Priestor pre tretieho
s tajomnou hodnotou, koľko si nechať pre seba, keď dávame
Predchádzajúce vlákno som publikovala napokon len s básňami, na pozadí Modlitby Marty Kubišovej, s ktorou je jej rozmer čoraz aktuálnejší… A to bude o rok sláviť 50.
Výročie nežnej, zamatovej revolúcie je sviatkom, ktorý stále provokuje. Dokonca som pred chvíľou začula od moderátora – rovesníka v TV programe otázku smerom k Jánovi Budajovi, aby teda povedal, k akým hodnotám sa to máme hlásiť… Kruté. Ale áno, žijeme v dobe vyprázdnených slov, definícií ešte aj tých potrieb.
Toto píšem len ako dovysvetlenie, ako občas vznikajú voľné analógie na múdre, hoci provokatívne slová – Morálka nie je veda, ale umenie – od v zátvorke spomenutého Tomáša Akvinského. Bol to autor s citom pre vysvetlenie, argument, porovnanie, záver.
Vkladám báseň, ktorú si odo mňa vypýtal jeden „ateista“ ako darček. Inšpiroval ju Francesco z Assisi. Veľmi meditatívny individualista. Myslím, že som ju tu ešte nezverejnila. Ak áno, nevadí. Je dobrá aj po rokoch.
Posledné týždne mi titul „svätý“ príde ako kameň na krku, potvrdenka toho, ako sa nevieme zbaviť aj v Cirkvi toho, že by sme stále niečo chceli chrániť… V postoji ochrany – obrany treba byť opatrný, aby sa nezničil priestor „pre tretieho“ – konkrétneho človeka.
Nikto nemá byť človekom podľa niekoho predstáv či očakávaní.
*
zvliekol ťažobu
moje veci na hodváb
vďaky za všetko
rozdal na sviečky
za špinu, čo sa pustí
priamky Jakuba
spevnil ulitu
svietnik, ktorý vystiera
pokora cesty
človek na tému:
Život iba posvätil
túžbu v návale
veľký v bláznovstve
malých mien, kde nestačí
navždy pri Bohu
*
