Blog
štvrtok

Progressive power metal - umenie a virtuozita tancujú valčík

K tomuto článku sa schyľovalo už nejaký čas a konečne je tu. Máloktorý metalový hybrid je tak rôznorodý ako progressive power metal. Väčšina žánrových zlepencov vyplodí zopár originálnych kapiel a potom nasledujú mraky klonov. V tomto podžánri ale našli spôsob, ako pri podobnom spoločnom základe vytvoriť pestrú paletu naozaj odlišných zvukov.

Zdroj: rocksins.com

Predpokladám ale, že mnohí z Vás ani nevedia, čo to ten progressive metal vlastne je, a preto mi dovoľte Vám spraviť rýchlokurz geniality.

Vyvinul sa z prog/art rocku rokov 60tych a 70tych. Išlo hlavne o hudobníkov, ktorí absolvovali kvalitné hudobné vzdelanie (často na prestížnych akadémiách) a chceli svoje vedomosti a zručnosti naplno pretaviť do hudby, akú mali radi, teda rocku, neskôr metalu. Nechceli „mrhať“ svojimi schopnosťami na príliš jednoduché kompozície a texty. Mali v úmysle vytvárať komplexné a zložité umelecké diela, ktoré by sa v textoch zaoberali náročnejšími témami, napr. psychológiou, sociálnymi problémami, literatúrou a pod.

Do metalu prog priniesli kapely ako Queensryche, Fates Warning a Dream Theater (plus Psychotic Waltz, ale tí neboli až tak vplyvní na scénu). Najmä Dream Theater a ich rôzne éry mali a stále majú vplyv aj na podobu progressive power metalu, kde celá jedna vetva v podstate nasleduje ich odkaz.

 

Ako som spomínal, progressive power metal by sa dal podeliť na niekoľko rôznych vetiev. Poďme si ich predstaviť, ukážkové songy sú samozrejmosťou.

 

Power/symfo metalové kapely, ktoré nabrali progresívny nádych

Power metalové kapely majú vo svojich radoch nejedného talentovaného hudobníka, predovšetkým virtuózne hrajúcich gitaristov. A tak sa z času na čas stane, že kapela aj v snahe vyhnúť sa stagnácii siahne po zvýšení komplexity svojich songov.

 

Stratovarius

Po tom, čo sa Timo Tolkki pobral svojou cestou a Jari Kainulainen takisto, bolo treba obsadiť prázdne pozície. Ako gitarista a ako sa neskôr ukázalo, aj schopný skladateľ, sa pridal Matias Kupiainen a na miesto basgitaristu nastúpil Lauri Porra (ktorý síce nehrá na 6strunke, ale aj tak je vymakaný, pozn. autora).

Oba nové prírastky boli počuť už na albume Polaris, ktorý bol akýmsi spojovacím článkom medzi predchádzajúcou érou Stratovarius (éra Tima Tolkkiho) a novým obdobím, kedy ich hudba nabrala progovejší ráz. Menej pravidelný rytmus bicích, miestami nepredvídateľné melódie gitár, občasný battle medzi gitarou a baskou (stávalo sa to občas aj predtým), a celkovo odklon od priamočiareho zvuku z minulosti (narozdiel od Tolkkiho projektov, ktoré aj keď sa vydarili, si v podstate stále šlape svoje).

Od Polarisu vydali už tri albumy, každý lepší ako predošlý, a dovolím si povedať, že tak dobrý album, akým je ich najnovší Eternal, nenahrali snáď od Infinity.

 

Sonata Arctica

Tu taktiež po istom čase nastali personálne zmeny. Kapela sa snažila vymaniť z imidžu „klonu Stratovariusu“, a tak nahrali album Unia, ktorý síce nebol zlý, ale myslím si, že im úplne nevyšiel. Ďalšie CD Days of Grays už prinieslo mix progovejšieho zvuku z Unie, občasného vplyvu Stratovarius a dokonca aj isté prvky ich fínskych kolegovcov Nightwish. Stones Grow Her Name prinieslo ďalšie experimentovanie, tentoraz s občasným popom, ale až na „I have the right“ šlo o dosť nevýraznú nahrávku. Pariah’s Child sa nieslo v znamení návratu k Stratovarius-ovským koreňom, i keď ľahký závan progu ostal.

