BLOG
Michal Andrej Molnár
Michal Andrej Molnár
840

Progresívny rast existuje

Článok Tomáša Profanta mylne identifikuje hlavnú prekážku vo vybudovaní udržateľnej spoločnosti. Nie je to hospodársky rast, ani industrializácia per se, ale kapitálová akumulácia a nerovnosť v sebeckosti v triednej spoločnosti. Progresívny rast existuje, ale nie je kapitalistický.

Reakcia na článok Progresívny hospodársky rast?, http://poleblog.sk/progresivny-hospodarsky-rast/

Postmodernizmus vznikol v období 60. až 70. rokoch v kontinentálnej filozofii ako reakcia na stalinistický marxizmus a kompromis s triednou spoločnosťou, s ktorou musela akadémia spolunažívať. Bol to výsledok vývoja tzv. „západného marxizmu“ od Frankfurtskej školy, premiešanej v 60. rokoch so štrukturalizmom a psychoanalýzou. Neskôr sa od marxizmu úplne dištancoval a dnes sa snaží súčasne kritizovať marxizmus, ako aj neoliberálne teórie a epifenomény triednej spoločnosti, ktoré nepovažuje za epifenomény. Jedným z jeho hlavných motívov je kritika dominancie nad prírodou, kritika moderny, teda industrializácie, kolonializmu a iných systémov útlaku z radikálne konštruktivistického hľadiska. Práve v tejto snahe dištancovania sa od marxizmu leží jeho slabosť.

Typickým príkladom je esencialistické vnímanie a prezentácia „prírody“ a „industrializovaného hospodárstva“, tu „rastu“. Tento článok pokračuje minimálne v druhom type esencializmu a to v prezentácii „rastu“ ako nejakého nepriateľa „prírody“.

Je Zem len vec, na ktorú sa pozeráme? Je to tak vôbec tu vo vesmíre?

Nezmyselnosť týchto pojmov ako praktických dezignátorov reálnych vecí sa ukazuje tam, kde sa ich snažíme aplikovať na konkrétne prípady a nájsť riešenia. „Príroda“ ako pojem v kontexte, v akom sa dnes používa, spôsobila viac škody pre „prírodu“ a „človeka“, než akýkoľvek iný pojem. Je tragédiou ekologického hnutia, že sa snaží prezentovať vo väčšine prípadov „prírodu“ ako objekt, ako niečo, čo je niekde tam vonku, ako nevinnú obeť „človeka“, s ktorou by sme mali lepšie zaobchádzať, ako pasívnu a nemennú vec, s ktorou prichádzame ako „ľudia“ do dobrovoľného kontaktu. Príroda môžu byť v podstate dve veci a v oboch si protirečia s týmto vnímaním prírody. Buď to je jednoducho svet, teda všetko, čo existuje a v tom prípade sme jej súčasťou tak ako všetko, čo existuje, alebo je to systém Zeme a v tom prípade sme tiež jej neoddeliteľnou súčasťou.

Vzťah medzi ľuďmi, ktorí vždy boli a budú súčasťou prírody a tým, čo nie je človek ako nejaký biologický ohraniteľný tvor je permanentný a nevyhnutný.

Nikdy nič také ako príroda bez človeka neexistovala, pokiaľ existoval človek. Akonáhle existoval, existovala len príroda vo vzťahu s človekom, teda príroda-človek. Tieto vzťahy sa dejú každodenne a bez nášho povšimnutia a sú to také veci, ako výmena látok prostredníctvom dýchania, príjem potravy a prirodzenej výmeny molekúl. Ak by ste chceli existovať bez tejto výmeny, neexistovali by ste. Človek ako tvor v pravom zmysle tohto slova vznikol vedomou zmenou „prírody“ okolo seba. Dejiny civilizácie sú dejiny tejto vedomej zmeny prírody človekom. Nikdy to však nebola jednostranná zmena a inherentne zlá alebo dobrá. Systém Zeme funguje podobne ako systém príroda-človek na dialektických a permanentných vzťahoch, ktoré spoluvytvárajú tento systém. To, čo dnes zažívame je viac narušenie a prílišná záťaž tohto systému príroda-človek spôsobené nie veľmi vedomým zákrokom určitých „subjektov“ v tomto systéme. Ekologická kríza tak nie je zraz na limity určitého obmedzeného počtu zdrojov, ale skôr narušenie a záťaž cyklu a dialektiky prírody.

