Denník N

Ráno o pol štvrtej

Debakel prieskumníkov verejnej mienky na grafe. Ani Nate Silver sa nemá čím pochváliť. Zdroj – The New York Times
Debakel prieskumníkov verejnej mienky na grafe. Ani Nate Silver sa nemá čím pochváliť. Zdroj – The New York Times

3:30 po polnoci je ten čas, keď sa menia virtuálni premiéri a prezidenti na skutočných.

Jarnú slovenskú volebnú noc som strávil na návšteve. O pol štvrtej v noci som zvrieskol – údajne to bolo počuť aj v susedných bytoch.

O pol štvrtej v noci totiž KDH prvýkrát vo volebných prognózach vypadlo z parlamentu. A jeho percento ďalej už len klesalo a klesalo. Do pol štvrtej v noci bol novým premiérom Sulík – mne nesympatický politik (obviňujem ho z pádu Radičovej vlády), no oproti alternatíve (Fico) predsa len ďaleko lepší.

Včerajšiu americkú volebnú noc som strávil doma. Keď po polnoci začali prichádzať prvé výsledky naznačujúce jasné víťazstvo Clintonovej, povedal som si: „Radšej si počkaj, ako sa to vyvinie! Pamätáš si na marcové slovenské voľby a pol štvrtú ráno?“

O pol štvrtej včera v noci som (pre istotu) nezvrieskol. No o pol štvrtej v noci sa prognóza na webe New York Times prvýkrát „preklopila“ na hlavu a z predpokladaného suverénneho víťazstva Clintonovej sa stalo predpokladané a napokon suverénne víťazstvo Trumpovo. Jeho percentá po pol štvrtej už len rástli a rástli. Z počiatočných 20 percent pravdepodobnosti víťazstva to dotiahol na 100 – a Hillary z 80 percent na nulu.

Do pol štvrtej v noci bola novou prezidentkou Clintonová – mne nesympatická politička (o čo autentickejší je Bernie Sanders!), no oproti alternatíve (Trump) predsa len ďaleko lepšia.

Nikdy som nedôveroval prieskumom verejnej mienky, ale také debakle, aké zaznamenali v roku 2016, tu zrejme ešte neboli. Ak rok 2008 bol kataklizmou pre finančný sektor a skompromitoval ratingové agentúry, rok 2016 je rovnakou kataklizmou pre agentúry zodpovedné za prieskumy verejnej mienky. Pohoreli v slovenských parlamentných voľbách, pohoreli pri brexite, pohoreli aj túto noc v amerických voľbách. Človek si spomenie na výrok majstra Marka Twaina: „Existujú tri druhy klamstiev: klamstvá, nehorázne klamstvá a štatistiky.“ V ére majstra Twaina však zrejme ešte nepôsobili agentúry na prieskum verejnej mienky, lebo inak by jeho slávny výrok možno znel: „Existujú tri druhy klamstiev: klamstvá, nehorázne klamstvá a prieskumy verejnej mienky.“

Dlhodobo ma na smiech napínajú najmä prieskumy na sexuálnu tematiku. „Koľkokrát týždenne mávate sex? Ako ste spokojný so svojím sexuálnym životom? Nakoľko ste dôsledne monogamný? Kedy ste mali prvý sex?“ A podobne. Výsledky prieskumov operujúcich s takými otázkami sú nám – dokonca aj zo strany serióznej (?) vedeckej komunity – neraz predkladané ako vierohodné údaje o sexuálnom živote respondentov výskumu, z čoho sa potom odvodzujú celkom všeobecné závery o sexuálnom živote celého národa či dokonca ľudstva ako takého. Áno: a to preto, lebo na otázky o sexualite (o niečom nanajvýš intímnom) nepochybne každý respondent odpovie výskumníkovi – aj keby bola zaručená (?) anonymita – „pravdivo“. Veď ak má niekto mizerný sexuálny život, prečo by sa ním nepochválil výskumníkovi? A určite by si nikto v takom výskume a vo výpovediach o sebe samom neprikrášľoval skutočnosť… všakže?

