Prvé čo som si v Londýne odfotil bol strom
Do Londýna som sa dostal vôbec po prvý krát teraz, v treťom roku môjho štúdia na gymnáziu. Či je to skoro, alebo neskoro posúdiť neviem no tak či onak som bol za možnosť vycestovať vôbec po prvý krát na ten bájny, slobodný a bohatý západ veľmi vďačný.
Už keď sme v Calais nastúpili na trajekt, bol som rozhodnutý, že o našej ceste niečo, niekde napíšem. Obrovský, niekoľkoposchodový kolos s barmi, reštauráciami a janeviemčímešte vo mne podvedome vyvolával úsmev na tvári aj napriek strastiplnej ceste autobusom zo Slovenska. Dychtivo som sledoval ako odchádzame z prístavu. Každá jedna skrutka mi prišla v tom momente taká vzrušujúca.
Bolo tam veľa ľudí. Turisti, miestny, poľskí študenti, české sandále…Bolo tam aj veľa takých, ktorý túžili spoznať slušný život, spiac na zakryvenej sedačke vari snívajúc o čistom oblečení a teplom jedle. Ó aké samozrejmé pre nás, obyčajných zasranov.
Tak a sme tu. V meste kde dnes neznamená včera. Vystupujeme z autobusu a vychutnávame, aj napriek hrôzostrašne dlhej ceste, prvé dúšky Londýna. V mysli mi hraje veľkolepý Sinatra a aj keď spieva o New Yorku, čo na tom, veď aj Londýn je mesto „..that never sleeps.“ Ideme na to. Greenwich. „Obyčajný“ park s niekoľkými stromami a peknou trávou. Čo nás tam po nejakých poludníkoch, je ich tak veľa a akoby nebolo irelevantné ktorý je práve „ten“ nultý. Fotíme všetko, čo príde pod ruku. Aj tá tráva je voľáka zelenšia. ,,Aha, strom!“ zrýchlili sme chôdzu k tomu najúžasnejšiemu stromu. Vraj Kráľovnej Alžbety! Čo na tom, že 40% Slovenska sú lesy, tento strom je aj tak naj! A veru tak, prvá fotka bol ozaj strom. Akoby ten robusný Kriváň z výhľadu mojej izby bol iba bezcenný sraľo voči odhadom 6 metrovému stromisku.
Plavba po Temži, Londýnske Oko, Westminster Abbey, City, Tower.. Jedno oko nestíhajúc druhé sledovať tú krásu. Ako zo sna. Čisté ulice, vysmiate tety predavačky v obchodoch, či architektúra ktorá sa neskladá iba zo zatepľovania a zasklievania čohokoľvek hodnotného. V tej chvíli mi prišlo Slovensko voči Veľkej Británii ako tmavá močka, teda pardón „kola“ z L(píp-reklama)idlu voči vychladenej kofole na letnej terase. Nevedel som nájsť chybu. Aj počasie bolo tak fantastické. Práca na nás číhala asi tak často, ako na slovenskej ceste priemerný výtlk. Sníval som o tom, že tam už zostanem, že už nikdy nebudem musieť počuť o krivdách, ktoré sa u nás dejú, ani meno Fico už nebudem počuť dennodenne z rádii a televízii.
Obyčajné veci sa zrazu stávajú neobyčajnými a ja som začal vo svojom vnútri uvažovať, prečo by som mal mať rád Slovensko.
Späť sa nám nechcelo, veď komu by aj. Doma je škola, povinnosti.. Doma je proste doma. Opadajúca eufória mi dala poznať, že som „home“. Vtedajšie, teraz publikované myšlienky mi už prídu ako malomeštiacke a krátkozraké, veď sme dokázali obdivovať niečo, okolo čoho denne prechádzame niekoľko krát bez povšimnutia.
Kto by čakal strhujúci záver s myšlienkou o svetovom, jedinečnom Slovensku, čaká márne.
Slovensko totižto nie je svetové, dokonca ani najkrajšie, ale je naše, tak to tu majme radi.