Podobne nezmyselné pojmy sú pojmy „hospodárstvo“, „rast“ a „trh“. Sú to ideologické pojmy, ktoré rovnako zakrývajú komplexnú sieť vzájomných vzťahov medzi vedomými subjektami a prezentujú ich ako nejakú vec s esenciou. Čo „hospodárstvov podstate znamená, je jednoducho totalita ekonomických vzťahov v priestore, ktoré je ako ekonomické chápané a vytvárané, teda v priestore súkromných výrobných vzťahov, v súkromí – v oikose (z čoho pochádza pojem oikonomos - ekonómia). „Hospodárstvo“ má tak veľmi jasný historický účel a to je maskovanie triednych vzťahov v tomto priestore ako niečo prirodzené, ako nejakú prírodnú silu, ktorá leží mimo vedomej kontroly človeka. „Trh“ potom len označuje niečo objektívne neexistujúce a to je nejaká vec, ktorá reguluje tieto ekonomické vzťahy a v ktorej sú tieto vzťahy neznáme. V skutočnosti v „trhu“ vládnu veľmi predvídateľné zákony, plánovaná výroba a jediné, čo prežíva z pôvodného významu slova „trh“ je neznáma spotreba a výkyvy spôsobené rôznymi psychologickými, technickými, ekonomickými, prírodnými, teda reálnymi faktormi.

Hospodársky rast, ak sa rozprávame o priemernom raste HDP je ale v najlepšom prípade jednotka abstrahovaná z celkového pohybu v „hospodárstve“. Sám o sebe, by sme mohli povedať, to je konštrukt a to matematický. Ak sa rozprávame o „raste“ ako o konkrétnom raste v konkrétnej výrobe, je nutné poukázať na to, že nevyhnutný a povinný rast je dôsledkom kapitálovej akumulácie, nie „industrializovaného hospodárstva“. Nevyhnutný rast kapitálovej akumulácie nie je rast ako taký, v jeho prípade je skutočne deštruktívna jeho nevyhnutnosť a iracionálnosť, nie fakt rastu. A napokon, rast v konkrétnej výrobe znamená mnoho vecí podľa jednotky, ktorú zvolíme a nemusí nutne znamenať rast ekologickej záťaže. Ak znamená rast absolútneho objemu ziskov, nemusí znamenať rast celkového objemu výroby (v jednotke počtu rovných tovarov), nemusí znamenať rast objemu výmennej hodnoty (pričom sa môže meniť objem rovných tovarov), nemusí znamenať rast úžitkovej hodnoty (pričom sa môže meniť objem tovarov, ako aj objem výmennej hodnoty) a toto napokon nemusí znamenať žiadnu zmenu vo vypustených emisiách a v množstve použitých látok.

Základné zmätenia prevládajú v zámene „rastu“ s kapitalistickým rastom výroby a kapitálu, v zámene povinného a nevyhnutného rastu v kapitalizme s dobrovoľným rastom, v zámene rastu a celkového objemu výroby a v zámene týchto ukazovateľov s niečím, čo nevyhnutne spôsobuje ekologickú záťaž.

Narušenie ekológie – dialektiky prírody možno zhrnúť do dvoch základných problémov, ktoré môžu spôsobiť praktické „zničenie“ dialektiky človek-príroda a to je: globálne otepľovanie, ktoré je v podstate narušenie dialektiky atmosféry-slnko-človek a nadmierna ťažba nerastných surovín, ktoré je narušenie dialektiky zem-slnečná sústava (?).

Čo však článok robí dobre a načo sa implicitne snaží upozorniť, je, že existujú prirodzené „limity“, v ktorých sa tento systém stáva nestabilným, teda v ktorom sa narúša dialektika človek-príroda a ktorého zdroje ležia primárne v dialektike ekonómia, v prípade nerastných surovín v príliš rýchlej ťažbe. Tu je však primárny problém celkový objem ťažby, nie rast ťažby.

