René a Noma

Postupne sa aj na Slovensku stáva čím ďalej viac bežným, že nie je podstatné len to, že dostanete „niečo“ na tanieri ale aj to, čo to je a ako to vyzerá. Ako je mne vlastné, aj teraz ma priťahuje sa na danú tému pozerať cez film.

Západná kultúra zažíva vlnu  “foodies“ a zástupu samozvaných kritikov jedla a generáciu gurmánov. Ak ste trochu zbehlí v danej oblasti, tak poznáte „Nomu“. Noma je pojem, je to reštaurácia, ktorá sa nacházda v Kodani. Bolo len otázkou času kedy sa dostane von väčší dokument o tomto teraz už legendárnom mieste. Pierre Deschamps  natočil dokument Noma, My Perfect Storm. Šéfkuchár René Redzepi je tvárou reštaurácie Noma a aj Deschampovho filmu.

Po všetkých tých kuchárskych reality show a spol. bolo jasné,  že  atraktívne prostredie kuchyne a ešte atraktívnejší život šéfkuchárov sa presunie v podobe filmov aj na veľké plátno. Zo známejších za poslednú dobu  napr. Chef (2014) alebo minuloročný Burnt (s typicky nechutným slovenským prekladom titulu ako “Dokonalý šéf“). Kým prvý spomínaný, ktorým nás “obdaroval“ John Favreau bol prasladkým blábolom a plytkou reklamou na twitter, druhý už ponúka o trošku triezvejší a surovejší pohľad na danú profesiu ale stále to ani náhodou nie je ono. (Bradley Cooper v hlavnej úlohe mi nevadil a Sienna Miller je vo filme naozaj dobrá). Je teda dosť možné, že nás v blízkej dobe čaká film bez vyfarbovania reality. Zatiaľ si môžete vystačit s bibliou o svete v kuchyni od Bourdaina.  Nemáte totiž často tušenia keď čakáte na svoje jedlo, kto tam vzadu vkladá do toho celého svoje umenie a energiu. Kuchyňa je drsná, plná podivínov, plná rockových hviezd, bývalých narkomanov, samotárov a rôzne odlišných šialencov, bez ktorých by to nemalo tie gule, guráž a invenciu.

Noma, My Perfect Storm
 (UK 2015, 100 min.)

Redzepi, hlavná postava Deschampovho dokumentu, syn macedónskeho imigranta spôsobil prevrat v Kodani a naštartoval boom škandinávskej kuchyne a jej nárast popularity vo svete. Začal na princípe využívania lokálnych surovín najviac ako sa dá (čo môže byť v Škandinávii celkom výzva).

Aký teda René je? V dokumente hrá machra. Je tak trochu „punkáč“ čo sa nesere a snaží sa vám dokázať, že vás tak nejak svojským spôsobom  má na háku. A možno aj ozaj má. Excentrickosť umelca odkopáva akékoľvek zábrany a posmešne opovrhuje väčšinou. Redzepi je vysoko energická osoba a vie stále prichádzať s novými a šialenými nápadmi. A prečo také haló okolo Nomi? Redzepi a Noma vyhrali viackrát titul najlepšia reštaurácia na svete.

Redzepi sa sám prezentuje ako osoba, ktorej nezáleží na oceneniach a michellinských hviezdach (majú „len“ dve). Na druhej strane vyzerá dosť vyvedený z mieri keď jeden rok skončia až druhí. Smiešne je, keď v momente konštatuje, že teraz k ním aspoň nebudú chodiť ľudia, pre ktorých je to prvé miesto hlavným dôvodom – ,,Sú to väčšinou blbci“, dodáva. :)

V dokumente vidíme občasné napäté vzťahy v kuchyni, väčšinou je to však mierne egocentrická spoveď Redzepiho, ktorý si ju asi aj zaslúži. Film rozoberá takisto aj xenofóbiu a razismus cez  Rezdepiho pohľad na dospievanie ako syn imigranta v Dánsku. Celým filmom sa to mihá krásne naaranžovanými taniermi, no  je jasné, že obraz je len obraz a postráda uspokojenie vášho chuťového a čuchového vnemu.

Nebudem sa viac rozpisovať o obsahu. Deschampov film je sem tam  dosť afektovaný. Podlýzavá hudba a  heroizovanie hlavného hrdinu vyznieva mierne pateticky a príliš monumentálne.  Cieľovka dokumentu je  jasná a tá bude  asi spokojná, avšak film možno pohorší zopár “gurmánskych snobov“. V podstate sa ho určite oplatí vidieť.

Najesť sa do Nomi v najbližšom čase už asi nepôjdete, celá reštaurácia sa  presťahovala na čas do Austrálie a a potom koncom roka 2016 plánuje otvoriť zas v Kodani, v  Christianii. To len podčiarkuje Redzepiho srdce rebela. V Christianii chce začať s novým konceptom a opustené sklady prerobiť napríklad na skleníky a byť si aj vlastným dodávateľom. Zarezervovaní sú minimálne na rok dopredu.

Glorifikovanie témy a gurmánskych zážitkov pre mňa často vyznieva trochu smiešne. To na aké miesto si ich západná kultúra stavia, chápem v istom ohľade ako niečo celkom strašidelné a mätie ma to. A tak píšuc nad šálkou čaju, sa v mojej tvári zračí  irónia nad týmto rituálnym obdivom gastronómie a novodobým kultom kritikov a všadreprítomných  „fotografov“  jedla…

 Fotky zdroj: © Magnolia Pictures