Ráno

Elena sadne do auta, kabelku s taškou položí na vedľajšie sedadlo. Hodiny sú neúprosné, ukazujú viac, ako by si želala, a to napriek tomu, že si privstala. Dnes sa od rána nevie dostať do pohody, je to taký zvláštny stav, jednoducho lezie na nervy aj sama sebe. Nestáva sa jej to často, ale vždy ju to poriadne potrápi.

V aute je chladno, mráz sa činil, cez predné sklo takmer nič nevidieť. Zapne motor, vysúka sa von, zanietene sa prehrabuje v kufri, už mala v ruke všetko možné, len škrabku nie a nie nájsť. Keď nie vzadu, možno vo dverách, otvorí svoje, spolujazdcove a zúri, typický Gabo, najprv dranká, aby mu požičala auto a potom, tu máš odmenu.

Elena sa zhlboka nadýchne, až jej studený vzduch podráždi priedušky, ešte raz prekontroluje kufor, možno niečo prehliadla. Tento prípad to určite nie je, hľadala ju už všade, nechápe. Z kabelky vyhrabe telefón a zúrivo do neho ťuká, nech si ju nepraje. Zvoní, Gabo neberie, žiadne ohľady, vytáča znovu, nech si pekne vystrčí nos spod periny. „Áno,“ ozve sa konečne rozospatý hlas. „Kam si dal včera škrabku na okná?“ vyletí z nej zúrivá otázka. „To si ty, mami?“ „Presne tak, stojím pri zamrznutom aute a hľadám škrabku, včera bola vzadu v kufri.“ „Asi v kufri,“ snaží sa jej rozospatý syn konečne myslieť. „Tam určite nie je, prezrela som ho dvakrát.“ Na druhej strane linky zostane podozrivé ticho, Elena pozrie na obrazovku, bodaj by nie, hovor skončil.

Tak toto je aj na ňu priveľa, zopakuje voľbu, chvíľu nič. „Áno, už ju mám,“ ozve sa natešený hlas. „Prosím?“ nechápavo zareaguje Elena. „Mám škrabku, dal som ju do vrecka bundy,“ vysvetľuje Gabo. „Okamžite mi ju dones!“ povie rozčúlene a zruší hovor. Netrvá dlho, spoza rohu vybehne mladík v modrej bunde a podáva jej malú škrabku. Elena na neho škaredo pozrie, schmatne farebný trojuholník s ostrými hranami a rýchlymi pohybmi likviduje zo skla námrazu. Ide jej to celkom rýchlo, nervozita ju poháňa, dnes mala skutočne pocit, že by vlastnému synovi aj jednu zavesila.