Základným zdrojom pre narušenie dialektiky príroda-človek je vnútorná nestabilita v dialektike človek, ktorá je dialektikou ekonómia a spoločnosť. Táto vnútorná nestabilita a neudržateľnosť, resp. zlom, je dôsledkom rozporov triednej spoločnosti, v dnešnej verzii kapitalizmu. Základné rozpory kapitalistickej spoločnosti sú dve: po prvé nutnosť kapitálovej akumulácie a jej dôsledky pre ekonómiu a dialektiku prírody (ekológiu) a po druhé rozpor v sebeckosti a kontrole vo vnútri ľudstva, medzi znepriatelenými triedami. (V podstate ide o ten istý rozpor medzi kapitálom a prácou, ale pre účely článku ho môžem rozdeliť). Prvý rozpor spôsobuje najmä povinný rast, iracionálnu alokáciu zdrojov vzhľadom na úžitkovú hodnotu a zabraňuje technologickej inovácii a zmene výroby, ktorá by už nebola záťažou pre ekológiu. Druhý rozpor spôsobuje základnú absenciu motivácie vo vnútri vládnucej triedy konať v súlade s ekológiou, keďže narušenie tejto dialektiky nebude mať primárne až žiadne negatívne dôsledky pre ich život. Jednoducho povedané, nie je v ich materiálnom záujme prijať kroky, ktoré spôsobia odvrátenie katastrofy, ktorá bude mať negatívne materiálne dôsledky pre druhú triedu, ktoré sú v materiálnom záujme druhých. Ekologická katastrofa postihne primárne alebo úplne väčšinu obyvateľstva tretieho sveta (koloniálnych krajín) a utlačovanú triedu prvého sveta – imperialistických krajín. Je to práve nerovnosť sebeckosti, triedna nerovnosť, ktorá je dôvodom pre neudržateľnosť kapitalistického systému.

Hlavnou chybou v asociácii „rastu“ a „hospodárstva“ s nutnosťou zmeny pre ekológiu je odhad veľkosti tej časti, na ktorú má byť táto zmena aplikovaná. V prvom probléme – v globálnom otepľovaní sú zdroje emisií skleníkových plynov koncentrované v malej časti „hospodárstva“. 78 percent emisií v EÚ a USA má pôvod v spaľovaní fosílnych palív a to pre tri základné účely: výrobu elektrickej energie a tepla (čo zaberá 20 až 29 percent emisií v USA a EU), pohon motorových vozidiel (čo zaberá 23 až 27 percent emisií v USA a EU) a pre priemyselnú výrobu (čo zaberá 19 percent emisií v USA a EU),i pričom malá časť je spaľovaná v iných sektoroch a priemyselná výroba vypúšťa emisie aj inak než spaľovaním fosílnych palív. 10 percent emisií v USA a EU je napokon vypúšťaných v poľnohospodárstve, najmä chovom dobytka. Toto spolu zahŕňa v podstate celé potrebné množstvo emisií, ktorých sa musí ľudstvo zbaviť, aby zachránilo dialektiku príroda-človek.

Len jedno odvetvie priemyslu bude musieť byť likvidované, aby sa znížili emisie na potrebné množstvo. Toto odvetvie je ťažba fosílnych palív a zahŕňa v USA a EU len jedno percento HDP.ii Problémom bude likvidácia len v krajinách, ktoré sú závislé od ťažby fosílnych palív, ako mnohé krajiny na Blízkom východe, alebo Rusko a Venezuela. Tieto krajiny budú musieť prejsť fundamentálnym preorientovaním, aby zabezpečili potrebné množstvo výmennej hodnoty, ak sa bavíme o zmene v kapitalistickej spoločnosti. Ostatné odvetvia hospodárstva a to sú tiež vo väčšine krajín menšina HDP budú musieť zmeniť „len“ spôsob výroby a vyrábané tovary.

Horiaca ropná stanica v Golfskom zálive v roku 2010, Deepwater Horizon.

