Prvýkrát do Afriky a rovno na Zanzibar

Moja noha práve vstupuje na africký kontinent. Zavalí ma horúčava a v hrubom červenom pulóvri, v ktorom som vyrazila zo studenej Prahy, sa cítim príšerne. Zároveň sa teším ako malé decko. Pri pohľade na dvojplošníky mi zrazu napadne absurdný videoklip Taylor Swift. Vyštafírovaná Taylor v nádherných šatách s červeným rúžom, v pozadí žirafy, levy, antilopy. V hlave mi znie tá chytľavá pieseň a smejem sa. Neviem sa dočkať, čo pripravila Afrika nenarúžovanej backpackerke Marte v teplom svetri.

Jemne zmätení turisti čakajú na svoje drahé kufre. Ha! Čakali určite automatický pás, z ktorého si vylovia kufríky. Nič také. Batožinu vynášajú zamestnanci letiska v rukách a hádžu nám ju pred nohy. Zástupca Fly Dubai je trošku nervózny, že tak dlho nevie nájsť moju tašku. Nakoniec sa moja batožina našla a vychádzame z letiska. Zastaví nás colník a konverzácii nerozumiem ani slovo. „Čo sa deje?“ prerušujem swahilský rozhovor. „Aký je dôvod vašej návštevy,“ pýta sa ma colník po anglicky a prísne. „Prišla som na dovolenku, predsa,“ a vycerím zuby do úsmevu. Vyzeral, že som ho veľmi nepresvedčila, ale pustil ma. Vonku už čakali šoféri s tabuľkami. Zaostrím svoj chabý zrak a v momente zbadám meno svojho hotela. Unudený chalan flegmaticky zloží tabuľku akoby si v duchu povedal „no konečne“.

Muhamed nebol veľmi zhovorčivý. Vraj nemá dobrú angličtinu. „Ver mi, hovoríš lepšie ako Japonci či Číňania. Tí nevedia po anglicky skoro vôbec,“ posmeľujem ho. „Naozaj? Japonci nevedia po anglicky?“ čuduje sa. „No, je to s nimi biedne.“ Muhamed sa smeje a krúti hlavou, pritom spomaľuje. „Zapni si pás. Je tu polícia.“ Robím ako mi káže a pritom sledujem okolo seba moslimský svet so zahalenými ženami. Padne prvé asalam alejkum. Pripravujem sa, že budú chcieť úplatok, ale všetko ide hladko a pokračujeme. „Salam alejkum,“ opakujem si pre seba. „Ty vieš po swahilsky?“ „Ale kdeže, veď to je po arabsky.“ „My hovoríme tiež asalam alejkum. A prečo nevieš po swahilsky?“ „Pretože toto je môj prvý deň v Afrike,“ smejem sa. „Koľko máš rokov?“ Pýta sa ma Muhamed. „29.“ „Taká stará?!“ Vyvaľuje oči. No dovoľ, fagan jeden. „Ty máš koľko rokov?“ Pýtam sa ho ja. „25.“ „Ach, si ešte mladý chlapec.“ Zatváril sa tak, že nám bolo obom jasné, že sme si kvit. 

Po trištvrte hodine sa blížime k pláži Chwaka. Bože, veď to vyzerá príšerne. Samé riasy asi 50 až 100 metrov do hĺbky mora. Je len príliv alebo to je tak stále? Kde sú tie povestné biele zanzibarské pláže s azúrovým morom?

Čaká ma recepčný, mladý galantný Ind. Môj pohľad na škaredú pláž odvráti čerstvý pomarančový džús, ktorý mi priniesli na tácke. V hlave mám veľa otázok, ale ako prvé sa pýtam, ako je to s tou plážou. „The water is coming,“ a usmieva sa so sklopenými očami. Už som spokojnejšia, pretože vraj prichádza príliv. Zasmejem sa, lebo mi to pripomenulo Indiu. Len aby to naozaj nedopadlo ako train is coming v Indii, keď v skutočnosti nikto nevie, kedy meškajúci vlak príde.

