Blog
streda

Prvý týždeň v Ľudnatej zemi

Prvé dojmy z krajiny, kde každá papierová bankovka nesie podobizeň Maa Zedonga.

Medzipristátie. V Apríli, keď si kupujeme letenky, sa nám to zdá ako super nápad, letieť z Prahy rovno do Pekingu a potom do Šanghaja. Aj tie tri hodiny na prestup sa nám zdajú celkom dosť. Potom prídeme do Pekingu, stojíme v rade na imigračnú kontrolu skoro dve hodiny a už sa nám to vôbec nezdá byť taký super nápad.  Bolinne je zle, ale neodvážime sa kvôli tomu predbehnúť, pretože v lietadle nám povedali, že ak sa niekto začne cítiť zle, môžu ho na letisku poslať do karantény. Čínski pracovníci si pozorne premeriavajú nás a naše pasy, nás a naše pasy, nás a naše pasy, až kým sa im nezdá, že sme to naozaj my a že tam naozaj ideme iba študovať.

Bežíme každá s päťdesiatimi kilami batožiny, terminál 1 je vzdialený až bohviekoľko sto metrov, Bolinna rozmýšľa, čo ak to nestihneme, všetko dúfanie necháva na mňa. Pýtame sa, kam ísť, letíme o 50 minút, Aj vy?!  zhrozí sa pracovníčka letiska, schvatne Bolinnin kufor a uteká preč. Utekáme za ňou, naloží nás do taxíka smer Terminál 1, 400 yuan, hovorí, kým Bolinna vyberá peňaženku zrazu si to rozmyslí, 1 person 400 yuan, 2 people 800 yuan. Starejší nás varovali: Hocikde vás budú chcieť ošklbať, lebo vidia, že ste cudzinci, aj v solídnych obchodoch. Vieme, že sme boli práve príšerne ošklbané, a asi tá vedomosť je na tom najhoršia. Let sme stihli. Naše miesta, ktoré sme si zabookovali v apríli, sme nedostali.

Prepáčte, tá mašina na zmenu peňazí akosi nefunguje, hovorím pracovníkovi zmenárne na letisku v Šanghaji, ktorý sedí v zmenárni len na to, aby ľuďom povedal, že ak si chcú zmeniť peniaze, musia použiť tento sofistikovaný automat. Hm, aha, vidím, vy máte nový typ eur... Tie vám to bohužiaľ nevezme. Aha. Meiguanxi. Xiexie. Ako sú mi zrazu tie pekné nové bankovky nanič.

Smog je v pohode. Super múdra appka mi hovorí, že je to asi štvrtina z toho, čo bolo v Pekingu, kde sme nevideli letisko ani po pristátí. Hmm, but I can still feel the air, hovorím Caizijiemu. To je pach Ázie, zvykneš si.

Prichádzame sa ubytovať. Touto kartou si otvoríte izbu. Takisto sa ňou dostanete do budovy internátu. Aj do školy. A zapnete si ňou teplú vodu. Táto karta je všetko. Cítim ťarchu zodpovednosti. Dávam si tri dni, kým ju niekde zabudnem.

Večer sa stretávame so spolužiakmi. Prechádzame ulicami lemovanými malými obchodíkmi, bambusovým lešením, veľkými nákupnými centrami a do toho sa na nás rúti každý skúter,  bláznivo trúbiac, lebo mu prekážame v ceste po chodníku. Šanghaj je lesk a bieda - v tom istom čase, na tom istom mieste.

Zdá sa mi, že existujú len dva druhy Číňanov. Tí prví sú tí, čo vám vydajú peniaze dvomi rukami, sú veľmi slušní, milí, a priateľskí. Tí druhí sú hluční a kým poriadne nerozumiem po čínsky, ani neviem prečo na mňa kričia.

V Ikei na nás nikto nekričal. Tiché útočisko v severskom duchu. Kupujeme nutnosti a vyberáme si dekorácie, toto isté nás čaká o 10 rokov s našimi ženami, smejú sa chalani. Dávame si švédske mäsové guľky a pozeráme, ako sa pán pred nami rozčuľuje, že nemajú paličky, len príbor. Toho istého pána vidíme neskôr vyhadzovať nedojedenú polievku do koša. Čudujeme sa prečo, ale v Číne veľa vecí nemusí dávať zmysel.

Napríklad pravidlá. Zákaz fajčiť visí všade, a všade pod ním sa nájdu ohorky.

Ako naposledy v nočnom klube. Všetci fajčia. A potom odniekiaľ strelia konfety, a Caizijie rozmýšľa, či niekto z vedenia rozmýšľal, keď tie papierové konfety v tom (nefajčiarskom) klube vôbec vymyslel.

Nočný klub 2. Všetci sa príšerne tlačia, je tu veľa cudzincov, ale tí sa dajú aj v blikajúcej tme ľahko rozoznať podľa toho, že tancujú a skackajú a aj tí s pivkom v ruke sa aspoň pohupujú do rytmu. Číňania si objednajú súkromné stoly, odkiaľ majú dobrý výhľad na celé dianie, k dispozícií vlastného čašníka na celú noc a najdrahšie šampanské.  Nepočujú sa, tak sa nerozprávajú, pozerajú do svojich mobilov, a bavia sa (asi).

Šla by si so mnou na futbal? sa ma pýta Caizijie. Ja som ešte nikdy nevidela celý zápas, ani v telke, mu hovorím. To musíme napraviť! Hrá Šanghaj versus Tianjin a skoro 60-tisícová aréna je viac ako poloprázdna. Aj tak sa mi to ale celé zdá super, zisťujem čo je Ofsajd, teším sa keď dá Šanghaj gól a som náležite pobúrená keď Tianjin predstiera zranenie. V rade na WC opatrne poškuľujem po prvej kabínke, ktorá je otvorená. Asi bude pokazená, ak tam žiadna deva z radu nejde. Prosím vás, a táto? Ja idem aj tam, veď európske tiež môže byť, predbehne sa ktosi za mnou. S prekvapením zistím, že ostatné toalety sú tie klasické diery. Asi obľúbenejšie, či čo.

Šanghaj je superko. Na každom rohu si môžem kúpiť rezance, ryžu aj knedličky za pár šupov. Alebo môžem ísť do super skvelej reštiky na 24tom poschodí s výhľadom na skyline. Alebo zájdem do Carefour a kúpim si kinder bueno a francúzske maslo. Alebo úhory čo sa tam hadia, alebo iné pochutiny, to majú hneď vo vedľajšej uličke. Variácia nikdy nekončí. V ničom.

China will be awesome si hovoríme všetci dookola, a zatiaľ sa nám to všetkým tak zdá.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 102226 z vás dostáva správy e-mailom