Pri prvom aj druhom riešení je očividné, že kapitálová akumulácia a triedna spoločnosť je zábranou a brzdou tohto nevyhnutného ekonomického vývoja. Pri likvidácii ťažby fosílnych palív je jasné, že ide v prvom rade o politické dôvody a prepojenie polisu a oikosu, teda vládnucej triedy s politickým systémom, ktoré zabraňuje politický zásah pre ekológiu. Ťažobný priemysel pritom ukazuje najlepšie reakčný a regresívny charakter imperialistického štádia kapitalizmu. Tento priemysel patrí k jedným z najcentralizovanejších priemyslov na svete, je ovládaný v podstate niekoľkými veľkými monopolmi, ktoré samotné sú nasledovníkmi monopolu Standard Oil Company, ktorej vlastník John D. Rockefeller bol najbohatším človekom v dejinách ľudstva (upravené na infláciu 396 miliárd dolárov, približne ekvivalentné dnešnému HDP Rakúska). Tieto monopoly sú výsledkom nevyhnutnej tendencie v kapitalizme k centralizácii, koncentrácii a k deštrukcii voľnej konkurencie (situácia mnohých výrobcov bez monopolných práv), keďže všetky tieto fenomény zvyšujú mieru zisku a uľahčujú kapitálovú akumuláciu. Tiež sú prejavom najbarbarskejšej tendencie kapitalizmu a to privatizácie prírody, teda primitívnej akumulácie ako zdrojov nadziskov. Kombinácia monopolných cien, primitívnej akumulácie, absencie konkurencie a monopolného postavenia v spoločnosti spôsobujú, že tieto spoločnosti patria k najviac kapitalizovaným spoločnostiam sveta, s najväčšími ziskami, tržbami a mierami zisku. Ekonomické záujmy ich vlastníkov stoja v priamom rozpore so záujmami väčšiny ľudí a organického zemského ekosystému. Ich rola ako ničiteľov sveta a zabijakov je destilovaná tvár triednej spoločnosti.

Horiace ropné polia v Iránsko-Irackej vojne. © Henri Bureau/Sygma/Corbis
Horiace ropné polia v Kuwaite a Iraku v roku 1991, kam kapitál ženie svoje vojská.

V priemysloch, ktorých sa týka druhé riešenie iného spôsobu výroby sa ukazuje podobný obraz: síce nie je pre ekológiu nutná likvidácia týchto priemyslov, ale záujmy ekológie stoja stále v rozpore so záujmami kapitálovej akumulácie v týchto spoločnostiach. Tieto spoločnosti, najmä automobilové koncerny a elektrické spoločnosti, vystupujú spolu s ťažobnými spoločnosťami ako spoločná fosílna lobby a praktický trust, ktorý je rozhodujúcou politickou silou v našej spoločnosti. Automobilové koncerny sú z ekonomického hľadiska podobné ťažobným spoločnostiam, sú centralizované, koncentrované a jednými zo spoločností s najväčšou kapitalizáciou, tržbami, aj keď s menšími ziskami (čo je spôsobené väčšou konkurenciou v oblasti ich dodávateľov a nemožnosťou privatizácie „prírody“). Zisky týchto spoločností, teda ich rentabilnosť – čiže existencia v kapitalistickom hospodárstve je závislá od výroby spaľovacích motorov, z ktorých získavajú prostredníctvom monopolných cien zisky, keďže sú to jediné alebo jedny z mála častí automobilov, ktoré koncerny vyrábajú (ostatné časti vyrábajú menšie spoločnosti a automobily sa napokon montujú v koncernoch). Pri výrobe elektrických automobilov nie je ale možné vytvárať dostatočné monopolné ceny pre predaj, keďže koncept elektrických motorov je „open source“ (predtým, než sa privlastňovali a licencovali vynálezy) a ich výroba je veľmi jednoduchá. Výroba bateriek sa deje väčšinou v iných spoločnostiach (ako Panasonic batérie v Tesle) a neprináša požadované monopolné ceny. Koncerny preto, aj z dôvodu napojenia na fosílny trust, neskúmajú a nevyrábajú elektromobily v požadovanom množstve. Výrobné náklady elektromobilov sú pritom tak vysoké najmä kvôli nedostatočnému výskumu vo výrobe batérií (keďže z pohľadu ostatných častí sú elektromobily lacnejšie, efektívnejšie a spoľahlivejšie). Spoločnosti vyrábajúce elektromobily výlučne alebo najmä, ako Tesla a BYD sú preto stratové a závislé na „filantropických kapitalistoch“ alebo podpore štátu.

