Denník N

Prvý pohľad na Paríž

Na svete sú miesta a miesta. Je to jednoduché, niekde prídete a vidíte, a niekde prídete a aj cítite. Zakorení sa Vám to hlboko a môžu ubehnúť aj roky, stále cítite tú vôňu a vidíte ten obraz, akoby ste tam boli práve teraz. Takýto obraz mám aj ja, keď som prišiel druhý krát do Paríža.

Vystúpil som z metra linky 11 na stanici Pyrenées. Táto stanica nesie právom svoje meno, je nielen jedna z najhlbších v Paríži, ale dostanete sa na jeden z najvyšších kopcov francúzskej metropoly. Vďaka géniu človeka, hore sa vyveziete pohodlnými eskalátormi, na ktorých vidíte Parížanov držiacich sa vpravo, aby v tomto meste atlétov nechali voľnú ľavú stranu pre tých rýchlejších.

Dalo by sa povedať, že stojacich je málo. Už pri príchode linky metra 11  to cítite. Závan rýchlo utekajúceho stroja v útrobách tohto starého mesta, ale aj hukot treskúceho sa vlaku na pneumatikách a železničných kolesách. V Metropolitain linky 11 sa cítite ako na húsenkovej dráhe. A vedzte, Parížania sú skutoční adrenalínoví športovci, jednou rukou sa v roztrasenom a rýchlo jazdiacom metre držia oceľovej tyče, v druhej ruke držia hrubú rozčítanú knihu.

Aj dvere sa pri zatváraní doslova zacvaknú, neželám Vám stáť v ich pomedzí v tomto momente, nezabudnete na to do konca života. Ani keď naskočíte a kabelka Vám visí z vlaku. Život v Paríži ubieha naozaj rýchlo. Je tu množstvo bežcov a kebabov, ktoré Parížania nejedia. Aj blízko východu metra Pyrenées nájdete jeden takýto kebab. Neviem či práve tento, no kebaby v Paríži sú v skutku výborné.

Ja som však okolo tohto konkrétneho vždy prešiel len veľmi rýchlo, aby som sa vrátil na to miesto, kde som sa postavil prvý krát, a v ktorom blízkosti sa narodila aj Edith Piaf. Vtáčik speváčik, ktorý ospieval Paríž a francúzsky život tak, ako nikto nikdy predtým, ani potom. Stojac na tomto mieste chápem Editku, jej radosť žiť, jej spev, jej život. Veď sa narodila v Belleville, v Krásnom meste.

Táto štvrť však patrila medzi najšpinavšie a najchudobnejšie. Nedivte sa, do takej výšky a diaľky sa Parížanovi v skutku bez metra nechcelo. Dnes tu však nájdete jeden z najkrajších parkov Paríža a niekoľko najdrahších vilových a apartmánových štvrtí. Niet sa čo čudovať, s Metropolitain sa dostanete do centra za pár chvíľ. Tu sa pritom cítite ako na elyzejskom vrchu, s výhľadom, ktorý skutočne vyráža dych. Na ulici kde sa Piaf narodila, padajúcej smerom k mestu, stojac celkom hore, vidíte celý Paríž, a v jeho srdci Dámu zo železa, La Tour Eiffel. Som v Paríži, prišiel som sem druhý krát, no len teraz som ho skutočne prvý raz naozaj videl.

Padam padam, je Editkina pieseň, a síce neznamená to slovenské slovo, ja padám do kolien pri pohľade na jej krásu, na jej veľkosť a na jeho históriu. Vyráža mi dych, ešte aj dnes, deväť rokov po. A tak, mysliac na ďalšiu Editkinu pieseň, Milord, kde spieva príďte, príďte pane, nikdy ste ma nevideli, ale ja Vás poznám, príďte pane, príďte do môjho kráľovstva, tam kde spievam o láske, usmievajte sa na mňa, smejte sa, spievajte, ale áno, tancujte ! Mám vždy tú istú chuť vrátiť sa sem a vidieť ju znova, cítiť, ten príjemný mráz na tele a ticho v inak v rušnom Paríži, pri pohľade na ňu.

Poznámka autora : Paríž je vo francúzskom jazyku bez rodu. Francúzska akadémia sa odmieta vyjadriť k rodu tohto mesta a vysvetľuje, že Paríž nesie obidva rody.

Teraz najčítanejšie