Denník N

Proti time managementu

Myslíš si, že si niečo zmenedžoval. Že si zmenedžoval seba, zmenedžoval čas. Čas sa smeje. Čas dávno zmenedžoval teba. Má ťa zmenedžovaného od chvíle, kedy si prvýkrát kvíkol do sveta, do chvíle, keď otrčíš kopýtka.

Pozerala som sa, odkiaľ vôbec vzišlo sloveso manage. Okrem prapôvodnej latinskej ruky (manus) som našla nejaké odkazy k stredovekému talianskemu slovesu, ktorým sa označovalo zvládnutie koňa.

Ten kôň by ma samozrejme potešil najviac. Koňa do každej domácnosti. Ale aj bez neho – aspoň tie ruky. Keby sme ešte ozaj robili čosi poriadne rukami, nedbám, menedžujme. Lenže čo my? Čo my, abstraktní?

Zafakujem si aj na prokrastináciu, čo by som si nezafakovala. Americkí vedci zistili, že diagnostikovať pacientom obezitu je kontraproduktívne. Berú to ako chorobu, ktorú si sami nespôsobili a ktorú bez výdatnej asistencie zdravotníckeho systému nevyriešia. Omnoho účinnejšie je povedať dotyčnému rovno: „Si tučný. Si tučný, kamarát.“ S prokrastináciou je to podobné. Znie to skoro vznešene. Skoro ako keby sme sa niečím vážne zaoberali. Pritom pravda je zasa jednoduchá. Si lenivý. Si kurva lenivý.

Čo pritom robil ten grécky chalanisko, ktorý dal prokrastinácii meno? Prehováral náhodných okoloidúcich, aby si ľahli na jeho špeciálnu posteľ, a potom ich naťahoval alebo osekával tak, aby sa do nej presne vošli. „Smutný príbeh,“ poznamenáva k tomu lakonicky anonymný užívateľ v internetovej diskusii. Veru smutný. Mohli by sme ho radšej chápať ako podobenstvo.

Podobenstvo čoho – to nechajme otvorené.

Cítim, že tento článok bude dlhý. Ak ho nemienite čítať v úplnosti, rovno to vypnite. Nemám záujem o polovičnú pozornosť. Na záchod? Do prestávky hádam vydržíš?!

Potĺkala som sa nedávno po antikvariátoch a len tak sa premŕvala v knihách, a naďabila v jednej na takúto vetu:

„To, co tak mnohé lidi žene z práce do práce, je hrůza před sebepoznáním.“

Kapitola sa volala Strach z oddechu. Autor, uznávaný český psychoanalytik, filozof a estetik, prekvapivo výsmešne nazerá na našu tendenciu oddávať sa na úkor osobného života a vlastného voľného času pracovným povinnostiam. Pracovitých ľudí si ceníme, hovorí, obdivujeme ich zápal, vytrvalosť, sebazaprenie a výdrž, pritom – ak nazrieme do ich vnútra, sotva tam objavíme niečo podivuhodné.

Hovorí sa tomu infarkt duše.

Asi rovno odcitujem ešte niečo od úplne iného autora a potom to chvíľu budem iba ja.

„Právě na život, jenž se stal obnaženým, radikálně pomíjivým, reagujeme hyperaktivitou, hysterií práce a produkce. Rovněž současné všeobecné zrychlení má v mnohém co do činění s touto krizí bytí. Společnost práce a výkonu není svobodnou společností. Generuje nová omezení. Dialektika pána a raba nevede v posledku k oné společnosti, v níž jsou všichni svobodní a v níž by tedy bylo možné i lenošit. Vede mnohem spíše ke společnosti práce, v níž je pán zároveň i lopotícím se rabem. V této společnosti nátlaku si každý nosí svůj pracovní tábor s sebou.

Ako by povedal internetový užívateľ – smutné, čo?

Veľmi sa mi rozbiehajú myšlienky, zobudila som sa o pol druhej v noci a odvtedy tu sŕkam trikrát lúhovaný bazový čajík a hádžem do seba tie priznajme si fakt dosť hnusné belgické čokomušle, som unavená a vlastne hladná. Čo so mnou?

