Denník N

Ráno po svadbe v Ugande

Čo by to bolo za výlet do Ugandy, keby z toho neurobíme roadtrip. A tak sme sa s naším najatým vodičom vydali na cestu cez juhozápad tejto krajiny.

Vodič nás všade vozil bezpečne, akurát bola škoda že nejak nedodržiaval časy na ktoré sme sa dohodli a stále potichu niečo nezrozumiteľne splietal. Napríklad, že by sme mohli ísť do mesta Kasese, kde pozná dobrú sprievodkyňu po savane. My sme ale mali presný plán a sprievodkyňa v ňom nemala miesto. Aj napriek tomu že sme mu povedali aby prišiel pre nás o jednej poobede, prišiel už o jedenástej. Náš cieľ v ten deň bol národný park kráľovnej Alžbety. Mali sme tam objednanú jednu noc v luxusnom a drahom rezorte uprostred savany. Za vstup do parku sa platí pomerne veľa (40 USD na osobu) a keďže sme mali objednaný výlet loďou po prírodnom kanáli na druhý deň od 14:00 do 16:00, chceli sme do parku prísť po 16:00 aby sme nemuseli neskôr platiť poplatok za ďalší deň v parku. To som mu znovu vysvetlil a nakoniec sme sa dohodli že pôjdeme pomaly a prídeme tam okolo štvrtej.

Po ceste sme stretávali najčastejšie asi dobytok. Majú veľa kôz a kráv, no kravy vyzerajú trochu inak ako tie naše. Kozy sú zas veľmi chutné. Myslím tým ich mäso. Síce zo 100g kozieho mäsa bolo 90g kostí, ale ten zvyšok bol skvelý.

krava uganda
Kravy v Ugande majú veľké rohy

Mali sme šťastie a videli sme aj žeriava kráľovského vo voľnej prírode. Je to pomerne vzácny a nádherný vták. Nestihol som veľa odfotiť, veľmi skoro ma uvidel a uletel.

Žeriav kráľovský, Uganda
Žeriav kráľovský

Krajina sa postupne pretvárala a z hornatej farmárskej na hornatú zalesnenú. Cesta bola niekedy asfaltová, niekedy prašná. Podľa GPS, ktoré som pozorne sledoval sme už boli blízko národného parku, no príroda nenasvedčovala tomu že by sme boli pár kilometrov od savany.

Vodič a my, pri meste Ishaka
Vodič a my, pri meste Ishaka

Kozy a kravy začali pri ceste vymieňať opice, ktoré sa čoraz častejšie prechádzali popri ceste. Tohto paviána som sa odvážil fotiť len zo strešného okna našej starej Toyoty.

Pavián, ktorý si ma premeriaval pohľadom
Pavián, ktorý si ma premeriaval pohľadom
Iný pavián, ktorý radšej odišiel do hustého lesa
Iný pavián, ktorý radšej odišiel do hustého lesa

Z ničoho nič prales skončil a my sme sa ocitli na kraji pohoria a pod nami bol prudký zráz a v ňom dolina v ktorej bol národný park. V priebehu pár kilometrov sa z hustých dažďových lesov stala savana. Ocitli sme sa v národnom parku kráľovnej Alžbety.

Great Rift Valley - dolina tiahnúca sa vraj až od Jordánu
Great Rift Valley – dolina tiahnúca sa vraj až od Jordánu

Samozrejme sme to ale stíhali veľmi načas. A teda tak sme sa dostali aj do mesta Kasese, ktoré je kúsok od národného parku. Chceli sme v ňom zabiť čas, kúpiť si balené vody nech si môžeme s vodou vyplachovať ústa pri umývaní zubov, alebo každé ráno zapíjať teplú slivovicu. Keď sme zaparkovali v tom špinavom a prašnom meste, otvoril som dvere a čo som tam nevidel… Stála tam vodičova kamarátka, sprievodkyňa. Tá brala náš výlet s jej agentúrou do savany ktorý nechceme ako vybavenú vec. Tak som jej vysvetlil že ja nemám vážne záujem, ani čas a ani peniaze. Medzitým náš vodič povedal že si ide niečo vybaviť. Po polhodine sme sa s ním stretli a mne došlo, čo si vybavoval. Ručička, ktorá ukazovala stav nádrže rapídne klesla. Začali sme sa teda hádať. Totiž benzín sme platili my. Benzín spolu s bohatým denným paušálom. Mal som chuť v momente s ním skončiť, ale keďže sme v meste nepoznali úplne nič a navyše mal predplatené s nami ešte dva dni, sme sa rozhodli nejak s ním vydržať. Viac slov než medzi nami a vodičom padlo medzi nami a jeho nadriadeným. Keď som si prerátal spotrebu, vyšlo mi že naša Toyota by „zožrala“ 24 litrov na 100 kilometrov. Jedine že by sme išli celý čas na „jednotke“.

