Radšej by sme boli súci do koča ako do voza

Nedeľa 19. marec 2017 Kniha Exodus – Ex 17, 3-7

Daj nám vodu na pitie!
Nebolo vody a smädný ľud reptal proti Mojžišovi: „Načo si nás len vyviedol z Egypta? Aby si nás, naše deti a náš dobytok umoril smädom?“
Mojžiš volal k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom? Málo chýba a ukameňuje ma.“
Pán povedal Mojžišovi: „Kráčaj pred ľudom, zober so sebou niekoľko starších z Izraela. Do ruky si vezmi palicu, ktorou si udieral rieku, a choď! Hľa, ja budem stáť pred tebou na skale Horebu; udrieš na skalu, vytryskne z nej voda a ľud sa napije.“
Mojžiš tak urobil pred očami starších Izraela a nazval to miesto Massa a Meríba pre hádku synov Izraela a preto, že pokúšali Pána, keď vraveli: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“ 

„Je Pán medzi nami, alebo nie?“

Verona Šikulová

Keby niečo, neprijímam žiadne katastrofické scenáre. Hviezdy padajú a želania sa plnia, niekedy aj vtedy, keď už sme si to rozmysleli. Stále vychádza dosť zaujímavých kníh a stále sú ľudia, čo nosom v knižke objavujú svety, stodoly svetov, ktoré sú v biblii ukryté!
Pracujem v detskom oddelení pezinskej knižnice. Hovorí sa, že deti nečítajú. Zavše mám dojem, že to vravia tí, ktorí sami nečítajú alebo nečítajú svojim deťom, zabudli na rozprávky pod perinou, ktoré si všetci zapamätáme na celý život, oj, na toľko veci zabúdame, spomienky miznú kdesi za obzorom ako lode, ale Červená čiapočka, Janko a Marienka sa navždy budú špacírovať kuloármi našej duše, a vždy keď ich stretneme, spomenieme si na babičkin či mamin hlas, na to, ako zavše uprostred rozprávky zaspávala od únavy a ocitla sa v inej, možno takej zo života, ako sa jej zívalo, ako voňala nočná košieľka či aké bodkované boli naše periny…
Čítanie biblických textov je pre mňa rovnako prirodzené ako dýchanie, spanie, jedlo či voda, a to, že ich niekto nečíta, alebo vyhlasuje, že vôbec s akýmkoľvek čítaním je amen, si neviem ani predstaviť – vždy mám pocit, že mám dočinenia s iným živočíšnym druhom, s ktorým sa nedohovorím. Podobný pocit som mala pri čítaní Exodu.
Minule ku mne prišla dcéra so svojim prázdnym kufríkom a vraví, že mama, toto je môj kufrík, pozri sa čo v ňom nemám!

Niektoré automatizmy máme dávno pomýlené 

Mária Bruneau

Keď vycúval mercedes z ošumelého príbytku, pochopila som, prečo sú sprievodné javy manuálnej práce prekérne. Ako ukazovať sa na verejnosti s ružovými prstami od červenej repy, ktorú budete mať na obed. Oveľa elegantnejšie sú čisté ruky, ktorých zdravú stravu nevidíme krájať; vychované deti, ktoré nikoho nevidíme vychovávať.
Starý pán musel zabrzdiť z kopca, vystúpiť, obehnúť fáro a hrdzavú bránu za sebou zatvoriť. Neviem presne, prečo ma ten pohľad zaujal, veď by mohol byť znakom životaschopnosti, že nie je usalašený za volantom s ovládačkou. Asi hlavne ten kontrast nalešteného vozu pred domom na spadnutie mu nepomohol a mne umožnil pozastaviť sa a riešiť túto dilemu. Ale k veci.

Ako môže pôsobiť činorodosť nepatrične? Ak vám veci, ktoré konzumujete, chystajú iní spoluobčania alebo iné zariadenia, vyzeráte, akoby ste mali nadprirodzené schopnosti a pôsobíte takmer autoritatívne ako Mojžiš s palicou, ktorou sa len zamávalo a na púšť prišla voda. Vždy dobre pôsobilo, že toho viac dokážete lusknutím prstov, priložením karty. Akurát si za tých pár-tisíc rokov naše podvedomie nestihlo zvyknúť rozlišovať medzi Mojžišmi s nádskokom duchovným a Mojžišmi s nádskokom finančným. Dnes je v tom riadny galimatiáš.

Síce už aj oni brali nepohodlie za kariérne fiasko. Nepovedali si: „Váu, sme vážne dobrí, už sme tu párkrát smädní prebehli maratón des Sables!“ povedali si: “No načo?”

Druhá vec je, že keby ticho sedeli v kúte, najskôr by ich nadriadený ten vodotrysk ešte odročil. Nemuseli byť zrovna nevďační, čo asi aj viacerí boli, keď po nich nazvali Nevďačnú ulicu. Ale nevďak je na hrane so zdravou drzosťou – nemať zamietnutie za vlastnú porážku. Odvážiť sa, opovážiť sa, vypýtať si, čo potrebuješ a byť presvedčený, že to dostaneš. Človeku neodbytnému, ktorý si dovolí veriť, že ak to ku šťastiu potrebuje, aj motyka vystrelí, sa darí častejšie.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárov k liturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisícročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.