Blog
utorok

Prípad z praxe: Dá sa vôbec strčiť podvodník do basy?

Keby polícii niekto priniesol prípad s dobrými dôkazmi, šlo by to hladko? Aliancia Fair-play to vyskúšala. Upozornila políciu na zločin, a popísala, kde sa dajú nájsť podstatné dôkazy, ktoré navyše boli profesionálne zaistené. Napriek tomu ani po pol roku niet čo oslavovať.

Spravodlivosť - ilustračný obrázok; autori: Silvia & Frank (CC0 Creative Commons)

Na Slovensku sa nedarí trestať darebákov – hlavne, ak ide o väčšie ryby, či zneužitie funkcie, prípadne vplyvu.
Znamená to však nutne to, že zlyháva aj polícia, aj prokuratúra a aj súdy? Čo ak sa naozaj nedajú získať presvedčivé dôkazy a polícia, prokuratúra a súdy predsa len robia dobrú robotu - nedovolia nikoho zavrieť bez dostatočných a zákonných dôkazov?

Zabezpečovanie dôkazov je hlavne úloha polície. Ako by vyzeral jej postup, keď by všetky podstatné dôkazy získala rovno na podnose? Išlo by to rýchlejšie a hladšie?

Pátranie medzi staršími rozsudkami prinieslo Aliancii Fair-play príležitosť vyskúšať to. Našla totiž tri roky starý rozsudok v prípade, kde firma zažalovala daňový úrad, lebo jej odmietol uznať nadmerný odpočet DPH pri nákupe technológie.

Krátka história fiktívneho obchodu

Celý príbeh je jednoduchý. V roku 2012 sa firma rozhodla pri výrobe používať špičkovú technológiu. Požiadala o niekoľkomiliónovú dotáciu od štátu. Dodávateľ (iná spoločnosť) nakúpil špeciálne stroje na Ukrajine a predal ich „našej firme“.

Takto aspoň príbeh mal vyzerať.
No treba ho upresniť – dodávateľ stroje nakúpil po 132-tisíc (v jednom prípade za 110-tisíc) a „našej firme“ (dotovanej štátom) ich predal po 1,104 milióna eur. Zafungovala ostražitosť daniarov, ktorým sa nákup za výrazne zvýšenú cenu nepozdával. Urobili niekoľko kontrol, obhliadok a obchod označili ako fiktívny „s cieľom získania daňovej výhody a štátnej pomoci“. A odmietli uznať započítanie DPH – teda nevrátili DPH ako firma žiadala. Stroje boli štyri, firma chcela od štátu „preplatiť“ DPH dokopy vo výške 920-tisíc eur.

Spor firmy s daniarmi ohľadom vratky DPH skončil na súde. Daňový úrad úrad odviedol dobrú prácu, všetko precízne zdokumentoval. Dodávateľ výrazné navýšenie ceny stroja vysvetľoval tým, že stroj/technológiu na Ukrajine kupoval v rozloženom stave a obrovské navýšenie ceny odôvodňoval mesiace trvajúcou precíznou montážou. Stroje však už „zmontované“ predal raz o 2 dni a raz o 7 dní po ich doručení na Slovensko.

Jednoducho - stroje skompletizované neboli a daniari na súde preukázali, že kompletizácia, ktorá takmer desaťnásobne navýšila cenu, bola iba „papierová“. A zistilo sa aj to, že „naša firma“ nakoniec stroje predala tretej firme (po 360-tisíc eur) – v rozobratom stave.

Súd to videl jasne

Daniari súd presvedčili. V odôvodnení rozhodnutia jasne zaznelo: „ ... ako hlavný cieľ predmetného plnenia, je možné konštatovať, že chcel získať daňovú výhodu v podobe nadmerného odpočtu DPH a získania štátnej pomoci.“

Podobné konštatovanie zaznelo v odôvodnení viackrát. „Aj súd dospel k záveru, že práve zneužitie práva na odpočítanie DPH bolo hlavným cieľom obchodnej transakcie (fakturácie)...“, či „dostatočne bolo preukázané ..., že špecifikované plnenie malo viesť k získaniu daňovej výhody, a že hlavným cieľom plnenia bola práve snaha získať daňovú výhodu v podobe uplatnenia uvedeného nadmerného odpočtu DPH.“