Montáž motora vo Volkswagene...
.. a továreň vo Wolfsburgu.

Pri energetických spoločnostiach sa vytvára podobný obraz, zmiešaný však tým, že tieto spoločnosti sú častokrát štátne monopoly, alebo štát je hlavným či väčšinovým vlastníkom. Tu dochádza ku koncentrovanému vplyvu oikosu a polisu, teda vládnucej triedy prostredníctvom politikov a vlastníkov na ekologický vývoj týchto spoločností. Naproti predstavám, sú takéto spoločnosti pod dvojitým tlakom kapitalizmu a politickým vplyvom kapitalistickej triedy, keďže to je častokrát vládna strana v spojení s kapitalistickou triedou, ktorá súčasne ovláda nástroje štátu a odbory v týchto spoločnostiach. Ich charakter monopolov v kapitalistickom hospodárstve však tiež spôsobuje odpor voči zmene, inováciám a hocičomu, čo napáda zisky. Súčasne je tento sektor ovplyvnený tým, že na rozdiel od spoločností vyrábajúcich stanice na fosílne palivá alebo jadrovú energie, ktoré sú monopolné, sú spoločnosti vyrábajúce stanice získavajúce energiu priamo alebo inteligentnejšie zo slnka väčšinou neštátne alebo nemonopoly. Vývoj a výroba týchto staníc je ovplyvnená ich vysokou konkurenciou, nízkymi ziskami, závislosti od štátnej pomoci atď. Podobne ako v prípade výroby automobilov, je výroba energie v súlade s ekológiou menej rentabilná alebo nerentabilná, čiže nevýhodná pre kapitálovú akumuláciu.

Prvá väčšia jadrová elektrická stanica v Calder Hall vo Veľkej Británii, otvorená v roku 1956.

Gemini veterná farma pri Holandsku, dokončená tento rok.

Na bode výroby elektromobilov a staníc na výrobu elektrickej energie sa však otvára druhý problém, ktorý nie je priamo a nevyhnutne spôsobený kapitálovou akumuláciou, je však nepriamo ňou vytváraný. Aj keby sa nahradil celý dnešný vozový park automobilov elektromobilmi a celá dnešná sieť elektrických a tepelných staníc takými, ktoré nevyrábajú priamo emisie skleníkových plynov, otvoril by sa problém „obmedzených“ zdrojov nerastných surovín, resp. obmedzeného počtu určitých látok v dialektike zem-vesmír a jeho „strate“ v tomto systéme natoľko, že už nebude ekonomické ich „reštaurovať“. Aj v prípade, ak by došlo k znovupoužívaniu týchto látok, existovala by určitá časť „straty“ látok v tomto cykle, ktoré by tvorili stratu v celkovej dialektike ekonómie. Tak či tak bude nutné obmedziť ťažbu týchto nerastných surovín, aby nedošlo k ich dlhodobej strate. Ide ale o veľmi konkrétne suroviny a aj samotné zníženie ťažby nemusí znamenať zníženie výroby výmennej alebo úžitkovej hodnoty. Výrobné sektory, ktoré sú priamo závislé od ťažby nerastných surovín zaberajú v EÚ 15 až 20 percent aktívnych pracujúcich, nie väčšina alebo príliš veľká časť.iii

Uhoľné bane...
... a lítiové bane. Nájdite desať rozdielov.
Tesla Gigafactory v Nevade.