Čo s nami?

Toto je MANIFEST.

Som PROTI time managementu. Celou svojou stále živou dušou.

Toto bude banálne, ale dovolím si. Prestala som v istej chvíli hovoriť: „Nemám čas.“ Nie všetkých ľudí, ktorých vídam, vyslovene milujem, to je normálne. Ale nemôžem predsa ľudskej bytosti povedať, že nemám čas, pretože mám niečo na práci. ČO, ČO dofaka môžem mať na práci? ČO také ohromné, aby som tomu dal prednosť? Čo som – záchranár? Nie, menedžér. Priznám, ideálne s istou dávkou diplomacie, že ma niečo (alebo niekto) skrátka nezaujíma, prípadne že teraz robím iné veci, ale nebudem hovoriť, že nemám čas. Lebo to je kurva dno, táto veta.

Nesnažím sa tým teraz povedať, aby sme sa všetci zastavili a vážne sa zamysleli nad tým, čo je v živote dôležité. To predsa vieme. Kto to nevie, nech mi nechodí na oči.

Moju mamu nedávno veľké bolesti chrbta donútili navštíviť chiropraktika. Dal ju do poriadku, kostičky popukali, odchádzala ako nová. Bol to starý pán, hovorila mi potom, očividne švihnutý východnými filozofiami, všeličo jej porozprával. „Ale to by som musela veľa kníh prečítať, aby som takým veciam rozumela.“

Nekomentovala som to, pricvakla som sa očami medzi magnetky na chladničke, neviem prečo. Visí tam trebárs írska ovečka, celý zástup veselých tučniakov s prúžkovanými šálmi okolo krku a jedna hranatá placka s nápisom Mamy sú ako gombíky, držia nás pohromade.

Netreba, netreba veľa prečítať. Naopak. Zahoďte to.

To dôležité NIE JE v knihách. NIE JE.

Ani ja sa nezapriem. Vravím si, v lepšom prípade sú knihy tým wittgensteinovským rebríkom, po ktorom niekam vyleziete a potom ho, nepotrebný, odsúvate. Ale ani to mi ešte nepripadá dostatočné.

Uvažujem, či v tom je nejaký rozdiel. Aha:

Možno to, čo tak mnohých ľudí ženie od jednej knihy k druhej, je hrôza pred sebapoznaním. Viem si predstaviť námietky. Ale radšej by som zotrvala pri takom radikálnom tvrdení, než sa púšťala do vyjednávania o tom, nakoľko potrebujeme históriu filozofie, všímavosť básnikov a zistenia hláv, čo tu boli pred nami, na to, aby sme si my sami urobili jasno. Z toho by mohla byť veľmi jalová debata. Debata je vôbec to, čo nás brzdí. Debata je hluk. Buď ticho chvíľu. A nerozmýšľaj. A potom mi povedz, na čo si prišiel.

Nebrojím proti time managementu preto, lebo by krivil náš hodnotový rebríček, ale preto, že je súčasťou akejsi našej bizarnej predstavy, že byť navonok neefektívny či dokonca nerobiť nič je čosi trestuhodné. Že dopúšťame, aby nás za to mrhanie časom trápilo svedomie.

Najväčšie veci sa dejú, keď sa navonok nič nedeje.

Kedysi som sa pozerala na články o dennom snení. Zaujímalo ma, čo si myslia psychológovia. Našla som dosť informácií o tom, že denné snenie môže pozitívne stimulovať naše výkony – vizualizácie životných víťazstiev a v neposlednom rade obdivu a ocenenia od ostatných predstavujú veľkú motiváciu. Skôr by som povedala, že priepastný rozdiel medzi žiarou vysneného a temnotou reality väčšinu ľudí akurát uvrhne ešte hlbšie do sračiek. Väčšina ľudí totiž zrejme nesníva o tom, že úplne super dobre pripraví túto prezentáciu a tieto kontingenčné tabuľky, a budú pochválení, ale že odohrá úplne super gitarové sólo pred davom rozbesnených fanúšikov, a vstúpia do dejín.

