Referendum ako trucpodnik?

Keď dobrý nástroj demokracie pokrivia a následne ohovoria tí, ktorí ho najmenej potrebujú, výsledkom je stagnácia demokracie v mene výroby zdania, že za nedobrý trend sveta môže vôľa ľudu. Brexit je príkladom referenda, v ktorom vyhrala vôľa ľudu a la truc. Veľmi nákazlivé!

Kĺzanie na tenkom ľade bez pravidiel sa stane nebezpečným, keď sa objaví vážna trhlina a pokrivený nástroj zoberú do rúk nedemokrati. Vtedy sa z dobrého nástroja stane nástroj manipulácie, ktorý môže všupnúť demokraciu do inej kvality, napríklad do skoro-diktatúry. Novým čakateľom na zápis do zoznamu manipulatívnych referend je maďarské referendum o migračných kvótach, v ktorom budú 2. októbra maďarskí voliči odpovedať na otázku: „Ste za to, aby Európska únia aj bez súhlasu maďarského parlamentu mohla stanoviť povinné presídlenie nemaďarských občanov do Maďarska?“

Keby dievčatám zo slávneho obrazu Edgara Degasa „Žehliace ženy“ a ich zákazníkom predviedli dnešnú modernú žehličku nezapojenǔ do elektrického prúdu, pravdepodobne by ju odvrhli ako nepotrebný nástroj a poriadne by ju ohovorili.

Presne tak nepotrebne fungujú nesprávne používané referendá, ktoré nie sú zapojené do férového prúdu informácií a do prúdu ostatných spoločensko-vedných zákonitostí – skoro všade na svete. Presne tak fungovali ohováračsko-propagandistické články o neopodstatnenosti referenda pred Brexitom v časopise The Economist: Referendumania/ The Economist, Referendum madness/ The Economist, The referendum craze: Let the people fail to decide – The Economist.

Hlbšia úvaha – okrem otrepaného súdu o nekompetentnosti ľudu – im nestála za to, lebo:

aj vôľa ľudu sa dá kúpiť.

Prvé pravidlo správneho používania referenda: férová kampaň

V demokracii by mal byť suverénom občan a nie finančné trhy určujúce podmienky jeho života. Toľko teória. Súčasná zastupiteľská demokracia odráža zašlé viac ako predstoročné potreby vtedajších ľudí, ktoré je možné zaškatuľkovať do kresťansky, socialisticky a liberálne definovaných ideí. Táto doba je však dávno za nami. Demokracia sa dostáva do stavu prelobizovaného politického trhu kráčajúceho do slepej uličky.

Kritika kritiky priamej demokracie

Oponenti potreby vzájomného prepojenia zastupiteľskej a priamej demokracie pri obhajobe názoru o neefektívnosti referenda s obľubou uvádzajú kalifornskú priamu demokraciu ako ilustráciu nezodpovedného správania sa hlasujúcej väčšiny.  Ako príklad  uvádzajú sériu daňových a rozpočtových ľudových iniciatív, ktorú odštartoval známy „Návrh 13“ z roku 1978 požadujúci zastavenie zvyšovania daní z nehnuteľností ako následok nereagovania parlamentu na infláciu a zúfalstvo majiteľov z neúmerného nárastu daní.

Fakt, že kalifornské ľudové iniciatívy prispeli k vzniku rozpočtovej krízy, sa porieť nedá. Rovnako ale nie je možné poprieť ani fakt, že za mnozštvom rozpočtových a daňových iniciatív, ktoré nasledovali po „Návrhu 13“, stáli a stoja záujmové skupiny a nie suverén občan. Odráža v tomto kontexte kalifornská priama demokracia naozaj vôľu ľudu?

Kritici priamej demokracie uvažujú vždy v medziach ešte stále skoro všade na svete ( s výnimkou Švajčiarska) nesprávne používaných nástrojov priamej demokracie, kde nie sú stanovené zákonné hranice korumpovania ľudí, kde politický trh kopíruje trh ekonomický, s logickým následkom ich pokrivenia a tým aj deformovania podstaty demokracie.