Jedným z takých prípadov je výroba elektromobilov, ktoré budú vyžadovať príliš veľké množstvá látky lithium, ak budú vyrábané pre dnešnú spotrebu a s dnešnými technológiami (kedy sú lithiové batérie zatiaľ „najlepšie“). Druhým prípadom sú smartfóny, ktorých výroba si v dnešnom tempe vyžaduje príliš veľké množstvá vzácnych kovov a elementov. V oboch prípadoch sú problémom nielen prirodzené hranice, ale najmä dnešné podmienky kapitálovej akumulácie a sociálne normy dnešnej spoločnosti. Hlavným problémom je, že tieto tovary realizujú svoju výmennú hodnotu, tým pádom môžu začať svoju spotrebu, realizáciu úžitkovej hodnoty, predajom. Po predaji sú až na vedľajšie príslušenstvá a nákup odpadu tieto tovary nezaujímavé pre kapitalistické spoločnosti, ktoré ich vyrobili, keďže predaj je hlavným zdrojom kapitálovej akumulácie. V oboch prípadoch sa však ukazuje, že reálna spotreba týchto úžitkových hodnôt je omnoho menej efektívna než realizácia ich výmenných hodnôt. Až na ohľady módy a technologickej inovácie je pre úžitkovú hodnotu celkom jedno, či sa jedno auto a smartfón používa desať rokov (ak má takú životnosť), alebo jeden rok. Keď sa používa desať rokov, ide ale o efektívnejšie využitie pracovnej sily a látok pre tú istú úžitkovú hodnotu. V prípade automobilov je táto neefektívnosť doplnená sociálnymi a legálnymi normami triednej spoločnosti, ktoré robia individuálne vlastníctvo áut žiadúce. Efektívne využitie ich úžitkovej hodnoty by si vyžadovalo možno len štvrtinu až desatinu vyrobených áut pre rovnakú spotrebu. V prípade smartfónov a inej spotrebnej elektroniky je toto neefektívne využitie najmä dôsledkom módy, sociálnych noriem a akcelerovaného technologického vývoja. Dochádza tak podobne k veľmi neefektívnemu využitiu ich úžitkovej hodnoty v pomere k látkam a ich výmennej hodnote. Model kapitálovej akumulácie zameraný na kvantitatívny predaj tak spôsobuje omnoho väčšiu výrobu v konečnom dôsledku látok pre určité „množstvo“ (každá je jedna v určitom čase) úžitkovej hodnoty. Podobne ako v prípade surovín si toto zníženie výroby nevyžaduje nevyhnutne zníženie objemu výmennej hodnoty v tomto priemysle (ak budú vyrábané s vyššou výmennou hodnotou a trvanlivejšie), objem pracovného času, celkový objem výmennej hodnoty v hospodárstve ani objem pracovného času.

Hlavne výroba spotrebnej elektroniky si vyžaduje deceleráciu náhradného tempa (každý rok nový model) spôsobeného technologickým vývojom (to neznamená deceleráciu technologického vývoja, minimálne v postkapitalistickom hospodárstve) a efektívnejšie využitie úžitkovej hodnoty. Orientačne možno konštatovať, že pri výrobkoch s látkami, ktoré sa nachádzajú v stave hrozby alebo narušenia približne udržateľného cyklu (dajme tomu sto až tisíc rokov), je žiadúce efektívnejšie využitie úžitkovej hodnoty prostredníctvom spoločného vlastníctva. Inak je prechod na iný model než realizácie výmennej hodnoty prostredníctvom predaja, avšak s pozorom na vlastnícke práva týchto spoločností (môže vzniknúť situácia, kde všetky autá budú vlastníctvom jedného alebo malého počtu koncernov), možnosťou v rámci kapitálovej akumulácie. V rámci kapitalistickej spoločnosti je možné vytvoriť kooperatívy pracujúcich a spotrebiteľov ako alternatívy voči kapitalistickým spoločnostiam, ktoré budú umožňovať spoločné užívanie úžitkových tovarov.

Bryan Derballa for WIRED
Niektoré solárne farmy, ako tu v Číne, sú viditeľné z vesmíru, takú veľkú plochu zaberajú.