Na pláži si ma odchytí skupinka beach boy-ov a ponúkajú mi výlet na údajne krásnu pláž na blízkom ostrove. Rozmýšľam však pragmaticky a viem, že Chwaku nikdy nikomu odporúčať nebudem, aj keby neďaleko mala byť nejaká malá pláž útechy. Ponúkajú mi aspoň dopravu na druhý deň, ale aj tú odmietam. Už počas tohto rozhovoru vidím, že sa nevyhovorím tak ľahko ako v Ázii. Zanzibarčania, alebo ak ich môžem zovšeobecniť, Afričania sú otvorení, všade vás zdravia, šťuchnú vás do pliec v zmysle „čau brácho“, podajú ruku, zakričia jambo alebo mambo a chcú sa rozprávať. No vedia aj prísne zazrieť a keď ich odmietate či nebodaj urazíte, až hrdlo vám stiahne. Najviac sa mi páči, že im všetko vidno na tvári a tak aspoň viete, na čom ste. Od prvého dňa som mala voči nim akýsi rešpekt a postupne som odhaľovala, čo smiem – nesmiem. Chalanov som napokon odmietla s tým, že som tu pracovne a musím zmapovať terén. „Viete, som novinár a mám málo času. Musím to tu všetko nafotiť a natočiť,“ pridala som si na dôležitosti. „Hakuna ma tata,“ odpovie mladík a podá mi na rozlúčku ruku. Takéto kecy o „žurnalizme“ ma naučil Martin. Na ľudí to má rôzny efekt. Na Zanzibare mi to prinieslo aspoň jednu výhodu – nechali ma odísť.

Za týždeň som videla šesť pláží a o ostatných som si spravila, nazvime to rešerš. Desať z desiatich miestnych obyvateľov považuje za svoju obľúbenú pláž Nungwi na severe ostrova. Nungwi je absolútny víťaz, pretože je to presne taká pláž, akú chcete vidieť, vychutnávať si na nej drink a zažiť západ slnka. Biely piesok a azúrové more, ktoré nie je až tak ovplyvnené prílivom a odlivom. V Nungwi to nebola ani nuda, žilo to tam a bol tam aj najväčší výber ubytovania, čo do kvality aj ceny. Podobného rázu ako Nungwi, je aj Kendwa, vzdialená od nej iba 3 km, takže sa tam prejdete aj peši po pláži. V Kendwe sa navyše každý mesiac oslavuje spln na takzvanej Full moon party. Párty nezačala zle. Pozerám na vystúpenie skupiny afrických akrobatov, ktorí robia kadejaké, priam neuveriteľné kúsky. Publikum však skutočne dostáva do varu až anglický beatboxer. Nasleduje ohňostroj, diskotéka v jazzovom rytme, a to sa už všetci rytmicky – Európania menej rytmicky – vlnia.

Ďalšie krásne, ak nie krajšie pláže, sú na východnom pobreží ostrova. Lenže závisí od toho, či ste v rezorte, prípadne exkluzívnom hoteli, kde sú pláže často čistené od rias. Niekde je rias menej, inde viac. Niekde je to raj na zemi, inde skôr raj rias. Na východnom pobreží je silný odliv, najmä v období okolo splnu, takže ráno more takmer ani neuvidíte, tak sa vám vzdiali. Počas prílivu je to však hotový paradise.