Čo ale kritici priamej demokracie opomínajú zobrať do úvahy – sú všetky súvislosti rôznorodosti demokratických systémov. Vôľa ľudu má totiž iné charakterové výstupy v podmienkach federatívneho usporiadania ako v podmienkach iných.

Niekoľko príkladov pokrivenia dobrého nástroja demokracie:

V roku 1974 sa v Kalifornii uskutočnila úspešná ľudová iniciatíva o obmedzení výdavkov na kampane. Výsledok iniciatívy následne zrušil Najvyšší súd USA pre rozpor s prvým dodatkom ústavy, pretože vloženie peňazí do kampane je súčasťou slobody prejavu.

V 24 štátoch USA, kde majú určitú formu priamej demokracie, medzi nimi aj v  Kalifornii, boli do roku 1987 určené podobné zákonné podmienky vedenia kampaní ako vo Švajčiarsku. Doktrína vyváženosti informácií v rozhlasovom a televíznom vysielaní – „Fairness Doctrine“, ukladajúca povinnosť poskytnutia primerane vyváženej príležitosti diskusii protichodných názorov v otázkach verejného záujmu, ktorú prijala Federálna komunikačná komisia v roku 1949, však bola zrušená prezidentom Ronaldom Reaganom. Lebo regulácia. Lebo rozpor s prvým dodatkom ústavy o slobode prejavu.

A tak nastúpila éra kampaní financovaných záujmovými skupinami. Lebo všemocný trh. Kampaň na podporu návrhu zákonov o havarijnom poistení v roku 1988 stála 80 miliónov amerických dolárov, viac ako celá prezidentská kampaň Georga Busha st. prebiehajúca v tom istom roku. Lotérioví lobisti minuli v roku 2004 na podporu kampane „svojich“návrhov  90 miliónov amerických dolárov.

Na takéto nehorázne plytvanie a manipulovanie s otázkami verejného záujmu by Švajčiari nikdy nepristúpili. Im stačí diskusná relácia Aréna vysielaná priebežne už niekoľko desťročí každý piatok večer vo verejnoprávnej televízii, kde platí pravidlo vyváženosti plurality i času v protichodných názoroch vedcov, politikov, aktivistov. A samozrejme volebná brožúra s obsahom dôvodových správ návrhu a oponentúry, ktorá je rozposlaná všetkým oprávneným voličom šesť týždňov pred hlasovaním. Pre úplnosť treba uviesť, že volebná brožúra je samozrejmosťou aj v Kalifornii.

Druhé pravidlo správneho používania referenda: jedna otázka

Kalifornský systém priamej demokracie je odlišný od švajčiarskeho aj v priebehu hlasovania. Švajčiari nepovažujú občana za mimozemšťana typu E.T., ktorý zhltne a roztriedi všetky informácie a odlišné stanoviská bez zmätku v hlave v jednom čase zároveň o viacerých otázkach, a preto sa v jeden hlasovací deň hlasuje vždy len o jednej otázke.

Naopak, v Kalifornii sa v jeden hlasovací deň (priemerne jedenkrát za dva roky) hlasuje o všetkých dovtedy nazhromaždených iniciatívach, ktorých počty niekedy presahujú niekoľko desiatok – z dôvodu možnosti predkladania alternatívnych protiiniciatív. Túto možnosť využívajú ekonomické záujmové skupiny predovšetkým pri populárnych pokrokových iniciatívach s cieľom vnášania nejasnosti a chaosu do procesu rozhodovania, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nimi očakávané iracionálne rozhodnutia voličov.

Tak to bolo napríklad pri veľkej environmentálnej iniciatíve „Veľká zelená“ v roku 1990, kedy sa lobistom chemického priemyslu nepodarilo zabrániť rastu popularity ani vložením obrovskej sumy financií do protikampane, a tak vytvorili protiiniciatívu „Veľká hnedá“. V ten istý volebný deň mali voliči hlasovať aj o iniciatíve za zachovanie kalifornských lesov „Lesy navždy“, na ktorú reagovali lobisti drevárenského priemyslu protiiniciatívou „Veľký peň“ (toto nie je vtip, naozaj…). Ďalším zo spleti 27 iniciatív toho istého volebného dňa bol návrh na zvýšenie daní z alkoholu: „Päť centov za nápoj“ taktiež s lobistickou protiiniciatívou liehovarníckeho priemyslu: „Penny za nápoj“.

Stalo sa presne to, čo by s veľkou pravdepodobnosťou predpovedal aj starý, múdry Freud. Zafungovali pudovosť a vzdor, zmätení a narsrdení voliči zamietli celý balík iniciatív spolu aj s progresívnymi návrhmi, ktoré boli počas kampane populárne.

Tretie pravidlo správneho používania referenda: záväznosť

Presne tak ako motýle pre nektár, majú aj ľudia zakódované prirodzené tykadlá pre progresivitu. Sú to ale bytosti so všetkými bio-psycho- sociologickými aspektami, a preto je kvalitatívny rozdiel v intenzite zodpovednosti prístupu voličov k otázke v prípade referenda záväzneho ako v prípade referenda nezáväzného.

S vedomím nezáväznosti britského referenda pristupovala značná časť voličov aj k brexitu. Mnohí z nich sa vyjadrili v médiách o rozhodovaní z presvedčenia: že aj tak to neprejde, veď o týchto veciach rozhodujú reprezentanti, ale aspoň svojím „áno“ vyjadrili rozhorčenosť nad ich politikou. No, jedným slovom: trucpodnik.

A ako je to s referendom na Slovensku?

Aj keď naši významní teoretici práva zdôrazňujú, že záväznosť výsledkov referenda patrí k jeho elementárnym znakom, v odborných kruhoch už dosť dlhý čas prebieha diskusia o reálnej vykonateľnosti obsahu výsledkov referenda. Dosť dlho k tomu, aby táto diskusia už prerástla k činom.

Ani v ďalších princípoch správneho používania referenda nezaostávame za ostatným svetom. Zákonné podmienky iniciovania referenda (vysoký prah potrebných podpisov) i platnosti referenda (kvórum) ešte stále obchádza európske pravidlo realizovateľnosti zákonov v praxi. V tomto kontexte súčasné zbieranie podpisov za odvolanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka – pri plnom vedomí neexistencie inštitútu priameho odvolania člena vlády v našom systéme, vyznieva ako tragikomický gýč pouličného púťového divadla slovenskej politiky. A je ďalším pokračovaním série hazardovania s potencionálom vôle ľudu.

Návrhy strany Priama demokracia považujem za nekomplexné, stranícke a nacionalistické šmrncnutie strany s takýmto názvom za absolútne neprijateľné. Obsah kategórie: „ľud“ nie je predsa totožný s obsahom kategórie: „národ“.

Nikdy predtým neboli také priaznivé technické podmienky k posilneniu demokracie priamej – ako legitímneho doplnku demokracie zastupiteľskej – ako teraz, v dobe internetu. Samozrejme, že technika bez aplikovania etických noriem sama osebe pokrok k väčšej transparentnosti neprinesie.

Nikdy predtým nebola taká potreba prieniku verejného záujmu s otázkami myslenia a životného štýlu individuálnych jednotlivcov – ako teraz, v čase klimatickej zmeny, ktorá si žiada akútnu snahu adaptácie k zmenám nielen v prírodnom prostredí, ale následne aj v prostredí ekonomickom a sociálnom.

V hrdej Európe, kde platí Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slodôd a kde práve teraz nastupuje trend svojvoľného výkladu (ne)univerzálnosti ľudských práv znovuobjavovaním výrokov typu: „Vôbec si nemyslím, že na Slovensku majú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva.“ (Richard Sulík), o ktorých sme si mysleli, že zostali navždy zaprášené v depozitoch historických ústavov, v súvislosti s množiacimi sa snahami iniciovania manipulatívnych referend – nastal čas na diskusiu o náprave pokriveného, inak dobrého nástroja demokracie.

Nielen na pôde konferenčných miestností, kde majú prístup len lídri Európy. Práve teraz. Na Slovensku, v Bratislave.