 

After Forever

Spočiatku hrali gothic metal, ale po tom, ako odišiel Mark Jansen (a založil si Epicu, kde v tomto sounde pokračoval) sa k partičke pridal klávesák Joost van der Broek (známy z viacerých progových projektov, neskôr hral aj v projekte Ayreon). Speváčka Floor Jansen zvýšila svoj autorský podiel a Joost silne ovplyvnil ďalšiu dráhu kapely. Posledné dva albumy, tak ako aj neskoršie albumy Floorinho sólového projektu ReVamp, sa niesli v duchu „ľahšieho progu“. Azda aj preto ich mám najradšej.

 

Blind Guardian

Do albumu Nightfall in the Middle-Earth bolo, ako vravia niektorí fanúšikovia zlatej éry Bardov, všetko s kostolným poriadkom. Potom prišlo CD A Night at the Opera s viacmenej starým štýlom, ale vypilovanejšou produkciou, početnejšími zbormi a snahou o väčšiu epičnosť. Bubeníkovi sa to nepáčilo a založil si Savage Circus, kde pokračoval v tradícii Imaginations from the Other Side.

Zatiaľ si šiel Hansi Kursch vlastnou cestou a odvtedy je každý album Blind Guardian iný od predošlého. Človek naozaj nevie nikdy úplne presne, čo čakať od ďalšieho CD, ale to je dobre. Aj keď je pravda, že sa ťažšie počúvajú. To ale k progu tak nejak patrí.

 

Angra / Aquaria

Vždy balansovali na hrane medzi power a prog metalom, s občasným speed metalom k tomu. Takisto sa pri nich nedalo úplne tušiť, čo spravia na ďalšom albume. Ale vždy z toho bola cítiť Amazonka, neviem prečo. A na novom albume spieva Fabio Lione z Rhapsody. Ako sa tam dostal, to neviem, tiež som bol sprvu šokovaný, ale kupodivu tam sadol.

Aquaria nahrali síce len dva albumy, ale aj tak, ak by vyšli pod hlavičkou Angra, boli by to veľmi dobré Angra albumy. Štýlovo sú si veľmi podobní, a majú zopár naozaj „peckových“ pesničiek.

 

Kapely ovplyvnené Dream Theater

Vanden Plas

Vplyv DT je tu počuť takmer hneď, napriek tomu ide o veľmi kvalitný „klon“. Odporúčam hlavne album Christ.O.

 

Dreamscape

Veľmi príjemná kapela na počúvanie. Zas až tak nevyčnieva zo zástupu, ale je to tak pekne spravené, že som ich sem zaradil.

 

Circus Maximus

Túto partičku by som radšej nespomínal, ale svojho času narobili na scéne slušný rozruch, tak čo narobím. Pre poslucháča nezaťaženého tvorbou Dream Theater, Symphony X, Evergrey alebo Ayreon to musí byť úplná bomba, keď všetky tie dokonale nazvučené kompozície plynú do jeho uší.

Bohužiaľ pre metalistu znalého uvedených kapiel to zas tak príjemné byť nemusí. Zo skladieb počuť všelikoho možného, len nie niečo, čo by znelo ako ich vlastné, Circus Maximus. Takí Sabaton alebo Powerwolf v power metale tiež veľa originality nepobrali, ale keď si ich zapnete, viete hneď, že je sú to oni, lebo tam počujete ich neviditeľný podpis. Tu sa to nekoná. Nuž ale, páči sa a spravte si názor.

 

Pagan’s Mind

Dream Theater sa zblížili s Europe a trošku si spolu šľahli. Potom si zalietali Hviezdnou bránou a po celom tripe sa rozišli v dobrom. Epický mix power a prog metalu s vesmírnym feelom a textami inšpirovanými Stargate.

 

 

Neoklasický power prog alebo Symphony X ich pokračovatelia

Symphony X

Bol raz jeden gitarista, ktorý vyzeral a aj vyzerá, akoby práve po týždni vyšiel z nejakého fast foodu. Tento maník bol už vtedy extrémne nadaný a nad jeho posteľou visela podobizeň Yngwieho Malmsteena v póze a la Paganini. Povedal si ale, že narozdiel od svojho idolu sa naučí poriadne písať nielen skvelé skladby, ale aj geniálne albumy.

A tak si Michael Romeo založil Symphony X. Lenže pribral aj speváka, akého by ste pomaly ani v krčme neopľuli (ok, neni to zas AŽ tak zlé, ale potom sa nevyhovárajte, že som Vás neupozornil). Ešteže sa včas uvedomili, vykopli ho a na jeho miesto prijali metalového boha menom Russell Allen.

