Problémy slovenských škôl a učiteľov sú rovnaké ako pred storočím

Starostlivosť o krytie životných potrieb, dlžoby následkom nedostatočného platu, nerovnosť pláce za rovnako vybavovanú prácu, ustavičná neistota v obdržiavaní mesačného platu, pohoršenie nad považovanou rozdielnosťou menejcennej práce učiteľskej oproti práci iných stavov a i jej hodnotenie dľa toho, nemožnosť svedomitého vykonávania povinností a dosiahnutia výsledku následkom nepresne ustálenej učebnej látky a experimentovania, mnoho a neschopných žiakov, biedne vystrojenie učební, neriadna dochádzka, strach pred prekvapujúcimi návštevami škôldozorcov ako „financov“, časté disciplinárky, u mnohých učiteľov telesná slabosť a poruchy zdravia, boľastné zkusovanie znevažovania učiteľského stavu, atď., toto všetko prekáža učiteľovi vo veselosti.

Ak by text nebol písaný v archaickej slovenčine, jeho autorom by mohol byť aj súčasný slovenský učiteľ. A hovoril by za mnohých. V skutočnosti ho napísal učiteľ Karol Bielek v roku 1927 pre časopis Slovenský učiteľ. Viaceré čísla sú dostupné na portáli Slovakiana a poskytujú prekvapivú retrospektívu. Mnoho vecí sa nezmenilo.

Časopis Slovenský učiteľ vydával konzervatívny Zemský učiteľský spolok. Jeho hlavným redaktorom bol Fraňo Mojto, aktivista v činnosti rôznych miestnych spolkov, ktorý sa angažoval v politike ako reprezentant Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, za ktorú bol v rokoch 1929-1935 poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Napriek tomu je obsah pedagogických článkov v časopise moderný nielen na vtedajšiu, ale (bohužiaľ) aj súčasnú dobu. Okrem občasných dišpút o sporoch nábožensky založenej časti spoločnosti s tzv. pokrokármi, ktorí majú podľa autorov  v novovzniknutej republike neprimeraný vplyv (porovnajte s dnešnou spoločenskou diskusiou), ponúka časopis náhľad do uvažovania súdobej učiteľskej obce a problémov, s ktorými sa potýkala.

O platoch sme sa už zmienili. Nepomáhali ani štátom pridelené byty, bezplatné lístky na vlak a prideľovanie naturálií.  Učiteľstvo bolo ešte stále prevažne mužským povolaním. Jedine bezdetní a starší, ktorí už majú deti zaopatrené žijú voľnejšie a prizvukujú svoju spokojnosť.

Nadmerná byrokracia, vypĺňanie nezmyselných tlačív a inšpekcia, ktorá ide po krku. Skúsenosť učiteľov naprieč generáciami.

Učitelia majú pocit, že ich na ministerstve nik nepočúva, ich názory a skúsenosti nie sú brané do úvahy ani pri rozhodnutiach, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Ako napríklad vznikajú učebné osnovy, od ktorých závisí, čo sa má na školách učiť?

Vyučovacie predmety vznikajú a zanikajú, menia sa v čase. Spolu s predstavami o tom, čo je dobré pre rozvoj žiaka. V prvej Československej republike sa zaviedli napríklad Výchovné ručné práce, ktoré mali zabezpečiť prepojenosť vzdelávania s praktickým životom (tzv. činná škola).

Učiteľ má u žiakov vzbudiť náležitý záujem a presvedčiť ich, že niektorí ľudia už v mladom veku dajú výraz neobyčajným schopnostiam, a keď sa cvičia, stanú sa z nich chýreční mužovia, umelci.

Výborná myšlienka, chýbali však dielne, náradie a vyškolení učitelia, ktorí by vedeli nový predmet učiť v požadovanej kvalite. Kurzy to vyriešili. Bez kreditov a fondov EÚ.

Zdá sa, že stálicou sú aj rošády v časovej dotácii jednotlivých predmetov. Momentálne ideme posilňovať výučbu dejepisu, podľa iných by sa malo pridať občianskej výchove. A ďalší sa boja, že by to viedlo k úpadku silových predmetov. Poteším vás, dámy a páni, tu máte historický argument!

Dnešná spoločnosť si učiteľa neváži. Učiteľ je stĺpom pri ceste, na ktorý močia psy idúc okolo. V minulosti to bolo inak! Nuž, ibaže by nebolo…

Mnohí si myslia, že učitelia pracujú len doobeda a šup ho domov. Tak je to! A doma sa potom pripravujú. Včera, dnes aj zajtra. Aký to má vplyv na učiteľské deti opisuje napr. tento článok zo súčasnej Ameriky.

Učitelia boli vždy aj vynálezcami a výrobcami učebných pomôcok. Snažili sa ísť s dobou – kedysi moderný meotar vystriedali projektory a interaktívne tabule. Čo bolo pred nimi? Diskusia o tom, ako v triedach vystavovať obrazy a pracovať s nimi tak, aby z nich žiaci získali, čo najviac.