Dôkazy na striebornom podnose

Lepšiu situáciu na začiatku vyšetrovania trestného činu si možno len ťažko predstaviť. Dôkazy zabezpečili odborníci z finančnej správy. Pre súd boli nielenže prípustné, ale aj presvedčivé a práve na ich základe rozhodol. Na súde „pod prísahou“ vypovedali svedkovia. Súd sa dokonca vyjadril k niečomu, čo sa na Slovensku dokazuje ťažko - ÚMYSEL.
Netreba však zabúdať, že tento súd rozhodoval len o správnosti postupu daňového úradu, nie o prípadných trestných činoch.

Kto podá trestné oznámenie?

Z rozsudku bolo dosť zrejmé, že v hre sú minimálne trestné činy daňového podvodu a subvenčného podvodu – či aspoň pokus o podvody. Nejde o maličkosť. Za podvody takého rozsahu zákon ukladá väzenie vyše desať rokov.

Nápad Aliancie Fair-play posunúť prípad kriminálke mal len jedno slabé miesto. V celom prípade figurovali tri „orgány moci“. Súd, daňový úrad a ministerstvo, ktoré poskytlo štátnu pomoc. Nejako sa nechcelo veriť, že toľkí ľudia, ktorí mali dôkazy na stole, by nepodali trestné oznámenie hneď, ako sa k nim dostali.

Aliancia Fair-play podávala trestné oznámenie s presvedčením, že „nadbytočne“, lebo polícia v danej veci už dávno koná. Prekvapenie. Hoci dôkazy boli „na stole“ už roky, žiadne trestné stíhanie ohľadom podvodov neprebiehalo.

Putovanie trestného oznámenia

Podanie trestného oznámenia je spájané s predstavou, že od tej chvíle sa začne prípadom niekto zaoberať. No, je to zložitejšie.
Aliancia Fair-play podala trestné oznámenie na Generálnu prokuratúru v Bratislave. Tá postúpila oznámenie krajskej, tá zasa okresnej prokuratúre a až tá vec odovzdala tej správnej kriminálke. Kým oznámenie z generálnej prokuratúry doputovalo na stôl konkrétnemu vyšetrovateľovi, prešlo 28 dní!

Znova – predmetom nebolo poškrabanie auta na parkovisku, ale - ako neskôr usúdil vyšetrovateľ - „obzvlášť závažný zločin“ so sadzbou vyše 10 rokov.

Na otázku, či ministerstvo spravodlivosti považuje za efektívny systém, v ktorom prokuratúre trvá mesiac, kým trestné oznámenie posunie polícii, prišla odpoveď: „... lehota môže byť primeraná, najmä ak sú za tým prípadné kompetenčné konflikty v rámci prokuratúry.“

Aj Generálna prokuratúra dostala otázku: „Považujete systém, v ktorom prokuratúre trvá mesiac, kým trestné oznámenie posunie polícii, za efektívny prípadne prijateľný?“ Jej hovorkyňa Andrea Predajňová z tejto otázky vydedukovala, že Aliancii Fair-play „... absentuje elementárna znalosť zákonného postavenia a kompetencií prokuratúry“.

Problémom je zrejme občan

Zákon hovorí, že trestné oznámenie možno podať na ľubovoľnej prokuratúre, no v odpovedi Generálnej prokuratúry bola skrytá aj indícia, kto vlastne za zdržanie môže: „Stačilo Vaše trestné oznámenie podať na vecne a miestne príslušnej prokuratúre ... alebo priamo na polícii ... a mohli ste sa „vyhnúť mesačnému putovaniu“ Vášho podania.“

Takže oznamovateľ trestného činu by mal sám dokázať určiť, ktorá prokuratúra je „miestne a vecne príslušná“. Zároveň práve toto určenie príslušnej prokuratúry je taký oriešok, že je normálne, ak tento úkon generálnej a následne krajskej prokuratúre trvá niekoľko týždňov. „Generálna prokuratúra ... nezistila prieťahy zo strany prokuratúry.“
(
Pozrite si celé vyjadrenie prokuratúry, ktoré obsahuje (aj) podrobný výpočet, koľko trvali jednotlivé úkony.)

Zmena, čo by zrýchlila chod prokuratúry, tak skoro nebude. Laikovi napríklad hneď napadne, že proces by sa urýchlil napríklad tým, že Generálna prokuratúra by v takom prípade mohla postúpiť trestné oznámenie rovno príslušnej okresnej. Od odborníkov by sa dali očakávať aj iné návrhy. „V súčasnosti v tomto smere nevyvíjame žiadnu novú iniciatívu,“ tvrdí ministerstvo spravodlivosti.
Naďalej teda bude normálne aj to, že ak generálna prokuratúra odstúpi oznámenie krajskej prokuratúre, tak bude doručené až o sedem dní.
Mimochodom, za čias Júlia Cézara poslom trvalo tri dni, kým doručili písomnosť z Ríma do Germánie.

Vyšetrovanie

Vyšetrovateľ sa veci venoval. Celkom svižne zaobstaral dokumenty zo súdu a z finančnej správy. Vypočul pár svedkov. A... odložil (zastavil) konanie vo veci daňového podvodu. (Ohľadom subvenčného podvodu preveroval dôkazy ďalej.) Zistil totiž, že konateľ, ktorý sa pokúsil získať od štátu vrátenie nadmerného odpočtu DPH na základe fiktívneho obchodu, zomrel.
Tento dôvod pôsobí ako silný argument, ale v tomto prípade bol dosť formálny.

Je zrejmé, že nemožno stíhať mŕtveho človeka, zrejmé je však aj to, že bez pomoci iných by sa o podvod s DPH pokúsiť nemohol. Napríklad faktúru za fiktívne zhodnotené stroje mu vystavila dodávateľská firma, kde zodpovední ľudia museli tiež dobre vedieť, že nezodpovedá skutočnosti.

Vyšetrovateľ Aliancii Fair-play ako oznamovateľovi zaslal informáciu o „odložení“ prípadu. Zákon dáva 3 (slovom: tri!) dni na odvolanie/sťažnosť, ktorá by odloženie dokázala zvrátiť. Zdôvodniť odvolanie, znamená predovšetkým uviesť chyby v postupe, ktorý viedol k rozhodnutiu o odložení prípadu. Keďže človek nevidel spis, takže má len veľmi rámcovú predstavu, čo vyšetrovateľ robil (a takmer žiadnu AKO to robil), je dosť zvláštne hľadať argumenty.

Argumenty spísané za tri dni sa posudzovali tri týždne, no ku cti polície treba povedať, že nakoniec boli uznané a aj preskúmavanie daňového podvodu sa „vrátilo do hry“. Súčasne vyšetrovateľ dokonca rozhodol aj o tom, že má dostatočné dôkazy a vo veci subvenčného podvodu začal trestné stíhanie. Inými slovami - dospel k presvedčeniu, že tento trestný čin sa skutočne stal.

Prečo boli ticho?

Sudkyne za svoju povinnosť pokladajú rozhodovanie, daniari správu daní a ministerskí úradníci plnenie úloh od ministra. Každý z nich by síce trestné oznámenie podať mohol, ale nikomu táto povinnosť priamo nevyplývala ako pracovná úloha. A „nadprácu“ v tomto prípade zjavne pár rokov neurobil nikto.

Odpoveď hovorkyne súdu na otázku, prečo nepodala trestné oznámenie žiadna zo sudkýň trojčlenného senátu, pasivitu nevysvetlila: „Krajský súd ... v predmetnej právnej veci preskúmaval zákonnosť rozhodnutia a postup Finančného riaditeľstva SR ... trestnoprávnou rovinou sa nezaoberal.“
Ministerstvo hospodárstva, ktoré firme vyplatilo peniaze ako investičnú pomoc na neuskutočnený projekt a pol milióna eur nedokázalo potom od firmy dostať späť, nepodanie trestného oznámenia vysvetlilo takto: „Ministerstvu hospodárstva SR neboli známe skutočnosti, ktoré by mali viesť k podaniu trestného oznámenia.“

Najuspokojivejšiu odpoveď ponúklo Finančné riaditeľstvo: „V tomto prípade išiel podnet priamo z polície. Prípad riešilo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru ... ktorému sme poskytovali potrebnú súčinnosť.“ Nevysvetľuje však, prečo daniari trestné oznámenie nepodali sami a čakali, až kým ich osloví polícia. No predovšetkým – nech už tá súčinnosť vyzerala akokoľvek, neviedla k uspokojivému výsledku - ani za takmer tri roky nezačalo trestné stíhanie ohľadom možných podvodov.