A odvtedy produkujú jeden skvelý album za druhým. Darmo by som vykecával, nech sa páči.

 

Myrath

Aj v Tunisku počúvajú metal, si to predstavte. Zišla sa nám tu kapela, ktorá mala fakt rada Symphony X a rozhodla sa to dochutiť domácim korením. Na zatiaľ poslednom albume už šli, pravda, vlastnou cestou, nech sú pochválení, šikovní sú.

Ešte by som spomenul, že na každom albume mali iného speváka, ale každý jeden si svoju úlohu splnil výborne. Ten najnovší by aj mohol ostať.

 

Theocracy

Pôvodne sólový projekt, ktorý sa ale stretol s takým úspechom, že už nielen nahrávajú albumy, ale majú aj plný lineup a koncertujú. Spočiatku hlavne mix zvuku a la Symphony X s všetkým možným z power metalu (napr. balada Mountain má v sebe trošku z power balád od Hammerfallu), v súčasnosti viac progoví.

Zároveň slúžia ako dôkaz toho, že aj muzika s kresťanskou tematikou (resp. s textami, ktoré majú sprostredkovávať univerzálne hodnoty, nie „tradičné“ v zvláštnom slovenskom ponímaní) sa dá robiť tak, aby ste nemali chuť sa na ten kríž pribiť sami.

 

Outworld / Rusty Cooley

Dámi a páni, pripravte svoje ušné bubienky na absolútny masaker. Má to majstrovstvo a komplexitu Symphony X, agresivitu Nevermore a spev akoby ste naspeedovali Roba Halforda z Judas Priest. Setsakramentská škoda, že vydali len jediný album.

Gitarista Outworldu nahral aj jeden sólový album. Nie je to síce najlahodnejšie počúvanie, ale rozhodne stojí zato. Totálny shredfest.

 

 

Temnejší Evergrey a príbuzní

Evergrey

Majstri temného power progu. V ich textoch nájdete bohatú paletu psychóz, depresií a k tomu nejakí tí mimozemšťania a kritika cirkvi. Ich riffy sú naozaj ťaživé. Veselý song by ste v ich tvorbe hľadali ťažko. Ale keď potrebujete akoby žeravou dýkou vypáliť rany na duši, prosím, ste pozvaní. Ale buďte pripravení nato, že Vám po tele budú behať zimomriavky, asi sa aj schúlite do klbka a poplačete si pri spomienkach, ktoré Vám začnú naskakovať v hlave.

Len pre silnejšie povahy:

 

Castaway

Aj keď na druhom albume viac zaexperimentovali, prvý album stále vnímam ako nedocenený klenot. Trvalo mi dlhšie, kým som sa doň dostal, ale chladné večery strávené kedysi čakaním na autobus z Nitry v spolupráci s týmito songami zafungovali. Nevravím, že niesli silné stopy Evergrey, aspoň nie tak silné, aby sa to mohlo označiť za nasledovanie alebo kopčenie, ale boli tam.

Večná škoda, že pri nahrávaní Over the drowning water nemali možnosti škandinávskych progových kapiel. K CD som sa dostal v čase, keď vysokú popularitu dosahovali Circus Maximus. A každému, komu som mohol, som hovoril, že zatiaľ čo CM sa vezú na skvelom zvuku, ale originalita nikde, Castaway, keby mali takú produkciu, tak už hrajú svetové šnúry.

Kapela, ako tak pozerám, dala celý prvý album na YouTube. Tak si ho vychutnajte, a buďte hrdí, že aj na Slovensku je kapela, ktorá stvorila album takpovediac svetového formátu a nezaradila sa do armády klonov Dream Theateru a iných.

 

 

Progressive power/thrash metaloví Nevermore, nástupnícke projekty a nasledovníci

Nevermore

Začínali pod názvom Sanctuary, nahrali dva albumy, potom prišiel grunge a poslal to ku kytičkám. Našťastie si ale dvojicu Dane a Loomis všimol Dave Mustaine z Megadeth a trošku ich zo začiatku podporil.

Zrodilo sa tak technicky/prog power/thrashové monštrum. Spájalo v sebe neoklasické majstrovstvo poweru, parný valec a la Fear Factory, miestami až death metalovú agresivitu, náročné a nepravidelné aranžmá typické pre prog metal a texty plné náročných a často kontroverzných tém. Nesmieme zabudnúť aj na Warrela Dane-a, exota, ktorý ale ovláda aj techniky operného spevu, a v momente vie z mrazivého chrapotu prepnúť do uši píliaceho falzetu. Skrátka blázon.