 V knižnom sprievodcovi čítam, že vraj Matemwe je pekná pláž. Idem sa teda pozrieť, nech si to radšej overím. Musím si ale vziať taxík, aby som v ten deň všetko stihla. Taxikár Azizi zaparkuje na pláži, hneď pri rybom trhu. „Vidíš tých domácich? Čakajú na príchod rybárskych lodí. A nefoť príliš zblízka. Alebo radšej vôbec. Nemajú to radi,“ radil mi. „Čo to tam búchajú do piesku tí chlapci?“ Pýtam sa Aziziho. „To je chobotnica. Vyklepávajú ju, aby zmäkla. Bude sa potom lepšie žuť,“ vysvetľoval mi. Chalani si nás nevšímali a ďalej klepali chobotnicu palicou. Pláž krásna biela, more tyrkysové, ale samá riasa. Matemwe teda z top 5 vypadáva. Vynahradili mi to ale super pláže Pongwe a Pwani Mchangani, voči ktorým nemám žiadnu námietku, iba ak tú, že som tam nemohla zostať dlhšie. Chceli by ste sa radšej potápať? Potom si to zamierte ešte viac na juhovýchod do Paje alebo Jambiani.

Piaty deň som musela dať svojej koži oddych od slnka a tak som sa odviezla miestnou dopravou, takzvaným dala-dala, do mesta Stone Town.

Stone Town je zmesou rôznych kultúr, architektúr, farieb a vôní. Jeho úzke uličky a múry si pamätajú dejiny od portugalskej správy, cez ománsky sultanát až po britský protektorát a revolúciu v 60-tych rokoch. Začínam na trhu Darajani, kde sa predáva hlavne ovocie, zelenina, morské potvory a koreniny, najmä klinčeky. Práve klinčeky boli dôvodom pre obrovský dovoz otrokov na tunajšie plantáže v 19. storočí. Kľukatými uličkami sa snažím dostať práve na bývalý trh s otrokmi. Neostalo tu po ňom takmer nič, iba pár tmavých kamenných podzemných komôr, kde otrokov držali pred predajom. Denne predali aj niekoľko stoviek otrokov. Najvyššiu cenu mali otrokyne určené do háremu a najnižšiu tí, ktorých príliš zmohla cesta na Zanzibar. Na znak zrušenia otroctva, ktoré však ešte dlho ilegálne pokračovalo, tu postavili Anglikánsku katedrálu.

Pokračujem k domu, kde kedysi býval Farrokh Bulsara. Kto? Predsa legendárny frontman skupiny Queen, Freddie Mercury. Na dome je len zopár obrázkov speváka, predsa sem chodia všetci turisti. Freddie Mercury je ideálnym príkladom obyvateľa Zanzibaru. Mal perzských rodičov zoroastriánov, pochádzajúcich ale z Indie. Detstvo prežil na Zanzibare, ale keď bol zvrhnutý sultanát a situácia bola obzvlášť nebezpečná pre ľudí s arabskými a ázijskými koreňmi, emigrovali do Londýna. Je skrátka pestrím spojením rôznych vnemov, ako samotný Zanzibar. Prechádzam ešte okolo Paláca zázrakov, kde bola prvýkrát na ostrove zavedená elektrina, a Sultánovho paláca, ktorý je dnes múzeom. Najviac sa mi však páči bývalá ošetrovňa v indicko-európskom štýle postavená z iniciatívy prominentného Inda koncom 19-ho storočia. Hľadám ešte istú známu mešitu, ale skôr sa len viac a viac zamotávam v uličkách. Príde ku mne dievčatko na bicykli, so šatkou na hlave a pýta sa ma: „Stratila si sa?“ Povzdychnem si, veď vlastne ani neviem kde som, len idem dopredu ako tank. V tom si uvedomím, že som strašne smädná a hladná. „Poď, nasleduj ma.“ Dievčatko odložilo bicykel a s kamarátkami ma viedlo doľava, doprava, hlboko pomedzi domy. „Máš rada zemiaky?“ „Áno, mám.“ „Tu varia typické zanzibarské zemiaky,“ a pristavila pri malej kutici. Bola to miestna reštaurácia, malá a tmavá, ledva som sa cez dvere – teda skôr iba otvor – prepchala. Vnútri jedli samé ženy, sediac oproti sebe na dvoch laviciach. Ticho som sa k nim pridala. „Prosím si niečo bez mäsa a jednu fantu,“ hovorím kuchárovi vo veľkej kuchárskej čiapke. Priniesol mi kyslú hustú polievku so zemiakmi, zázvorovými guľkami a vajíčkom. Ale až o pár dní som sa dozvedela, že to bolo jedno z typických zanzibarských jedál – urodžo.

Počas zvyšných dní som ešte stihla ísť šnorchlovať k atolu Mnemba a pozrieť si morské korytnačky v záchrannom centre Mnarani. „Ak by si sa ešte niekedy vrátila na Zanzibar, tak príď vo februári,“ hovorí mi sprievodca Moses, kým ja kŕmim korytnačky riasami. „Každý rok 20. februára totiž hromadne vypúšťame zdravé korytnačky do mora. Narátame do troch a spolu ich pustíme. Aj ty si môžeš vypustiť svoju korytnačku.“

Užívam si posledné lúče na pláži. Sem-tam sa pristaví nejaký Masai oblečený do červených šatiek omotaných okolo tela. Aspoň tak o sebe hrdo vraveli, že sú Masaiovia, a špacírujú sa tu s drevenou palicou v ruke. Ako sólo baba som najokatejší a najbezbrannejší objekt pre rozhovor. Kým prvé dni som radostne podávala všetkým ruky, teraz sa tvárim, že tu nie som. Zapadá slnko, a tak vytrasiem piesok z uteráku a pomaly sa vraciam z pláže do reality.

„Ja som Ali,“ predstaví sa mi sympatický šofér mimoriadne hrubým hlasom. „Ja som Marta.“ V aute mi celý čas hovorí o svojej neveste. Vybrali mu ju rodičia a teraz šetrí na svadbu a pre budúcu manželku, aby bola po svadbe spokojná. „A stretli ste sa už?“ „Nie. Ale podarilo sa nám vymeniť si telefónne čísla a poslala mi fotku. Pozri, toto je ona,“ a ukazuje mi svoju mladučkú nastávajúcu na smartfóne. „Koľko u vás stojí svadba?“ Vyzvedám. „Dva milióny šilingov, čiže okolo tisíc dolárov. A u vás?“ „Okolo 7-8 tisíc eur.“ „Čože??“ Prekvapí sa Ali. Ideme cez dedinu nazývanú Bububu a Alimu veselo vysvetľujem, že u nás robia „bububu“ malým deťom, keď ich chcú nastrašiť. Ali sa smeje a vraví, že u nich to má iný význam. „Tu kedysi končila železnica a trať bola taká zlá, že vozne strašne trkotali a vydávali zvuk bu-bu-bu. Tak preto ten názov.“ Počas jazdy ma učí pozdravy rukou, aké vidím len vo filmoch. „Haha. Nejde ti to. Počkaj, kým zastavím, teraz ti to neviem dobre ukázať. A vieš, čo znamená hakuna ma tata?“ „Hej, viem. No problem.“ Keď som to ako decko počula v disneyovke Leví kráľ, ani na um mi nezišlo, že to raz niekde aj reálne použijem. Na letisku sme si nakoniec dali rýchly a komplikovaný pozdrav s päsťami ako nejakí členovia gangu a hlasno sa zasmiali ako najväčší kamoši.

 Zanzibar bol mojím úvodom do pestrej, exotickej a hravej Afriky. Našla som však viac ako len krásne pláže. Zanzibar má bohatú históriu, vôňu Indie, farby Afriky, moslimskú úctu a decentnosť Európy. A dokonca aj chutné pivo.

Praktické info o doprave, ubytovaní, cenách, vízach a pod. nájdete na: http://travelistan.sk/zanzibar-rady-a-tipy/.

Cestu blogerky Marty Rajkovej sponzorovala spoločnosť Asiana, ktorá prevádzkuje portály Mapaleteniek.sk a Superletuška.sk.