Skutočným inovátorom bol učiteľ Aurel Roštár z Dúbravice, ktorý skonštruoval prístroj na uschovanie názorných obrazov. Skvelá vecička!

Súčasná školská reforma známa pod názvom Učiace sa Slovensko sľubuje revolučné zmeny. Konečne sa zmodernizuje obsah predmetov a zmení forma, ktorou sa na školách učí. Menej memorovania, viac aktívneho učenia a bádania zo strany žiakov.

Nezabíjajte deti darobným bifľovaním, ale učte ich rozmýšľať!

Aktuálny status inovátora vzdelávania? Nie, slová učiteľa z roku 1927, ktorý len parafrázoval Komenského.

Čo to počujem zo zadného radu v sále plnej učiteľov? Aha, Testovanie 5 a 9, prijímacie skúšky, rebríček škôl podľa výsledkov žiakov a školská inšpekcia. Preto treba učiť klasicky. A vy ste neprišli z prvej republiky?

Čitateľská gramotnosť je v súčasnosti na ústupe, cieľ formovať na školách celoživotných čitateľov väčšinou ostáva  v rovine proklamácií. A vraj bude horšie. Ťažko posúdiť, horšie však už určite bolo. Dôkazom nech sú polemické články o metóde rozvíjať čítanie „bez učebníc“. Jeden je proti, druhý za.

Milý didaktický spor, ktorý dokazuje, že súčasné návrhy na podporu čítania sú kolumbovským objavom Ameriky po tom, čo na nej už storočia predtým stáli osady Vikingov.

S myšlienkou, že učebnica ešte u nikoho neprebudila lásku k čítaniu, sa dá len súhlasiť. Aj preto je úloha školských knižníc a dobrých knihovníkov nezastupiteľná. Ako sme na to mohli zabudnúť?

Neriešiteľným problémom ostáva už storočie vzdelávanie rómskych žiakov. Napriek povinnej školskej dochádzke veľká časť detí kočovníkov školu nenavštevovala. Po vzniku demokratického Československa sa tento stav začal vnímať ako hanba republiky. A hľadali sa možné riešenia. Podľa slov učiteľa Jozefa Rákoša sa dali dobré vzdelávacie výsledky v klasickom školskom prostredí dosahovať len so žiakmi zo slušných rómskych rodín. Pre ostatných navrhovala Margita Kováčová špecializované školské ústavy, kde by sa deti internovali po dobu niekoľkých rokov na prevýchovu.

Oba články majú z dnešného pohľadu politicky nekorektný jazyk (i keď, majú ešte?), pravdepodobne však odzrkadľujú vtedajšie skúsenosti autorov s Cigánmi. Miestami sa v nich dokonca spomína údajné ľudožrútstvo medzi Rómami z okolia Moldavy nad Bodvou.

Najväčším rozdielom medzi súčasným školstvom a jeho predchodcom spred storočia, je prístup k žiakom s výchovnými a vzdelávacími problémami. I keď si integrácia a školská inklúzia doteraz pevné miesto v očiach verejnosti nevydobyli, ani ich odporcovia by sa (snáď) nechceli vrátiť do reality dvadsiatych rokov 20. storočia.

Význam slov úchyl a úchylný sa časom, zdá sa, posunul.

Z rôznych tém na stránkach časopisu Slovenský učiteľ ma zaujala aj otázka začiatku školského vyučovania. Vtedajší začiatok o 8.30 sa zhoduje so začiatkom vyučovania na Súkromnej ZŠ Bakomi, kde momentálne pôsobím. Súčasťou nášho školského dňa sú aj tzv. ranné kruhy, ktoré slúžia na diskusiu, prípadne riešenie problémov. Túto prax už zaviedlo viacero slovenských škôl. O to viac ma prekvapilo, keď o prínose ranných kruhov písal učiteľ už v roku 1927.

Ak ste sa dočítali až sem a stále vám nie je jasné, čo ten nešťastný učiteľ vlastne robí, robil a bude robiť, odpoveď možno nájdete v nasledovnom opise.

História sa vraj opakuje, mali by sme sa z nej preto poučiť. Aké poučenie vyplýva z čítania takmer storočných zápiskov učiteľov o učiteľoch a školstve?

Ako moderný učiteľ to nechávam otvorené, názor si vytvorte sami. V diskusii pod článkom ho môžete (slušne) prezentovať. Známkovať nebudem, slovný feedback vám však poskytnem rád .

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

* Komu by sa málil návrat len do 90-ročnej školskej minulosti, môže sa zahĺbiť do čítania časopisu Slovenský národný učiteľ z roku 1863. Interesantnou je napríklad Úvaha o trestách vě škole národní, ktorá ponúka viacero prakticky osvedčených výchovných metód.