Reakcia na komentár p. Morvaya „Extrémistov volia tí, čo sa boja. A je im jedno, či sú praví, alebo ľaví.“

Radikálny antikomunizmus, ktorý sa snaží spájať „komunizmus“ a fašizmus, pokračuje dnes v novej forme proti novej ľavici, ktorá zaberá miesto umierajúcej sociálnej demokracie tretej cesty a snaží sa silene nájsť „podobnosti“ a spojenia medzi ňou a krajnou pravicou. Ak ignorujeme, že prinajlepšom je táto logika teoreticky podopretá o teóriu podkovy, geometrický idealistický argument aplikovaný na spoločnosť, tento novodobý McCarthyizmus má podobne ako stalinizmus nulové podopretie vo faktoch a v skutkoch. Odhaľuje, že ide len o ideologicky motivovaný boj, ktorý v hektike dňa nevie nájsť logické a racionálne argumenty.

Prvý argument článku je, že voľba medzi „extrémistom“ Melénchonom a „extrémistkou“ Le Penovou by bola voľba medzi dvoma zlami, pre centristov takmer nemožná voľba. Tu si autor sám odpovedá na úvahu o tom, prečo Melénchon a mnohí jeho voliči váhajú, voliť Macrona. Ak je odmietanie podporiť kapitalistického kandidáta, ktorého ekonomicky liberálna politika pravdepodobne spôsobí posilnenie voličskej základne krajnej pravice podpora „fašistov“, čo by potom boli centristické články v prípade druhého kola Melénchon-Le Pen? Tiež podpora pre fašistov? Ľavicoví voliči z vlastného práva a so správnym názorom nevidia kvalitatívny konzekventne reálne politický rozdiel medzi Macronom a Le Penovou. Zatiaľ čo Le Penová je jasne reálnepoliticky rasistickejšia a rétoricky rasistická, Macron počas svojho funkčného obdobia vo vláde oportunisticky presadzoval rasistickú politiku a v týchto voľbách presadzuje ekonomickú politiku, ktorá bude krajnú pravicu a rasizmus len posilňovať. Označiť Melénchona a Le Penovú za extrémistov je absurdné použitie konceptu extrémizmu, ktorý by si žiadal štátny zásah proti obom „protiústavným“ organizáciám a ktorého celý zmysel spočíva v tom, subverzívnu krajnú pravicu neoznačiť ako extrémistickú.

Označenie Macrona za socialistu je taktika, ktorá nijako nemôže pravici ublížiť a preto ju používajú. Označiť centristického pravičiara za ľavičiara poslúži ako splnenie si nominálnej úlohy nestrannosti a pluralizmu, zatiaľ čo jeho označenie za socialistu len viac rozvášni ich antikomunistických voličov, ktorí sú presvedčení o tom, ako Európsku úniu ovládli marxisti. Táto veta v skratke vyjadruje dvojitú taktiku trójskeho koňa modernej pravice. Napokon, že používajú slovo socializmu a neuvedomujú si, že dejinne pochádza z rovnakého zdroja ako komunistické hnutie, je len ďalší dôkaz komicky rozporuplnej situácie, v ktorej musia argumentovať. Macronovo EM, ako aj dnešná byrokracia PS nie je progresívna ľavica, ale progresívna pravica. Ak sociálny liberalizmus stačí k tomu určiť nejakú stranu ako ľavicovú, tak je aj SaS ľavicová.

K porovnaniu, že aj Melénchonove a Le Penove voličky sú antisystémové možno len povedať, že sa jedná o rovnako zavádzajúcu logiku, ako keby sme tvrdili, že rovnako komunisti a liberáli boli antisystémoví v revolúcii v roku 1848, v Ruskej revolúcii v roku 1905 a februári 1917 a liberáli a fašisti boli antisystémoví v stalinistických krajinách.

