Prvý bozk a hrdí otcovia
Prvý bozk je niečo, čo sa človeku zaryje hlboko do pamäte, niečo, na čo bude spomínať roky, možno až dekády. Včerajší deň bol pre mňa práve takýto. Stretávka zo základnej školy ma zaviala do malého mestečka, kde som vyrastala, ktoré je len na hodinu cesty od nášho hlavného mestečka, napriek tomu ma čas, chuť a okolnosti sem zavejú raz až dvakrát do roka.
Môj najmenší synovček, ktorý bude mať za mesiac 2 roky ma nepozná, videl ma trikrát v živote, z toho prvýkrát sa ešte nedá povedať, že videl. Bol to len uzlíček šťastia, krehká malá bytosť, voňajúca po nebi a domove. Včera jeho veľké okále sa na mňa prekvapujúco pozerali, potom hanblivo odvrátil hlavičku a zababušil sa do mamkinho ramena alebo sa skryl za babku. Bola som cudzí človek, ktorý sa tváril priateľsky, ale ktorého nepoznal. Po polhodinke sa osmelil, dovolil mi priblížiť sa, dotknúť sa ho, neskôr pordržať v náruči a o pár minút sme sa už spolu hrali, jeho smiech roztápa moje srdce a do oči sa mi tlačili slzy. Keď sa pýtal do môjho náručia mala som pocit, že som práve vyhrala v športke. Keď sme sa po dvoch hodinách lúčili, už mi bolo dovolené nielen božteky rozdávať na miesto, kde si malý princ povedal, ale sám ich rozdával. Môj prvý bozk, na ktorý som čakala dva roky, od chlapa ktorý mi siahal svojou výškou po kolená, ale moje srdce si strčil do vrecka…
Príjemný deň pokračoval ďalej. Na stetávku nás prišlo 16 spolužiakov, z toho som viac ako 2/3 dvadsať rokov nevidela. Z mladých chalanov sa stali dospelí muži, sem tam bez vlasov, šedinami, či hustou bradou. Dievčence sa stali matkami, plné hlavy starosti o svoje ratolesti. Oči však zostali rovnaké, 14 či 34 rokov stále tam horel ten nezbedná plamienok, ktorý sme tak dobre poznali.
A tak som tam sedela a počúvala, naša triedna čítala naše mená a každý o sebe povedal pár slov. Dvadsať rokov zhrnutých do pár viet o vzdelaní, rodine. Niečo dojemné a krásne. Jedinečné na tomto pre mňa sú dve veci. Nikto z prítomných sa nerozviedol a či muž alebo žena mali dve deti ak nie, plánovali ďalšie. Už si ani nepamätam situáciu, kde by bolo takmer 20 ľudí, ktorí by boli takto rodinne založení. Neviem ani vyjadriť, ako ma to veľmi tešilo, počúvať tú hrdosť v hlase, keď vyslovovali mená svojich ratolestí. Toto som nečakala, možno preto, že so svojimi rovesníkmi netrávim veľa času, ani moje povolanie, či záujmy nie sú veľmi pro-rodine orientované záujmy nie sú veľmi pro-rodine orientované.
Sediac však pri stole s ľuďmi, ktorí prakticky žili hodnoty, ktoré sú mi vzácne, bol nevšedný pocit. Pozerať sa do očí chlapom, mladým mužom, ktorí nemali záujem ochutnať ani prípitok a medzi svoje úspechy nerátali cestu okolo sveta, či zdolanie štítu ale ich oči sa leskli, keď vyslovovali mená svojich ratolestí a narovnali sa, keď povedali, postavili sme si domček. Opäť ma to dojalo, ako ten božťek od môjho malého princa, dojali ma ľudia, od ktorých som to nečakala, spôsobom aký som nepredpokladala.
Včerajší deň nebol vôbec obyčajný, bol dojímavý, vzácny, taký, ktorý si človek dáva do pokladnice svojich spomienok, pretože kus svojho srdca podaroval.