Doviezol nás nahnevaných do národného parku. Náplasť na dušu bola nútená prestávka vďaka stádu slonov, ktoré sa rozhodli prejsť cez cestu k rezortu. Bolo ich asi 15 a atmosféra bola magická. Boli sme uprostred národného parku a ten pohľad bral dych.

Slony na ceste na poloostrov Mweya
Slony na ceste na poloostrov Mweya

Ďalšia náplasť na dušu bola po dorazení do rezortu. Hneď po tom ako sme vstúpili do nádhernej vstupnej haly nám zobrali batožinu, priniesli čerstvo odšťavený džús, teplé mokré utierky na tvár a na golfovom vozíku nás odviezli asi sto metrov k nášmu apartmánu. Najlepší na apartmáne bol výhľad z neho. Aby som nezabudol, ešte teplá sprcha s normálnym prúdom vody bola fajn (zápis do denníka: umyl som si vlasy po 6 dňoch).

Klasická "dovolenkovka" s nohami
Klasická „dovolenkovka“ s nohami

Nás dvoch by som definoval ako niekoho medzi turistom, tzv. „backpackerom“ a dovolenkárom strednej triedy. No v rezorte Mweya Safari Lodge sme sa ocitli medzi vyššou triedou, medzi milionármi. Samozrejme len na jednu noc, viac by naše peňaženky neutiahli. Bar, ktorý bol pri bazéne s výhľadom na údolie a divú zver ma tak veľmi lákal na zopár drinkov, ale každý večer sme brali anti-malariká, ktoré sa nemajú kombinovať s alkoholom. Teda celý výlet na suchu. Teda skoro celý, vždy ráno nám slivovica na lačno stúpla do hlavy.

Recepcia v Mweya Safari Lodge
Recepcia v Mweya Safari Lodge
Úžasný bar s bazénom a úžasným výhľadom
Úžasný bar s bazénom a úžasným výhľadom

Rezort sa nachádza na poloostrove Mweya a je vzdialený asi 80km od najbližšieho mesta. Bližšie než mesto sú hranice s Kongom, ktoré boli od nás zhruba 15 kilometrov. Poloostrov je obmývaný z veľkej časti jazerom Eduard. To jazero je spojené s jazerom George asi 40 kilometrovým prírodným kanálom s názvom Kazinga. Ten slúži ako zhromaždisko všemožnej zveri. Tú sme videli priamo z našej izby.

Zver, ktorá pije vodu z prírodného kanálu Kazinga
Zver, ktorá pije vodu z prírodného kanálu Kazinga

Po výdatnej štvorchodovej večeri sme vďaka poriadnej búrke uviazli na recepcii, ale bol to skvelý pocit. Blesky udierali do zeme hádam každú sekundu. Keď sa trochu dážď upokojil, prebehli sme na apartmán, kde sme pri zvukoch savany zaľahli. Tým ešte noc nekončila. Zobudilo nás divé prasa s pracovným označením „Pumba“. Tí čo videli Levieho Kráľa, vedia. Aby ten zážitok bol umocnený, pred apartmánom bola lampa, ktorá vrhala svetlo priamo na budovu. Sviňa stála pred tým svetlom a teda mali sme na stene asi trojmetrový tieň tohto divého zvieraťa. Kvílilo a hrabalo do zeme. V podstate bolo od nás asi štyri metre a ja som si uvedomil že som zabudol zatvoriť okno. Delila nás teda len sieťka na hmyz. Ale prasiatko bolo rozumné a rozhodlo sa odísť. A my sme mohli pokračovať v spánku.

Pumba
Pumba

Ak by sa náhodou niekomu moje fotky páčili, tak tu ich nájde viac:

www.tomaslacika.com

alebo

 https://www.facebook.com/tomaslacikaphotography

Teraz najčítanejšie