Ak nerátame Fear Factory, ktorí ale už viacmenej hraničia s death metalom (nevraviac ten spev, ktorý občas zachádza do growlu), tak v rámci metalových kapiel, ktoré nevyužívajú žiadnu z techník „drsného spevu“ (growl, pig squeal, hardcorový spev a pod.), ťažko nájdete tvrdšiu kapelu. Žeby aj preto, lebo Loomis si aj tú sedemstrunku občas fajnovo podladil a to isté platilo aj o basákovi?

V textoch sa to hemží odkazmi na literatúru, prítomná je tu dosť často kritika spoločnosti, technológií a pod.

A teraz sa nechajte zvalcovať ukážkovými skladbami (jedna dodá aj trochu depresívne korenie).

Tomuto sa vraví COVER!

 

Jeff Loomis

Bohužiaľ sa v Nevermore niečo pokuckalo a Loomis odfičal ta tam. Vydal už dve sólovky, ktoré z rámca Nevermore príliš nevybočujú. Dalo by sa povedať, že zatiaľ čo Loomis na svojich sólovkách prezentuje hlavne tvrdšie Nevermore veci, tak Dane na svojich zas tie „ľahšie“.

 

Warrel Dane

Tu niet moc čo dodať, akurát to, že ide o taký odľahčený odvar Nevermore. Stále dosť slušný materiál.

 

Sanctuary

Chlapci skúšali šťastie s grunge-om, ale nevyšlo im to. Grunge dosť rýchlo opadol, a vtedy zatracovaný metal prežil. No a po dlhých rokoch im došlo, že predsalen by mohli cinknúť Dane-ovi. Dane už samozrejme posilený skúsenosťami z pôsobenia v Nevermore prebral žezlo a rozbehol to na plné obrátky. Výsledkom je prvý album po rokoch, taký stratený syn Nevermore. Slovom, kvalitka.

 

Communic

Dlho sa im vyčítala podobnosť s Nevermore. Mne osobne, až na pár výnimiek, neprišli zas tak podobní. Áno, aj tu máte drsné valivé riffy, kritiku spoločnosti a technológií, a spev je na blízko úrovne Nevermore, čo sa intenzity týka. Zatiaľ čo ale Nevermore je viac o nepravidelnosti a samozrejme Loomisových sólových brutalitkách, Communic sú v základe skvele napísané riffy. Vôbec pritom nevadí, že nejaké sólo je skôr vzácnosťou ako pravidlom.

V jednej z ukážkových skladieb to dohnali do takého extrému, že aj fakt jednoduchú sekvenciu riffov dokázali natiahnuť do 8 minút a pritom vôbec nenudiť! Zatiaľ posledný album sa trochu odklonil od štýlu predošlých, ale pochvala, že sa snažia sa ešte viac vydeliť.

 

Scariot

Základ cesta zoberieme z Communic, primiešame Nevermore a doladíme to korením zvaným Death (z ich progressive/tech death metalovej éry). Wualla, práve ste dostali dosť slušnú metalovú mašinu.

 

Chaoswave

Ako niekde na internete správne podotkli, ak by sa zvuk Nevermore intímne zblížil s Lacuna Coil, dostali by ste presne túto kapelu. Počúva sa to skvele, akurát si pohrabete, kým nájdete vôbec niečo.

 

Progressive rock/metal s prímesou power metalu a „semiprog“

Ayreon / Star One

Projekt, ktorý založil Anthony Arjen Lucassen, inak veľmi milý a sympatický chlapík z Holandska. Sprvu jeho prog rockové „opery“ neboli príliš známe mimo Holandska a fajnšmekerské kruhy, ale to sa začalo meniť albumami ako Into the Electric Castle a Universal Migrator I a II.

Potom prišla absolútna bomba v podobe dvojCD The Human Equation. Dovtedy na každom albume dokázal poskladať kvalitnú zostavu, ale skupinka, čo sa zišla na THE, bola vskutku hviezdna. Texty na prvotriednej úrovni a nával emócií, aké sa inde hľadajú ťažko. Slzu dokáže vymačknúť aj z ľudí, ktorí toho inak nie sú schopní. Pre mňa osobne hovorí veľa aj fakt, že tento album vysoko hodnotia aj tí, ktorí inak veľmi rock či metal nepočúvajú. Má skrátka osobité čaro

01011001 bol tiež pecka, ale treba povedať, že po takom klenote ako THE sa ťažko preskakuje latka. Theory of Everything je fajn, ale znovu tu účinkuje faktor THE.

