Reforma školstva v jame levovej

Stačí si pozrieť jeho tlačovú besedu, kde obhajuje a prezrádza novinky ohľadom reformy, ktorá vlastne nie je žiadnou reformou, ale  víziou niekoľkých odvážlivcov, ktorí v priebehu polroka spísali svoje sny o tom, ako by malo vyzerať školstvo o 10 rokov.

Už krátkosť času, ktorá sprevádzala prípravu „reformy“ naznačuje, že tu niečo nesedí. To, čo  krajinách na západ od nás trvá niekoľko rokov, dokázalo sedem externých expertov zrealizovať za pol roka. Treba pripomenúť, že bolo potrebné vykonať analýzu školských problémov a na základe toho tematizovať ciele. Pri práci im mohla pomôcť aj Správa o stave školstva, obsahujúca konkrétne systémové opatrenia, ktorú v čase jej predloženia v roku 2013 vláda ignorovala. Kompetentným sa zdali zmeny pridrahé. Pripomíname, že predsedom vlády bol vtedy (ako aj dnes) Robert Fico a ministrom financií Peter Kažimír. Minister školstva, ktorý túto správu predložil, už dávno na ministerstve nepracuje a bol vystriedaný ďalšími tromi. Podobne je na tom aj autor tejto správy, ktorý sa len pred nedávnom rozhodol, že z ministerstva školstva odíde. V rozsiahlom rozhovore ako dôvody spomína aj pomery na ministerstve.

Vízia siedmich statočných je založená na chápaní žiaka ako individuality, ako to na nedávnom bratislavskom stretnutí v Primaciálnom paláci, ktorého som bol účastníkom, pripomínal jeden z tvorcov. Veď čo by bol učiteľ, ak by nemal žiakov? Jeho práca by nemala zmysel. No náš pán minister tvrdí niečo iné. Celá reforma je založená na učiteľovi, na jeho postavení, na jeho osobe, pretože je ,,základným a najdôležitejším prvkom reformy“. Veď koniec koncov za všetko, čo sa týka školy, zodpovedá učiteľ. Z toho vyplýva, že minister buď nemá tušenie, o čom rozpráva alebo má v šuplíku verziu 2.0, ktorú si tajne schovával, aby ju mohol vytiahnuť ako tromf z rukáva a všetkým vyraziť dych. Pravdepodobnejšia je prvá interpretácia, pretože za celý ten čas, čo je pán P. Plavčan ministrom školstva, sa nezúčastnil jedinej odbornej diskusie (okrúhle stoly vždy viedol niekto z jeho podriadených a prítomnosť ministra neznamená, že sa diskusie aj zúčastnil) alebo hoci verejnej debaty o tom, čo všetko je nutné v školstve zmeniť. Môžeme si všimnúť, ako dokola opakuje naučené frázy, ktoré mu naordinoval jeho mediálny tím.

Základným pilierom zmeny v oblasti školstva nie je to, či sa za titulom „docent“ bude písať bodka alebo nie, ani to, či sa bude hodnotenie žiakov vyjadrovať známkou od 1 do 5 ako to bolo doteraz alebo sa prejde na slovné hodnotenie, ale to, s akou veľkorysosťou sa vedia na školstvo pozrieť tí, ktorí rozhodujú o podiele HDP do škôl, k žiakovi. Tu už nejde o rozhadzovanie, ide o to, aby sa zachránil zvyšok toho dobrého, nádejného, čo v našich školách ešte zostalo. Aby sa ukázalo celému národu slovenskému, že len vzdelanie ho môže posunúť ďalej od výrobného pásu. Treba tiež jednoznačne prehodnotiť vzťah medzi ZMOS a školami. Mnohí zriaďovatelia  sú čiernou dierou a  zároveň brzdou v prílive financií do školstva. Je úplne zbytočné hovoriť dnes, ako bude vyzerať učiteľ o desať rokov, keď už dnes majú školy problém nájsť kvalifikovaných učiteľov najmä v technických predmetoch alebo informatike. Pokiaľ vláda nepriláka do školstva mladých ľudí, ktorých nemôže motivovať inak, ako zvýšením súčasného úbohého platu pre začínajúcich učiteľov (a minimálnym rastom v nasledujúcich rokoch + slabým servisom potrebných pre ich prácu), akékoľvek debaty o zmene pôsobia zbytočne. Ak sa neprehodnotí výška normatívu na žiaka, je zbytočné hovoriť o individuálnom prístupe k žiakovi, ktorého škola je legislatívne nútená vnímať ako tovar – čím viac žiakov, tým viac peňazí. Ak sa neprehodnotí celkové financovanie škôl, je zbytočné hovoriť o akejkoľvek reforme školstva.

Myslím si, že všetky tieto fundamentálne problémy si vláda uvedomuje. No ako už viackrát deklarovala vyjadreniami a činmi samotných predstaviteľov, záujmy sú dnes úplne niekde inde. A čo na to pán minister? Podľa jeho slov beží všetko tak, ako má.

Ľuboš Sibert

Iniciatíva slovenských učiteľov