„Vyriešenie“ (dočasné tak, ako všetko) dvoch problémov ekológie, ktoré znamená likvidáciu určitých priemyslov, zmenu spôsoby výroby a vyrábaných tovarov a obmedzenie ťažby a znovuužívanie určitých surovín si tak nevyžaduje nevyhnutne zníženie „rastu“ a zníženie celkového objemu výmennej a úžitkovej hodnoty v spoločnosti. Súčasne ale stojí v rozpore s povinným rastom kapitálu a kapitálovou akumuláciou, ktorá zostáva v dnešných podmienkach a v triednej spoločnosti nezameraná na spoločenské záujmy a záujmy systému príroda-človek. Hlavnými rozpormi kapitalizmu zostávajú výroba podľa zisku, zisk podľa trhovej hodnoty a trhová výmenná hodnota podľa podmienok triednej spoločnosti, nie podľa spoločenských záujmov. Záujmy vládnucej triedy stoja buď v rozpore so záujmami ekológie, alebo nie sú s nimi identické, čo spôsobuje nezáujem a dnešný vývoj. Nutné obmedzenie výroby v určitých priemysloch a tovaroch bude však v postkapitalistickej spoločnosti na ceste k beztriednej spoločnosti sčasti vyriešené likvidáciou nadmernej spotreby vládnucej triedy, mrhaním zdrojov a pracovnej sily v kapitalizme a prirodzenou lenivosťou, ktorá spôsobí v absencii diktátu a tlaku kapitálu určitý dočasný pokles produktivity.

Na ceste k spoznaniu týchto skutočností a racionálnemu konaniu podľa nich, ktoré znamenajú vyšší stupeň dialektiky spoločnosti a to je realizácia dialektiky človek-príroda v tom, že sa spoločnosť ako súbor vzájomne závislých individuí rozhoduje podľa svojich záujmov, ktoré sú súčasne záujmy spoločnosti, stoja dnešné teórie a ideológie. Jedna z nich, dnešná vládnuca ekonomická teória neoklasiky je takmer úplne slepá voči týmto problémom a nevie ich vyriešiť. Vidí len kvantitu úžitkovej hodnoty, nevidí rozpory kapitálovej akumulácie, tendencie v koncentrácii, konkurencii a v ziskoch a vidí len nedostatok, čo spôsobuje, že nevidí nadbytok a nadvýrobu, ktorej koniec je ekologická záťaž. Druhá časť „politického spektra“ sa pre zisk akceptácie a z rôznych arbitrárnych a afektuálnych dôvodov ohŕňa nos nad marxistickou teóriou, pričom neposkytuje žiadnu náhradu. Jej výsledkami sú esencialistické a nekonkrétne analýzy, ktoré žiadajú od ľudí askézu, chudobu, návrat do agrárnej spoločnosti a zakazujú im nadbytok a moderné úžitkové výrobky.

Je tragédiou zeleného hnutia, ktoré vo svojom hľadaní jednoduchých a zo zúfalstva radikálnych riešeniach, skončilo pri zákazoch automobilov v mestách, pri náboženskej výprave proti konzumu a ekonomickosti. Riešenia, ktoré chcú uvaliť polovicu obyvateľstva späť do predindustriálnej práci na poliach, ktoré žiadajú, aby ľudia potlačovali svoje potreby a radšej nič nenakupovali, ktoré sa staviajú proti technológiám a proti rastu, pretože si zamieňajú kapitalizmus s akoukoľvek industrializáciou a technológiami, ktoré odmietali jeden z prvých energetických zdrojov slobodných od emisií, jadrovú energetiku a génové technológie, ktoré umožňujú a môžu umožniť ľudstvu oslobodenie od hladu a rovnako od kontroly obyvateľstva, sú nielen reakčné, ale aj utopické. Nebudú úspešné, pretože sa riadia proti materiálnym záujmom ľudí a odvolávajú sa len na morálne imperatíva. Úspešné budú, ak ekologické riešenia budú ekonomickejšie a budú vyjadrovať materiálne záujmy väčšiny obyvateľov, tým, že spoločné užívanie výrobkov bude ekonomickejšie, že zelené energie a elektromobily budú ekonomickejšie. Úlohou ekologickej ľavice je práve naopak osloviť problém ekológie z perspektívy materiálnych záujmov ľudí, zdôrazniť, že sú súčasťou dialektiky človek-príroda, v ktorej budú oni prví, ktorí budú trpieť jej narušením a skĺbiť nadbytok, blahobyt a rast pre chudobných a pracujúcich s antikapitalistickým a transhumanistickým programom pre spoločnosť radikálnej slobody, rovnosti a demokracie.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|