Puberta je peklo

Autor:  Zuzana Zimová, špeciálny pedagóg a terapeut, odborník na deti z detských domovov, odborný garant programu www.tvojBUDDY.sk

PRÍDE NEOHLÁSENÁ

Keď ju máte vy, zdá sa byť otravná, netrpezlivo čakáte kedy už skončí a budete môcť byť dospelí. Ale aj snívate, prežívate silné emócie, zaľubujete sa, nenávidíte. Keď ju majú vaše deti, zdá sa vám byť príšerná, netrpezlivo čakáte, kedy už skončí a vaše deti budú dospelé a zodpovedné. Ale aj s kúskom nostalgie zachytávate posledné záblesky ich detstva, čakáte na tie chvíle, kedy dajú najavo, že vás stále potrebujú, ste plní strachu v tých chvíľach, keď vás nepotrebujú (zároveň ste v tých istých chvíľach na to hrdí). Je to skrátka zmätok, niečo prichádza, niečo odchádza.

Áno, prichádza aj keď ju chcete obísť, oddialiť, preskočiť. Nenechá sa obabrať – aj keď sa jej bojíte a snažíte sa ju uzmierovať ako pohanského bôžika. Zrazu máte doma, takmer zvečera do rána, nohatého, rukatého tvora. Keď sa ho spýtate, či existuje vzťahová väzba, odpovie vám, že ste trápni. A či potrebuje mamu? „Matku? Čoby, načo… Ale veď dobre, je to milá žena, ale trocha zaostalá, nerozumie čo je in a cool a tak….“ No ale prelustrujte mu mobil – určite tam má číslo na matku.

Prečo? No, lebo ešte stále je dobré mať na svete istotu. Napríklad vtedy, keď sa zrazí s alkoholom, je mu strašne zle a zima a svet sa točííí a najlepšie by bolo doma v teplej posteli. Alebo keď bude kamarátom, ktorí sa nakoniec ukážu nebyť až takí priateľskí, dlhovať peniaze, alebo…. Fantázii a spomienkam na mladosť sa medze nekladú. Vie, že „matka“ nebude príjemná, bude mať plno rečí o tom, že veď som ti hovorila…. Ale zároveň vie, že DOBRÁ MAMA mu ustelie posteľ a bude sa podchvíľou budiť a kontrolovať, či je v poriadku. A tak namiesto pochodovania v mraze do úplného vytriezvenia kajúcne príde domov a spolu s hromžením prijme aj starostlivosť. Dokonca s vďakou, i keď tú nie vždy zvládne dať najavo.

Vďačnosť je veľmi intenzívna záležitosť a pubertiak sa tej sile bráni celou svojou silou. Aby nevyzeral ani náhodou ako nejaká citlivka, ktorá potrebuje utešujúcu maminu náruč. Ešte stále totiž nemá schopnosť zvládať s vnútorným pokojom rozrušujúce udalosti. Vyrovnáva sa s nimi po svojom, väčšinou sa ich snaží nadľahčiť, vtipkuje a pohoršuje tým prizerajúcich sa dospelých, ktorí sa tvária akoby sa ich puberta nikdy netýkala.

VÝDYCH, NÁDYCH – DOSPELOSŤ

No, každá víchrica sa raz preženie a s pubertou to býva tak isto. A pred mamou stojí jej dieťa a pred ním dospelosť. Áno, stále je to jej dieťa a stále sú tu chvíle, v ktorých ju potrebuje. Aj keď si už hľadá vážnu známosť, odchádza do iného mesta študovať, pracovať. Pretože aj v dospelosti potrebuje niekoho, komu verí, koho bez strachu zo zranení pustí k sebe dnu. Do duše. Do smútku, do radosti, do strachu. Niekoho, kvôli komu sa necíti osamelo. Lebo mu môže zavolať, napísať mail, četovať, skajpovať, mať ho na facebooku ako priateľa. Povedať mu, že sa zaľúbil (šťastne alebo nešťastne), stratil priateľa, má pochybnosti, či sa v živote vydal tým správnym smerom…  Už nepotrebuje nutne rady, nakoniec, často sa pohybuje vo svete, ktorý je pre rodičov španielskou dedinou – napr. v Londýne. Ale potrebuje sa o ten neznámy svet podeliť. Keby táto kniha bola rozprávkou, toto by bola tá chvíľa, v ktorej sa Popoluška pustí do tanca a hlúpy Jano do boja s drakom.

A pre oboch sa to dobre skončí, lebo nájdu JU alebo JEHO. TÚ alebo TOHO pravého. Zrazu sa zdajú byť zbytočné otázky, ktoré ich dovtedy trápili. Či a ako zistia, že je to ono. Nejako sa to stane a obaja tomu uveria. Možno to už vyzerá trápne, ale aj to má na svedomí vzťahová väzba. Naučila ich rozoznávať blízkych ľudí a darovala im schopnosť dôverovať a nesklamať dôveru. Túto vzácnu schopnosť využijú nielen v partnerskom vzťahu, ale aj v blízkych priateľstvách.

Veď to poznáte. Máte partnera, ale dobrá kamoška je na nezaplatenie. Akceptuje vaše pochybnosti, smútky, úlety, ktoré sa sem – tam aspoň vo fantázii vyskytnú, lebo veď život nie je ideál. A teda ani partner nebýva. Skôr alebo neskôr si aj tí dvaja zaľúbenci pripustia, že ten druhý je len človek a má chyby. Ale predsa vedia, že hnev a láska sú dve odlišné veci a teda láska môže mať svoje vyústenie, i keď to občas nie je medzi nimi ideálne.

KRUH SA UZATVÁRA

Láska vyústi a z mamy je stará mama a z detí rodičia. Takže po nejakom čase k tým dvom, ktorí si dôverujú, pribudne tretí, ktorého to musia naučiť. Teraz by stačilo, aby ste sa vrátili na začiatok, lebo to bude o tom istom.

Len ešte trocha upresnenia. Platí zlaté pravidlo, že dať môžeme len to, čo máme. V tomto prípade ak maminka dostala vzťahovú väzbu s DOBROU MATKOU, môže sa veselo pustiť do pradenia. A stať sa bezpečnou základňou, obežnicou, zrkadlom, záchranárom…..

A čo ten bývalý pubertiak, do ktorého matka investovala všetku tú energiu? Robila to len preto aby sa uňho zužitkovala a neposunula ďalej? Nie je to nespravodlivé? Matka sa namaká, potláča uspokojenie svojich potrieb, skáče okolo bábätka, v noci skáče z postele, cez deň sa snaží napojiť na biorytmus dieťaťa a spať desať minút medzi kŕmením a prebaľovaním…. A otec sa prizerá? Ale čoby. Keďže dostal od svojej mamy DOBRÚ MAMU, môže sa stať bezpečnou základňou pre tú dvojicu, ktorá spolu pradie a pradie nitky na neustále sa otáčajúcom kolovrátku. DOBRÁ MAMA v ňom vníma potreby tejto dvojice a pomáha jej ich citlivo napĺňať.

Ach, ako dobre padne maminke keď tato vezme kočík (najlepšie aj s dieťaťom), zájde niekam z dohľadu a ona si môže pokojne dať horúcu sprchu bez toho, aby natŕčala uši na signál. Veď má schopnosť dôverovať partnerovi a on má schopnosť jej dôveru nesklamať.

Môže to byť aj inak. Niekto iný ako mama je materskejší – stálejší a spoľahlivejší. Bábätká sa v tom vyznajú a vytvárajú si primárnu vzťahovú väzbu bez ohľadu na to, či ich primárneho opatrovateľa ostatní volajú mama, oco, rodič, babka, teta, profesionálna mama. Je dôležité, aby im to okolitý svet umožnil.

KEĎ DOMOV DIEŤAŤA JE DETSKÝ DOMOV

Primárni opatrovatelia pubertiakov z detských domovov sú vychovávatelia a mnohí z nich sú užasní a obetaví ľudia, ktorí z presvedčenia chcú pomôcť deťom, ktorým ich biologickí rodičia nevedeli alebo nemohli dať, čo im patrí.  Mnohí pubertiaci a mladí dospelí z detských domovov napriek tomu majú ťažkosti fungovať v našom svete, integrovať sa do väčšinovej spoločnosti, prijímať a žiť v rámci pravidiel, ktoré táto spoločnosť pokladá za normálne, nevyhnutné, slušné a bezproblémové.  Nie je to preto, lebo by boli málo inteligentní, alebo preto, lebo by boli málo skúsení.  V mnohých ohľadoch majú za sebou zážitky, ktoré by väčšina spoločnosti nikdy neprežila s takou ľahkosťou a odolnosťou.  Pravdepodobnosť, že kruh výchovy a vzťahovej väzby sa uzatvorí spôsobom popísaným vyššie je preto naozaj menšia.  Získať a používať schopnosť dôverovať a dôveru nesklamať je v prípade detí vychovávaných v detských domovoch celoživotnou výzvou.

Preto program Buddy nachádza dobrovoľníkov, ktorí sa učia od detí z detských domovov spoznať ich svet a na na druhej strane im ukážu niečo z toho svojho sveta, kde všetky deti z detských domovov nakoniec budú žiť svoj život.  Učia sa spojiť dva svety a spoznať tak seba, mať kvalitný vzťah – veď takmer všetko čo v živote robíme a chceme, robíme kvôli niekomu inému, či už o tom vieme alebo nie.

Dajte deťom čas a staňte sa aj Vy BUDDY dobrovoľníkom.  Ak nemáte čas, pošlite nám príspevok a my nájdeme tých, ktorí deťom z detských domovov dajú svoj čas.

Predchádzajúca časť:   Čo sa deje v hlave škôlkára?