To je však vedľajšie.
Clivota ma obchádza pre ten typický spôsob, akým zaobchádzame s niečím takým krehkým a ľudským, ako sú sny a fantázie. Prečo by mali byť užitočné? Prečo potrebujú ospravedlnenie, účel?

Toto je MANIFEST.

Zamiluj sa. A sleduj, kam až môže spadnúť krivka tvojej produktivity.

Trp.

Bolesť sa nezaujíma, že si chcela toto dokončiť, aby si o štvrtej išla so Simčou na spinning.

Bolesť je treba precítiť, hovorí Hazel Grace.
Nie iba bolesť – akýkoľvek pocit.
Precítiť,
nie zmenedžovať.

A myslím na túžbu.

TOUHA JE TO, CO JEŠTĚ NENÍ.

Nie je to skvelé?

TOUHA JE TO, CO JEŠTĚ NENÍ.

Túžba je temporálna – áno? – Budem to teraz písať ako kretén? Povedzme to ináč. Máme priania, máme kopu prianí, doba nám v tom výdatne napomáha, veľmi dobre vieme, čo všetko je k dispozícii, čo všetko je v dosahu. Ale prianie nie je túžba. Sme ešte schopní túžiť? Sme schopní odoprieť si – vydržať – čakať?

Mojím rozvrhom sa preloží horizont času, keď znova uvidím svojho milého.

Po svete koluje príbeh o profesorovi, ktorý vkladá kamene do skleneného pohára, aby študentom vysvetlil, ako si to v živote zorganizovať. Veľké kamene sú rodina, menšie sú veci, ktoré nás zaujímajú a robia šťastnými, a napokon je štrk, naša práca a povinnosti. Ak do nádoby najprv nasypeme štrk, nič ďalšie sa do nej poriadne nevojde. Takže najprv dnu pokladáme veľké kamene, potom menšie, a potom to zasypeme štrkom.

Viem, že podobenstvá predstavujú dôležitý spôsob osvojovania si veľkých životných právd, zároveň ma však BYTOSTNE ZNEPOKOJUJE, že sme dospeli tak ďaleko, aby nám toto musel niekto vysvetľovať.

Navyše na kameňoch.

Nič proti kameňom.

Keď sme pri tom, aj Kazateľ ich spomína. Je čas kamene zbierať, je čas kamene rozhadzovať.
Je čas trhať a čas zošívať, čas milovať a čas nenávidieť. Pretože – uzatvára – aký trvalý zisk zostane pracujúcemu z toho, s čím sa namáha?

Som optimista, ale nechce sa mi veľmi veriť, že hentaké rozprávky o profesoroch niekoho skutočne prebudia. Prokrustos nám tiež priniesol pekný inotaj a všetko nasvedčuje tomu, že sme to dosť zásadne nepochopili, o nejakom prebudení ani nehovoriac. To by chcelo facku.

Čo facku, päsťou medzi oči.

Zamiluj sa.

Ale nie tak čajovo – že toto sa mi páči a to chcem, a teraz z toho chvíľu mám potešenie, nič dramatické, nič, čo by mi krížilo plány, proste hlavne aby to bolo príjemné, pretože o tomto tá doba je, hlavne aby to kurva bolo príjemné, kurz pozitívneho myslenia a psychológia pre páry, feng šuej a kúzelné upratovanie – nie, žiadna táto priposraná sterilita. Veci bolia. Nech bolia. Zamiluj sa. Trp.

ZADUSIL SOM SA JAHODAMI, ZOMREL V PŔHĽAVÁCH

Keby aspoň tie ruky – !

Som PROTI time managementu.

A toto je manifest.

A toto je OBRAZOVÁ PRÍLOHA manifestu:

22-polni-cesta-obr1

Z knihy Umění odpočívat, nakl. Práce, 1978

22-polni-cesta-obr2

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

stská poezie Brno.

To je zúfalé, ako ja neviem vkladať obrázky.

CREDITS:

Bohuslav Brouk: Autosexualismus a psychoerotismus
Byung-Chul Han: Vyhořelá společnost
John Green: Hvězdy nám nepřály
Marie Kondo: Kúzelné upratovanie
Kazateľ 3:1-9

Teraz najčítanejšie