Rada skúseného diabla

Nepochopiteľný je pre mňa cynizmus, s akým nás všetkých pred hrozbou terorizmu upokojuje Peter Breiner. Nás, buď hystériu vyvolávajúcich, alebo hystérii podliehajúcich.

Najprv všetkých podozrievavých čitateľov ubezpečí, že práve on žije tým pravým multikulturálnym životom, pretože hral futbal v new-yorskom presbyteriánskom kostole proti arabsky hovoriacim mladým mužom, pričom ich samozrejme rozstrieľal na kusy. Takmer vtipná militantná metafora nám zaiste neunikne a na základe svojich skúseností s „terorizmom“ futbalistov, či „teroristickým útokom“ človeka, ktorý ho vyrušoval pri koncerte v Izraeli, nám autor odporúča, aby sme sa nad fenoménom terorizmu ani neobťažovali zamýšľať. V New Yorku inak v septembri roku 2001 nebol, čiže útok na dvojičky ho našťastie minul. Keďže sa teda Petrovi Breinerovi nič nestalo, nemusíme sa vonkoncom báť ani my ostatní.

Terorizmus podľa neho pravdepodobne ani nesúvisí s islamom, iba ak s tým, ktorý je v puberte. Puberťáka ale nemá kto vyplieskať, lebo má naftové zásoby. Poukazovať na dávnu minulosť s kopou mŕtvol, navŕšených vďaka Židom a kresťanom, sa mi zdá mierne nevhodné: v minulosti oni, a teraz títo, veď sa to všetko aj tak len vracia. Je to podobné ako Breinerom zosmiešnená reakcia izraelského rabína na útoky na Paríž, sťa trest Európy za holokaust…Ale riešime predsa aktuálnu hrozbu, nehráme vo voľných chvíľach pingpong s dejinami!

Rada Petra Breinera nám hysterickým teda je, aby sme si nad tým všetkým zbytočne nelámali hlavy, spokojne si žili rovnako ako doteraz a nekukali správy. To sa inak v psychoanalýze volá popretie reality, čo patrí medzi nezrelé obranné mechanizmy. Navyše, naša plánovaná neinformovanosť má údajne vybabrať s teroristami. Účinkom takejto vedomej izolácie by však mohlo byť akurát vymiznutie úzkosti (o čo Breinerovi v jeho článku bez pochyby bona fide ide), ktorá však občas predsa len môže byť adaptívna. Nemajú sa krajiny snažiť o zvýšenie svojej bezpečnosti? Prečo si nevšímať hrozbu terorizmu, ktorý je plánovaný, a nie slepý ako obete havárií či nehôd? Čo je vlastne cieľom tohto podivného komentára?

Ale čo tam po analýze problému, veď aj s teroristami sa podľa Breinera dá napokon žiť. Viď príklad Izraela, kde majú útoky na dennom poriadku. V jeden jediný deň tam takto zahynulo päť ľudí. No, to mi je teda pekný „život“…

Ako skutoční nepriatelia sú v závere článku menovaní azda všetci, okrem samotného islamského štátu (Rusi, Irak, Irán, Európania, Belgičania, Asad, Turci, Izrael a tak ďalej), pričom veľmi často tu autor zamieňa príčinu za následok (Izrael si bude užívať odsunutie problémov s Palestínou) alebo postranné reakcie na hrozbu ISIS (Turci potrebujú dať na poriadok Kurdov a ich víťazstvá nad islamským štátom im nehrajú do karát).

Poučenie skúseného diabla teda znie: „Človeče, nezamýšľaj sa nad ničím! S ľahkým vzduchom v hlave si naďalej spokojne ži. Môžeš síce zomrieť, ale tým sa len urýchli smrť, ktorá tvoju veľkolepú bezvýznamnosť aj tak predsa čaká. A ak niekomu preskakuje, tak to vlastne ani nie sú islamisti, ale Rusi, alebo politici, ktorí si teraz dovoľujú sprísňovať zákony.“

Nehovorím, že nie. Preskakuje všetkým, ktorých Breiner spomína. Ale hrozba, ktorá sa vzmáha z Východu, je skutočná, nie vymyslená. Objektívna, nielen subjektom pociťovaná. Nezatvárajme pred ňou oči a snažme sa jej vzoprieť. Spoznajme ju bez zbytočného strachu, a pritom s vedomím jej ťažko uchopiteľnej hrozivosti. Cestou von z takzvanej hystérie je podľa mňa vážne, hlboké a racionálne zamyslenie sa nad teroristickou hrozbou a jej adekvátne vyhodnotenie. Tu nejde o štatistiku. Tu ide o to, aby sme vedeli, kto a ako konkrétne je proti našej kultúre.