Diskografiu ako celok neuvádzam vždy medzi mojimi top, ale THE je medzi albumami u mňa ak nie na prvom mieste, tak určite v top 5 albumov.

Dám Vám sem, milí čitatelia, link na celý album. Ak sa Vám zapáči, kúpte si ho. Nezvyknem takto vyzývať ľudí, ale myslím si, že takéto CD by Vám nemalo chýbať v poličke (a v prehrávači).

Star One vznikol ako bokovka popri Ayreone. Druhý album príliš neriešim, nepriniesol taký moment prekvapenia ako prvý. Na tom nájdete 10 songov (mínus intro), pričom každý vzdáva pocte nejakému významnému scifi filmu alebo seriálu. Každý song je jedinečný a celkovo ide o veľmi sympatické dielko.

 

Ark

Tu niekde sa odpichla k hviezdnym výšinám kariéra Jorna Coverdale-a. Pardón, Jorna Landeho. Podobnosť v hlase aj v štýle spevu je nepoperiateľná. Ale aj tak je to pán spevák. Ark neviem prirovnať asi k ničomu inému. Je to prog, silne jazzovité. A počúva sa to strašne príjemne (áno, ja viem, slovenčinári pššt).

 

Royal Hunt

Ďalšia z dosť chilloutových záležitostí. Vždy balansovala niekde na pomedzí rocku a metalu, ale niet pochýb, že je to prog. S pekne znejúcimi klávesami a kvalitným spevom. Vrelo odporúčam najmä albumy s DC Cooperom (vrátane jeho sólovky).

 

Anubis Gate

Dostávame sa k prvej kapele, ktorú by som zaradil k podprúdu zvanému „semiprog“. Ide o vetvu prog/power metalu, ktorá si berie základné črty zo žánru, ale podáva to celé veľmi stráviteľnou formou. Viac ako inde v progu sa kladie dôraz aj na čitateľnejšiu, ale stále komplexnú melodiku a čistý, nepretechnizovaný spev.

Samozrejmosťou u Anubis Gate je skvelá produkcia, najmä za éry Jacoba Hansena, ktorý neskôr z kapely odišiel, ale naďalej sa venoval produkcii škandinávskych progových kapiel a projektov.

 

Threshold

Ďalšia veľmi príjemne počúvateľná kapelka. Začínali s Damienom Wilsonom, veľmi talentovaným spevákom (ktorému som ale ja osobne nikdy neprišiel celkom na chuť), potom sa to trošku prestriedalo. Na dlhú dobu v Thresholde zakotvil, ako som ho nazval ja, Mr. Meow (keď ťahal tóny, znelo to ako mňaukanie mačky, pozn. autora), čiže Andy McDermott. Po jeho odchode z kapely (pár rokov potom bohužiaľ umrel na zlyhanie obličiek) sa k nim opäť pripojil Wilson. Ukážky predkladám iba z albumov, kde spieval McDermott, keďže len tie počúvam pravidelne.

 

7Days

Nakoniec si ešte dovolím takú trošku obskúrnu vec uviesť. 7Days sú prog/power metalisti zo Švédska, a tak ako Theocracy, aj ich texty sa točia okolo kresťanských (univerzálnych/morálnych) hodnôt. Zvuk nevyčnieva príliš z bežnej produkcie, ale spev je skvelý (Thomas Vikstrom účinkoval aj ako tenorista pre živé vystúpenia Therionu).

 

Uff. Ja viem, moje metalové články sú monštrózne. Ale keď už spracovať tému, tak poriadne a tak, aby Vás naštartovala do ďalšieho, vlastného skúmania tajomstiev metalu. A bez množstva ukážok by si bežný čitateľ/poslucháč asi nevedel dosť dobre predstaviť, čo to vlastne tliacham.

Prajem príjemné čítanie a počúvanie! Keďže ste poslúchali a boli ste dobrí, opäť na koniec pripájam niečo výnimočné, tentoraz link na kompletný album od Ayreonu – The Human Equation. Ako som zdôrazňoval pri popise projektu a albumu, ak sa Vám zapáči, kupujte, nebudete ľutovať jediné euro!

https://www.youtube.com/watch?v=X7FfaJr4sHQ

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom