Blog
štvrtok

Prítomná minulosť

O nepríjemných skutočnostiach v minulosti hovoríme najmä preto, lebo nám ich pripomína naša súčasnosť.

Často počúvam, že sme sa nedokázali vyrovnať s našou minulosťou. Ani s tou nacistickou, ani s komunistickou. Myslím si, že nevieme, alebo nechceme pomenovať problémy pravým menom. Nuž a nepomenovaný problém rastie, nadobúda na dôležitosti, začína žiť vlastným životom a nakoniec nám, ako sa zvykne hovoriť, prerastie cez hlavu. Jedného dňa sa prebudíme, nevieme si s tým rady, podliehame panike a zamotávame sa pavučín nedorozumenia a zmätku. Do pavučín, ktoré sme si sami utkali. Môže to byť výsledkom prehnanej politickej korektnosti. O tom je divadelná inscenácia Shylock, ktorú hrám už druhý rok v Divadle na Jezerce v Prahe. Prílišná politická korektnosť v tomto prípade je výsledkom snahy nikomu neublížiť, nikoho sa nedotknúť a byť dobrý v očiach všetkých.

Eufemizmami sa vyhýbame skutočnosti a v konečnom dôsledku doplácajú na to všetci vrátane nás samých.
U nás si na jemné verbálne odlišnosti významov rozhodne nepotrpíme. Povieme to rovno. Takzvane na tvrdo. A hlavne úplne naopak. Vyhlasujeme lož za pravdu a tých, ktorí na to upozorňujú za bláznov. Lož, pokrytectvo a strach patrili medzi dominantné piliere budovania socializmu, nacizmu a v podstate každej totality. Preto treba zbystriť pozornosť, keď vysoký ústavný činiteľ povie, že v minulosti, za socializmu, nebolo všetko zlé, alebo, že za Slovenského štátu mala naša koruna dobrý kurz. Neexistuje žiadny režim, dokonca ani väznica, kde by bolo všetko zlé. Tak ako sme „verili“ komunistom, že v roku 1968 nás prišli spojenecké vojská oslobodiť, tak dnes „veríme“, že súčasný vládny zlepenec vznikol preto, aby bojoval proti extrémizmu. „Veríme“, že možno odhaľovať vulgarizmy v listoch bez toho, aby ich niekto čítal a rovnako „ veríme“, že prokuratúra a polícia pracujú ako nezávislé orgány. Tak ako kedysi, za socializmu, sme sa hrali na pluralitnú spoločnosť, veď sme mali tri politické strany, tak dnes predstierame demokraciu. Máme demokratické inštitúcie, len demokrati chýbajú.

Mnohí odchádzajú do zahraničia, lebo nechcú žiť v spoločnosti, ktorá sa nevyrovnala s minulosťou. V spoločnosti, ktorá si pomaly zvyká považovať lož za pravdu. Boja sa a nie bezdôvodne, že ak sa ľudia nespamätajú včas, jedného rána sa prebudia v celkom inom svete. Hovorí sa tomu únik mozgov. Mne osobne neprekáža, ak nejakému kapitánovi unikne mozog v parlamente, ale z tejto emigrácie mladých perspektívnych ľudí som veľmi smutný. S mnohými som sa stretol pri svojich cestách do zahraničia a môžem zodpovedne povedať, že väčšinou ich k tomu nevedú len ekonomické dôvody. Iní mladí, ktorí nechcú odísť, sa vybrali do ulíc. Neveria, že proti korupcii sa dá bojovať z Bašternákovho Bonaparte. Neveria, že obchodník Kaliňák s čatou zametačov pod koberec z prokuratúry a polície, to myslia s bojom proti korupcii vážne. O demokraciu treba bojovať každý deň, a preto držím týmto mladým palce. Nech neveria dnešným politickým vykopávkam, že takéto témy nepatria na ulicu. Toto nám hovorili komunisti v novembri 89. Dnes to hovoria aj tí, ktorí by tam nikdy neboli, nebyť ulice!

Mladí by to nemali vzdať, pretože je to ich právo. A pretože ide o ich budúcnosť, tak nejde len o naplnenie práva. Je to ich povinnosť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

herec a politik

Blogy

|

Už viac ako 88624 z vás dostáva správy e-mailom