Denník N

Pridáva testovanie vzdelávaniu kvalitu?

Rebríčky základných a stredných škôl o skutočnej kvalite vzdelávania veľa nehovoria. Nie sú dokonca ani motiváciou k tomu, aby sa výučba v školách skvalitnila.

Zdroj fotografie: chcemevedietviac.sk

Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania (NÚCEM), garant celoplošných testovaní deviatakov v základných školách (Testovanie 9) a maturantov stredných škôl (externá časť maturitnej skúšky), upozorňuje, že jeden test na vyslovenie verdiktu, ktorá škola je kvalitná a ktorá nie, nestačí. Preto ani „neodporúča vytváranie rebríčkov škôl na základe výsledkov externých testovaní, a už vôbec nie zverejňovanie škôl, ktoré dosiahli v testoch nízku úspešnosť.“ Napriek tomu na svojej webovej stránke umožňuje zoradiť výsledky testovaní do tabuliek, z ktorých sa dajú tieto rebríčky ľahko zostaviť.

Rebríčky „najlepších“ škôl pravidelne zverejňuje na svojom portáli aj Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO). Podobne ako NÚCEM, aj INEKO v oficiálnom stanovisku upozorňuje, že „uvedené hodnotenia škôl nemusia odrážať ich kvalitu, pretože v plnej miere nezohľadňujú vplyv mimoškolských faktorov na výsledky, ktoré vstupujú do hodnotenia a nepokrývajú celý obsah vzdelávania“.

INEKO vo svojej metodike síce dopĺňa výsledky v testovaniach aj o ďalšie údaje (napr. výsledky žiakov v rôznych súťažiach a olympiádach),  ani to však nestačí na to, aby mohli byť rebríčky „najlepších“ škôl objektívne. Napriek tomu ich INEKO odporúča rodičom ako vhodný nástroj pri výbere školy a učiteľom pri výbere zamestnávateľa.

Nové hodnotenie škôl porovná dva testy

NÚCEM prednedávnom predstavil novinku, ktorá sľubuje precíznejšie hodnotenie kvality vzdelávania než je prosté zoradenie škôl podľa výsledkov žiakov v jednom teste. Budú sa porovnávať testy dva. Konkrétne výsledky žiakov v testoch zo slovenčiny na konci 9. ročníka základnej školy a na maturite. Na základe porovnania výsledkov žiakov v týchto dvoch testoch sa potom vypočíta tzv. pridaná hodnota vo vzdelávaní.

„Pod pridanou hodnotou vo vzdelávaní sa vo všeobecnosti rozumie prírastok v poznatkoch, spôsobilostiach, zručnostiach a ďalších vlastnostiach, ktorý nastal u žiakov v dôsledku pôsobenia vzdelávacieho systému“, vysvetľuje sa v komentári Inštitútu vzdelávacej politiky .

Pri výpočte prírastku sa v prvom kroku zohľadnia individuálne faktory, ktoré nesúvisia so školou, ale ovplyvňujú výkon žiakov (napr. pohlavie, úroveň vzdelania rodičov, materiálne vybavenie domácnosti a pod.). V druhom kroku sa berú do úvahy už len vplyvy, ktoré pôsobia na žiakov v škole – na všetkých rovnako.  V treťom kroku pridaná hodnota „vypadne“ ako výsledok z matematického modelu, do ktorého sa všetky dáta vložili.

Päť dôvodov na obavy

Po prvé – ako vraví šéfredaktor časopisu Dobrá škola Vlado Burjan: „Od samého váženia ešte žiadne prasa nepribralo“Na Slovensku sa investuje príliš veľa energie a peňazí do zisťovania toho, čo deti po skončení školy vedia, resp. nevedia a príliš málo pozornosti sa venuje tomu, akým spôsobom sa to niekoľko rokov učia. Žiacke výkony sa merajú a porovnávajú v prírastkochúbytkoch ako pri kuse mäsa. Podobne sa žiaci triedia do kategórií rôznej kvality – ten má na gymnázium, tamten iba na učňovku. Vo výsledku celý tento rituál končí povzdychom, že žiaci vedia čoraz menej. Testovanie  a  rebríčky škôl, zostavené na jeho základe, však nijako neprispievajú k tomu, aby žiaci vedeli na konci školy čoraz viac a aby sa za týmto účelom diali v školách potrebné zmeny.