Naivita z oblasti prieskumov o sexualite sa nám teda teraz prevalila aj do oblasti prieskumov o politike. Paralela sedí i v tom zmysle, že aj svoje politické presvedčenie mnohí ľudia považujú za „intímnu“ záležitosť. Keď „intelektuálna elita“ považuje za stigmu byť fanúšikom Kotlebu, Trumpa či brexitu, prečo by sa ľudia k takým preferenciám priznávali prieskumníkom verejnej mienky? Zdalo by sa logickým rátať s ich zábranami – no napriek tomu sa v roku 2016 prieskumníci verejnej mienky nechali viackrát nachytať na hruškách. Celosvetovo. Odteraz ich sotvakto bude brať vážne.

Pokiaľ ide o Trumpa, treba len dúfať, že bude pokračovať tak, ako začal po svojom víťazstve. Jeho víťazný prejav (textový prepis) bol akoby od inej osoby. (Áno, čítal ho z telepromptera – zo zariadenia, ktoré ešte pred niekoľkými mesiacmi vehementne odmietal.) Žiaľ, pri autokratoch sa treba obávať, že ich pokojnejšie okamihy sú len chvíľkovou „tíšinou pred búrkou“, a najmä okamih vrcholného životného triumfu (v kombinácii s pokročilou nočnou hodinou i pokročilým biologickým vekom víťaza volieb) môže na autokratov zapôsobiť (žiaľ, iba dočasne) ako sedatívum. Veď aj Hitler sa dokázal relatívne krotiť (dočasne!), keď bolo treba v Berlíne zorganizovať letnú olympiádu v roku 1936. Férovo však uznajme, že Trump dnes ráno predniesol (prečítal…) skvelý víťazný prejav – prejavu som musel v duchu zatlieskať napriek tomu, kto ho prednášal. Tak ako som v roku 2000 nechtiac virtuálne tlieskal Bushovi mladšiemu po jeho úvodnom prejave ako víťaza volieb, o ktorých sa rozhodlo až administratívnou kľučkou po mnohých týždňoch čakania. (Podobne ako Bush sa aj Trump dnes stal prezidentom napriek tomu, že získal celkovo menej hlasov ako jeho súper; víťaza „spasil“ len archaický volebný systém v USA, v ktorom rozhodujú výsledky v jednotlivých štátoch namiesto celkového počtu získaných hlasov.)

Rovnako dôležitým je však aj umenie predniesť prejav ako uznanie prehry vo voľbách. Trumpovo nebezpečenstvo spočívalo už v tom, že veľakrát naznačoval, že v prípade svojej prehry neuzná ani len výsledky volieb – o prejave ani nehovoriac. Dokonca ani Hillary Clintonová naň uprostred americkej volebnej noci nenašla silu a presunula ho na druhý deň; aspoň však víťazovi volieb zatelefonovala s gratuláciou a telefonicky uznala porážku. O to väčšiu úctu si zaslúži Al Gore za svoj prejav po verdikte amerického Najvyššieho súdu, ktorý v roku 2000 Gorovi prisúdil volebnú porážku „od zeleného stola“. A v pamäti nadlho zostane ušľachtilý prejav Johna McCaina, ktorým v roku 2008 uznal svoju porážku vo volebnom súboji s Barackom Obamom.

Nezabudnime ani na to, že Trump napriek všetkým svojim osobným nedostatkom a rizikám, ktoré z nich vyplývajú, má vo viacerom, čo hlása (a čo sa v tejto predvolebnej kampani opovážil hlásať iba on), pravdu. Pravdu má z môjho pohľadu predovšetkým v tom, že s „politickou korektnosťou“ to západná civilizácia skutočne už začala preháňať – do tej miery, že sa „politická korektnosť“ stala prekážkou slobody vyjadrovania. Iná vec je, že sa Trump vo svojej kritike „politickej korektnosti“ vychýlil do opačného extrému – grobianstva a často osobných urážok. Na druhej strane má podľa mňa Trump pravdu v tom, že sa v dnešnej spoločnosti nerozvážne rozhadzujú prívlastky ako „rasista“, „mizogýn“ či „xenofób“ v reakcii na to, keď človek vyjadrí kritiku jednotlivca či jednotlivcov patriacich do tej či druhej skupiny. Z kritiky jednotlivca sa „politicky korektne“ odvodzuje domnelá nenávisť voči celej skupine.

To je však rovnaký exces ako excesy, ktoré oprávnene vyčítame Trumpovi. Excesom a preháňaniu by sme sa mali vyhýbať všetci – či už nás výsledok amerických volieb potešil, alebo zarmútil.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.