Napokon máme tvrdenie, že Melénchonovi voliči budú voliť Le Penovú a že sú ideologicky a sociologicky rovnakí či podobní. Toto tvrdenie, v triedne šovinistickej podobe „voličov, ktorí sa boja zmien a chcú ich zastaviť“ je ničím podopreté a ako ukazujú prieskumy prvého kola a pre druhé kolo, úplne nesprávne. Melénchonove voličky sú, ak sa pozrieme na pohyby voličiek od posledných volieb, z väčšiny bývalé voličky Hollanda a Royalovej, rovnako ako voličky Macrona. Rozdiel medzi Macronovými a Melénchonovými voličmi/kami je, že tí/tie Macronoví/e sú viac ženy, starší/e, bohatší/e a vzdelanejší/e. Melénchonove/i voličky/i sú vzdelanejšie, mladšie verzie voličov FN. Prieskumy pre druhé kolo ukazujú, že najväčšia nová skupina, ktorá bude voliť Le Penovú, je štvrtina až polovica voličov Fillona. A toto nie je tým, že by Fillon oslovil voličky krajnej pravice, ak to je ten prípad (čo je pravdepodobne len prípad v 10 až 30 % prípadov), ale že oslovil voličky, ktoré boli voličky konzervatívnej pravice, predtým, než prešli ku krajnej pravici. Veľmi veľa článkov o tom, ako je „hnedo-modrý odtieň francúzskych volieb“ posledný pokus fašistov uchopiť sa moci, „konzervatívna pravica je v mnohom podobná pravému extrému“ alebo „Extrémistov volia konzervatívni pravičiari“ nevidím.

Práve naopak, prieskumy ukazujú, že polovica Melénchonových voličov bude v druhom kole voliť Macrona. Toto sa deje z čistého taktického úmyslu. Som zvedavý, koľko Macronových voličiek by v druhom kole volili Melénchona a koľko centristických článkov by sa našlo, ktoré by vyzývali k tomu, voliť „menšie zlo“. Tento postoj stredu k ľavici len odhaľuje jej antipluralistický, antideliberatívny a antidemokratický charakter a charakter triednej spoločnosti. Sme pre nich dobrí len ako komparz pre ich pravicovú politiku, ak však robíme niečo autonómne, sme extrémisti. Tá malá skupina Melénchonových voličov, ktorí budú voliť Le Penovú, sú jej bývalí voliči (získavať voličov krajnej pravice je priestupok, ak to robí ľavica, ak to robí stred oportunizmom a rasistickou politikou, to je záchrana Európy) a komunisti, ktorí zastávajú akceleracionistickú politiku alebo „Verelendungstheorie“, teda politiku čím horšie, tým lepšie pre potenciálnu revolúciu. Nikto z ľavice ju nebude voliť z ideologických dôvodov, narozdiel od stredu, na to u nás, ako tiež liberáli kritizujú, existujú mechanizmy vylúčenia a skupinového nátlaku.

K tomu, že mnohé/í voliči/ky krajnej pravice môžu voliť potenciálne iné strany: ak by volili stred, písali by ste to isté? Boli by ste radšej, aby tí/tie voliči/ky volili krajnú pravicu?

Že nejde o skutočne slobodnú voľbu, odhaľuje, že väčšina nových Macronových voličov/iek ho volí ako anti-voľbu a že až 20 % voličiek/ov prvého kola nebude voliť.

Tento článok, podobne ako iné články, je tovar a kus odpadu, ktorý si nezaslúži profesie novinára a byť predávaný pre zisk. Je to len pokračujúca demagogická snaha extrémneho stredu, hoci ako vylúčiť ľavicu z verejnej diskusie, z priestoru v kultúrnych inštitúciách a bojovať proti nim štátnymi štruktúrami. Je to pľuvanec do tváre tým tisícom socialistom, komunistom, stalinistom a anarchistom, ktorí ako hlavná sila položili svoje životy v boji proti fašizmu a ešte stále ako hlavná sila proti nim bojujú, zatiaľ čo ich štátne štruktúry nechávajú ako popieračov holokaustu na slobode, sympatizujú s nimi a kultúrne inštitúcie a stred im dáva priestor a nepriamo im zväčšuje podporu svojou politikou. Je to vrchol absurdnosti v našom absurdnom svete.

Zdroje:

http://www.ipsos.fr/sites/default/files/doc_associe/ipsos-sopra-steria_sociologie-des-electorats_23-avril-2017-21h.pdf