Po druhé – do školského systému sa za účelom porovnávania žiakov zavádza „váha“, ktorá ak má vážiť presne, musí brať do úvahy fakt, že na Slovensku je školský výkon žiakov až príliš ovplyvnený prostredím, v ktorom deti žijú. To, či je žiakov prospech výborný, dobrý alebo nedostatočný, závisí vo veľkej miere od toho, z akej rodiny pochádza.  Kto sa narodí v rómskej osade alebo žije v domácnosti slobodnej matky s dvoma zamestnaniami, má smolu, v škole z neho jednotkára pravdepodobne neurobia. Týmto deťom pri učení totiž nemá doma kto pomôcť a nerobí to ani škola, preto učivo „nestíhajú“. Meranie pridanej hodnoty tak poukazuje na vážny problém vo vzdelávaní bez toho, aby vytváralo motiváciu na jeho riešenie. Namiesto toho, aby štát zabezpečil takú výučbu v školách, ktorá slabším žiakom pomôže s učením, investuje do modelu hodnotenia, v ktorom sa dáta o tento problém „očistia“. 

Po tretie – to, čo sa v meraní pridanej hodnoty považuje iba za vedľajší faktor, teda rôzne vplyvy na žiaka mimo školy, má v skutočnosti oveľa väčší význam ako si náš tradičný školský systém pripúšťa. Vonkoncom nejde o drobnosť, ktorú možno jednoducho odfiltrovať.  Rozmanitosť rodín nesúvisí iba s ich kúpnou silou, ale aj so životným štýlom, hodnotami a zvykmi. Okrem rodiny na deti významne vplývajú aj ďalšie faktory, ktoré pred 25 rokmi do vzdelávania nevstupovali – internet,  médiá, kultúra a rôzne subkultúry, možnosti cestovania a mnohé ďalšie podnety. Tvrdiť, že posun žiaka v konkrétnej oblasti je po odfiltrovaní vplyvu rodinného prostredia výlučne zásluha školy, je smiešne. Mnohovrstevnú a flexibilnú realitu, v ktorej naše deti žijú, nedokáže objektívne uchopiť žiaden matematický vzorec.

Po štvrté –pridaná hodnota, vypočítaná porovnaním dvoch testov z jedného predmetu, nám nehovorí o kvalite školy nič. Na Slovensku stále nemáme dostatok informácií na to, aby sme mohli zodpovedne posúdiť skutočnú kvalitu školy, ktorá je ukrytá v niečom inom ako vo výsledkoch testovania – v každodennej práci učiteľov, v tom, ako žiaci prosperujú naprieč ročníkmi a v celkovej atmosfére školy.

Po piate – výsledky testovania uchopené v rôznych matematických modeloch sa možno časom zneužijú na hodnotenie „kvality“ jednotlivých škôl , či nedajbože učiteľov. Z predchádzajúcich bodov je zrejmé, že by to nebolo ani spravodlivé ani múdre rozhodnutie, ministerstvo školstva však hľadá najmä jednoduché a efektívne riešenia.

Na čo je to všetko dobré?

Ak je vopred jasné, na čo má testovanie slúžiť, môže mať testovanie žiakov zmysel. Nesmie sa to s ním ale preháňať a testy nesmú byť považované za čarovnú paličku, ktorou sa v školstve navarí kvalita iba z vody.

Na Slovensku účel testovania ujasnený stále nemáme. Jedným, prípadne dvomi testami chceme dostať odpovede na príliš veľa otázok: či sa žiaci naučili všetko potrebné, ktorí z nich uspejú v ďalšom štúdiu, ktorá škola je najlepšia, či dokonca ktorí učitelia si najlepšie robia svoju robotu. To je však hlúposť, takto to nefunguje. Na každú z uvedených otázok je totiž potrebné odpovedať samostatne, pomocou špecifického nástroja, ktorý vonkoncom nemusí mať podobu testu.

Pokusy zostavovať rebríčky „najlepších“ základných a stredných škôl na základe výsledkov testovania žiakov na Slovensku prekvitajú napriek tomu, že nie sú poctivým sitom, cez ktoré sa preosieva skutočná kvalita. Vzdelávanie je oveľa komplikovanejší a komplexnejší proces, ako sa na prvý pohľad zdá. Vtesnať ho do zjednodušených schém, z ktorých vypadne jednoznačný výsledok, je prakticky nemožné.

Riešením je prestať vrážať peniaze a energiu do merania stále horších výsledkov vzdelávania a opraviť radšej vzdelávaciu cestu našich detí k čoraz lepším výsledkom.

Teraz najčítanejšie

Zuzana Zimenová

V oblasti vzdelávacej politiky sa pohybujem už niekoľko rokov ako analytička portálu Nové školstvo a autorka viacerých koncepčných návrhov a školských právnych predpisov. Patrím medzi iniciátorov kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Od novembra 2016 som poslankyňou NR SR. V nadchádzajúcich voľbách sa uchádzam o hlasy voličov s číslom 28 na kandidátke SaS. Viac na www.zimenova.sk