Zhrnutie

  1. Prípad ukazuje, že keď sa oznámenie „obzvlášť závažného zločinu“ (za tento možno ísť na 15 rokov do basy)  ponechá na iniciatíve štátnych orgánov, či orgánov moci, tak sa pokojne môže stať, že hoci zhromaždili silné dôkazy, vinníkovi to potichu prejde. A prejde mu to tak, že nikto ani len nezačne vyšetrovať.
  2. Zverejňovanie súdnych rozhodnutí (a iných dokumentov) môže viesť k tomu, že len vďaka verejnosti budú stíhaní zločinci, ktorým by to inak „prešlo len tak“.
  3. Procesy „posúvania informácií“ sú na prokuratúre nastavené tak, že môžu vytvárať nezmyselné prieťahy práve vo fáze, keď môže byť čas rozhodujúci pre efektívne zaisťovanie dôkazov a predchádzanie ich zničeniu. Tento systém nielenže nikto neplánuje zmeniť, ale zodpovední to ani len nepociťujú ako problém.
  4. Práca vyšetrovateľa môže byť veľmi formálna. Môže pôsobiť tak, že na vyšetrení zločinu, kde niekto „ošklbal“ štát, má väčší záujem oznamovateľ než samotní predstavitelia štátu.
  5. Pri „odložení“ vyšetrovania oznamovateľ od polície nedostane možnosť nahliadnuť do spisu (nie je na to čas) , hoci práve on môže/dokáže podať pádne argumenty, prečo má význam naďalej sa zaoberať prípadom.
  6. Lehota 3 dni na odvolanie je nezmyselne krátka a nemá žiadne opodstatnenie. Ak by bola napríklad 15 dní, v prípade, že zmysluplné odvolanie nepríde, dôsledkom by bolo ten to, že vyšetrovateľ spis bude mať v šuflíku o dva týždne dlhšie. Nemal by s tým však ani o minútu práce viac. Nič by sa teda nestalo.
    Na druhej strane, ak by sa práve kvôli krátkej lehote nestihlo podať odvolanie s dobrými argumentmi, mohlo by to mať vážne následky. Došlo by k tomu, že by naďalej mohol „podnikať“ niekto, kto má 10 rokov sedieť v base.
    Inými slovami – nezmyselne sa znižuje šanca zvrátiť zlé rozhodnutie vyšetrovateľa. A benefit z toho chvatu nie je žiaden.

* Firmy a osoby v tomto materiáli nemenujeme zámerne. Jeho cieľom je upriamiť pozornosť na prácu polície a prokuratúry, upozorniť na slabé miesta v procesoch, či v systéme a napomôcť tak pozitívnej zmene – vedúcej k tomu, aby zločinci, ktorí majú byť v base, nepodnikali ďalej s kreditom čestných občanov.

Peter Kunder
Aliancia Fair-play

Čitateľov SME môžete na tento článok upozorniť hlasovaním na vybrali.sme

Chceme konštruktívne prispieť k tomu, že zločinci budú efektívne stíhaní. A aj vy sa môžete na tom podieľať.  Kliknutím na obrázok nižšie môžete veľmi jednoducho podporiť Alianciu Fair-play, aby sme sa podobným témam mohli venovať intenzívnejšie. Ďakujeme. 

DarujteTento projekt sčasti financuje Nadácia Pontis v rámci Fondu pre transparentné Slovensko a využíva aj podporu bežných občanov. Ak chcete mať najčerstvejšie informácie o našej práci, názoroch a aktivitách, sledujte našu facebookovú stránku.

PS. Pre zodpovedných, ktorí by sa chceli vecou zaoberať – prípadu boli priradené spisové značky: KRP-27/2-VYS-ZA-2017, KRP-39/2-VYS_ZA-2017. Aliancia Fair-play v priebehu času (aj v snahe zjednodušiť prácu vyšetrovateľovi) rozšírila v trestné oznámenie.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom