Temná pohľadnica z dovolenkových rajov

Na počiatku bola para

S devätnástym storočím prišiel do Európy pokrok a dynamické spoločenské zmeny. V jeho druhej polovici sa zrodilo aj to, čo nazývame turizmom alebo cestovným ruchom. Práve 19. storočie ponúkalo stále viac možností, ako vypočuť volania diaľok.

Stále viac silnela, už aj tak dosť veľká príťažlivosť všetkého neznámeho a túžba pobudnúť niekde inde ako doma. Ľudia popri lákavej exotike čoraz viac túžili po oddychu, dobrodružstve, užívaní si, pričom sa však nevytrácal ani primárny motív cestovania, ktorým je dodnes objavovanie a spoznávanie.

Práve  v tomto storočí sa zrodili základy nového biznisu, ktorým turistický priemysel nepochybne je. Každá masovosť sa však v konečnom dôsledku mení na tvrdý biznis, ktorý má aj svoje tienisté stránky.

Mnohí cestovania chtiví si samozrejme odvrátené stránky tohto novodobého fenoménu neuvedomujú, pričom sú aj takí, ktorí nepochybujú ani o tom, že právo cestovať sa nachádza v ich základnom katalógu ľudských práva. Preto sa len ťažko dá uveriť faktu, že všetci tí, ktorí každoročne vyrazia na dovolenku do zahraničia, patria vlastne iba k 2,5 percentám obyvateľov Zeme, ktorí si tento luxus môžu dovoliť.

Na pláž!

Švédska novinárka, esejistka a spisovateľka Jennie Dielemans sa v knihe Vitajte v raji rozhodla nezatvoriť pred týmto faktom oči. V reportážach z viacerých častí dovolenkového sveta nemilosrdne demaskuje fungovanie dovolenkového biznisu.

Nemenej zaujímavými sú však už aj ňou uvádzané faktografické informácie v úvode, týkajúce sa historického vývoja tohto novodobého priemyslu. Vzhľadom na vlastnú etnicitu sa veľká časť údajov týka Švédska a Švédov, ktorí patria k náruživým dovolenkárom.

Samozrejme, ani v ich prípade sa nedá nevidieť priama úmera medzi blahobytom a cestovaním. Podľa autorky sa to všetko začalo štátom garantovanou dovolenkou. V roku 1938 sa totižto vo Švédsku zaviedli dva týždne dovolenky, ktorá sa v roku 1951 zvýšila na tri týždne, o dvanásť rokov neskôr na štyri a v roku 1978 si už Švédi mohli užívať päť týždňov voľna.

Je preto úplne pochopiteľné, že tento faktor spolu s rodinnými úsporami generovali napĺňanie voľnočasových túžob. Jednou z nich bolo aj aspoň načas opustiť chladný sever a odletieť niekam k južným moriam.

„Zatiaľ čo v roku 1950 cestovalo na Baleárske ostrovy 585 Švédov, o dvanásť rokov neskôr ich bolo už 40 000“.

Inak tomu nebolo ani v iných hospodársky a sociálne rozvinutých krajinách. Kým v roku 1950 cestovalo z jednej krajiny do druhej 25 miliónov turistov, o pätnásť rokov to už bolo 113 miliónov dovolenkárov. Pláž sa stala symbolom slobody a voľnosti. Bola to atrakcia sama o sebe a z nás sa za 50 rokov stali ostrieľaní konzumenti tovaru zvaného charterový zájazd.

My, ktorí v globálnom meradle patríme k vyššej triede, považujeme cestovanie na dovolenku za svoje samozrejmé právo. Za svoje peniaze chceme dostať to, čo nám „právom“ prináleží. Z dovolenky v zahraničí sa stal prostriedok nevyhnutný na zachovanie nášho fyzického i duševného zdravia, kompenzácia za odpracovaný čas.

Kde sú sny, tam je all inclusive

Samozrejme kde je dopyt, tam je aj ponuka. Naše sny o voľnom čase a zotavení začali okamžite touroperátori baliť a predávať ako marketingový produkt. Po nabažení sa, alebo po preplnení jednej destinácie, okamžite vyhľadávali stále nové, zaujímavejšie alebo lacnejšie dovolenkové raje.

Preto keď počet turistov na Kanárskych ostrovoch v 70. a 80. rokoch 20. storočia prudko vzrástol, turistický priemysel objavil Grécko, potom Turecko, Bulharsko a Juhosláviu. V zimnom období sa stali lákadlami Tunisko, Maroko a Egypt. Je však logické, že s rastom turistického ruchu sa tie isté problémy objavovali aj v novoobjavených destináciách.

Pláže začali byť preplnené, atmosféra nebola dostatočne domácka, hotelov začalo byť priveľa. Dovolenkový veľkobiznis okrem toho ohrozoval domácich podnikateľov, reštaurácie, bary, obchodníkov a aj životné prostredie.

Tieto negatívne javy sa ešte znásobili objavením tzv. all inclusive modelu. Pre turistov to znamenalo, že všetko je zahrnuté v cene, ktorú pred odletom z domu uhradili. Hotelová izba, raňajky, obed, večera, pochutiny, nealkoholické i alkoholické nápoje, množstvo športových aktivít a zábavy.

Tento model je stále úspešný a profitujú z neho mnohí. Oplatí sa to nielen hotelom, ale aj touroparátorom, dopravcom  a aj cestovným kanceláriám, ktoré žijú z provízií získaných predajom all inclusive balíčkov. Ako však poznamenáva Jennie Dielemans, pre samotnú dovolenkovú krajinu to môže mať zničujúce dôsledky.

Už nie je dôležité, čo vám prináša život tam vonku, veď všetky druhy zábavy nájdete v areáli hotela. Ani majiteľov hotela nemusia znepokojovať straty spôsobené tým, že si zamestnanci strkajú peniaze do vlastných vreciek, keďže v obehu nie sú nijaké peniaze.

„Turistický priemysel predáva niečo, čo nevlastní. Balí sny, ale predáva pláže, hory, ľudí, kultúry a núti chudobné kraji, aby sa pretvárali podľa našich potrieb“.

Autorka však nešetrí ani tzv. batôžkárov, ktorí sa vydávajú na tzv. netradičné a zážitkové zájazdy. Predmetom konzumu sa v tomto prípade nestáva letovisko, ale skôr atrakčne zdeformovaná kultúra a tradície. V mnohých prípadoch sa dokonca turistickým lákadlom stala aj chudoba, predávajúca sa ako kolorit destinácie, ktorý potom vyzerá dobre na fotkách z dobrodružných ciest.

Slová „obete“ však dokazujú, že v súčasnosti už ide o obojstrannú závislosť.

„Cestovný ruch je ako kokaín. Mimoriadne škodí ľuďom, spoločnosti ako takej, životnému prostrediu, no nedokážeme s ním prestať. Stali sme sa priveľmi závislými. Pätina prijímov našej krajiny pochádza z turizmu, bez neho by sme skrachovali“.

Jennie Dielemans: Vitajte v raji,  Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Preklad: Alexandra Debnárová