoškolák, idúci domov s notebookom a pohodlne sa usadím. Wifi nehrozí, keďže som v starom vozni, ešte z čias únosu Kováčovho syna  socíku.

Nestihnem si ani pomaly pozrieť jednu časť a už je to tu. Ľudia a ich príbehy. Nedá sa nepočúvať.

Rum, baňa a školské výlety

V celom vagóne dominujú nejakí hluční žiaci základnej školy z Bratislavy, ktorí idú na školský výlet do Smokovca. Dievčatá jačia, pretože takmer adolescentní chalani na nich striekajú z fliaš vodu. Učiteľky to majú s nimi očividne ťažké. Jedna z nich vykríkla na deti, že ak nechcú byť ostriekaní oni, tak majú prestať. Úprimne ma to pobavilo, keďže to bol pekný dvojzmysel. Takže títo tu budú oxidovať a hučať až po Tatry, no pekne, vzdychnem si.

Oproti mne sedí mladý pár, ktorý potrebuje očividne dávať najavo svoju lásku okoliu a nie sebe navzájom. Ale čo už. Spolu s jedným mladým chalanom, Mišom, len krútime hlavami, že niektorí ľudia nemajú štipku sebareflexie pre svoje konanie, ale sú to tínedžeri, tí dospejú.

Mišo študuje informatiku, je druhák a je zo Žiliny. Nemá problém sa rozprávať a to najmä o súčasnom školstve. „Keď ja si myslím, že tomu Ficovi musíme uznať, že má osobné kvality. Je to pán rečník. Zblbnúť toľkých ľudí, to chce teda umenie. Ale školy? Mohlo by to byť oveľa lepšie. Množstvo ľudí odchádza do zahraničia. Ja, ako ITčkár to budem mať ľahšie, ale čo takí právnici? Alebo ešte horšie, na čo je nám toľko zdravotníctva a sociálnej práce? No načo?“ S jeho názormi môžem len súhlasiť. Takto spoločne sme si zanadávali na školstvo, zdravotníctvo a na stav športu na Slovensku. Mišo vybral tesne pred Považskou Bystricou rum a to so slovami, že naň skoro zabudol. Dali sme si každý po takom (ne)objektívnom deci.

Párik, vymieňajúci si krásne, sladké frázy, ako miláčik, ľubkam ťa, môj macík a okrem toho aj svoje sliny a to pred celým kupé vystupuje (chvalabohu) v Žiline.

V Žiline nastupuje pán, ktorý ma na sebe riflovú bundu, čierne vlasy ulízané dozadu. Nesie so sebou starú tašku, s názvom a logom nemenovaného giganta, športovej spoločnosti a pach fajčiara a manuálnej práce.

Ja som naštartovaný predchádzajúcou konverzáciou so spolucestujúcim a tak sa ho pýtam odkiaľ ide. Smeruje z Ostravy domov, do Michaloviec. Chodieva na dvojtýždňovky. Fára, je to baník. Má päť detí, milujúci manželku a hypotekárny úver na krku. Hovorí mi, aké ťažké podmienky má, kde pracuje. Od piatej rána chodieva do kilometrovej hĺbky fárať a je tam 12 hodín. Zvyšné dva týždne pracuje doma, na píle. Aby mali peniaze. Hovorí o tom, ako mu je ľúto, že jeho deti nevidia svojho otca a je mu ľúto, ako je nastavená naša sociálna politika. „Mám päť detí. Ja driem, ako len môžem, aby moje deti a manželka mali čo jesť. Ja viem, že sme sa rozhodli sami mať toľko detí, avšak očakával by som od štátu trochu finančnej motivácie v prípade, že rozširujeme našu populáciu. Bez urážky, ale niekto, kto je tmavší, má päť detí, nemusí robiť nič, len mať zničený dom ozdobený satelitom“ Opäť mi neostáva nič iné, ako súhlasiť. Pýtam sa ho, na čo sa najviac teší, keď príde domov, na východ. Odpoveď je jednoznačná, na svojho drobca, najmladšieho synčeka, vraj už povedal svoje prvé slovo- tato.

Cieľ cesty

Vystupujem o pol desiatej večer v Kysaku, kde prestúpim na osobný vlak do Prešova. Opúšťam tak staré, smradľavé kupé, kde to smrdelo po rume, starobe a pachu vlhkosti. Opúšťam svoje zohriate miestečko červeného, látkového, nakoniec celkom pohodlného sedadla. Predtým, než si presadnem na osobný vlak, si rýchlo zbehnem zapáliť cigaretu, kde si ma znovu našiel jeden príbeh. Je to mníška. Fajčí. No videli ste mníšku fajčiť? Ja nie. Ale napadol mi opäť výrok, neviem, či nie je zo starej dobrej pc hry Mafia, „ všechno je jednou po první.“ Takže fajčiaca mníška? Prečo nie.

Tú som „nechtiac“ započul pri rozhovore s jedným mladým dievčaťom. Mníška jej vysvetľovala, že ak má tak veľmi žiarlivého priateľa, mala by nechať na Boha, nech to vyrieši. Sám sa zasmejem na tejto situácii. Fajčiaca mníška (mne neprekáža, že fajčí, avšak je to celkom komická situácia) dáva morálne rady vo vzťahoch. Dievča si odchytím, ospravedlním sa, že som počul ich rozhovor a vravím jej, nech ona sama rieši žiarlivého priateľa, pretože Boh to nevyrieši.

Do Prešova prichádzam pekným, poschodovým vlakom a to načas. Má aj meno, nejaké ženské, ale nepamätám si aké. Doma ma čaká rodina.

A ja myslím na príbehy ľudí, ktoré mi skrátili čas cesty. Je niekedy dôležité načúvať ľuďom okolo seba. Každý z nich vám niečo dá a každý z nich má svoj príbeh.

Príbehy, tie sú najkrajšie na cestách. Aspoň na tých mojich.

Teraz najčítanejšie