Reportáž z cesty do Záhrebu
Bratislava, presne napoludnie pred hlavnou stanicou, dohodnuté – a dorazila som. Koniec mája, jednoznačne leto – úpek, všeobecné mrákoty, tichý pondelkový šum. Pri stánku s občerstvením Kali, v jednej ruke cigareta, v druhej sladký nápoj. Bez pozdravu; prezrie môj cestovný úbor a hovorí: „Roztopíš sa.“
Hádžem si veci na zadné sedadlo. Máme čas, môžem si odskočiť. „Za chvíľu som naspäť.“ Urobím krok a zastanem, polohlasne sa opravím: „O chvíľu.“ A rozbehnem sa po vypálenom betóne do staničnej budovy, v Pralinke si kúpim niečo sladké. Pritom uvažujem, aký má zmysel opraviť si predložku, keď to potom moja záhorácka tlama aj tak nezmäkčí, včil a furt, teraz a naveky to bude chvíla, dokonale natvrdo. Ale zase lepšie krívať na jednu nohu než na obe, či?
Vyrazíme zo stanice štedrým oblúkom, mierime za mesto. Kali rozpráva. Keď ma asi pred mesiacom do Záhrebu pozýval, pýtala som sa, či to neprekáža, že nie som spisovateľ, a on povedal, že neprekáža. Teraz z prúdu reči vyrozumiem, že mám predsa len čosi zo svojich starých vecí čítať; trochu ma to prekvapí. Prečo? Som si myslela, že sa ideme len tak povoziť?
Zastavujeme v Hainburgu, tu býva Varga, Tomáš Varga. Trvá mu to. Na balkón vylezie jeho sused, dôchodca, obzerá si svoje muškáty, škúli na nás. Ulica je vyľudnená, slnko do nej mláti, naozaj sa roztápam. Kali si zapáli, dáva to skoro plynulo, jednu za druhou.
Konečne Varga – na perách úsmev, v ruke trs banánov. Nasadáme, ide sa.
Niekedy snívaš o mori, niekedy si predstavuješ, ako by si zmizol niekam ďaleko, ďaleko od všetkého, ale medzi tebou a cieľom stojí niečo veľké, útrpne nesmierne a na pohľad neprekonateľné. Je to Maďarsko.
Kali za volantom; chvíľu sa družne bavíme – o živote, o detských knižkách, o práci, o zajačej pečienke – a potom sme zrazu tichí. Som vzadu, mohla by som si ľahnúť a spať, hodilo by sa, ale zostanem sedieť, z nejakého dôvodu skutočne čakám, že by sa v tej šírej rovine mohlo niečo objaviť, tak aby som to náhodou nezmeškala. Pritom necestujem cez Maďarsko prvýkrát, viem, čo tu je – nič, nič, nič, diera v plote, divé ruže, podivuhodne nežné divé ruže, a nič, nič, nič, hodiny tvojho života v tej nesmiernej jednotvárnosti. Premáham spánok a všetko to pozorne sledujem. Hovorím si, toto je môj prístup k slovenskej literatúre, a možno k životu všeobecne. Nie je dôvod čakať, že sa niečo v dohľadnej dobe zmení, ale ty to aj tak nevzdáš, nezavrieš oči, nepopustíš. Lebo nikdy nevieš.
Takže cesta, dlhá a rovná; rozjímanie. Ako keď si dokola opakuješ slovo, až napokon stratí zmysel. Zvažuješ koncept štátu, krajiny ako územnosprávneho celku – lebo tu naozaj nič nie je; kto povedal tejto tráve, že je práve maďarská? Myslíš na Mauroisa, píše kdesi vo svojich Dějinách Anglie, ako kedysi v stredoveku vytiahli dve vojská dvoch kráľovstiev proti sebe a celé týždne sa hľadali, nebola taká logistika a neboli poriadne mapy. Si hladný a je ti zima, bojovný duch ťa opúšťa. Nepriateľ na obzore? Po ťažkom mesiaci – mávaš lyžičkou. Maďarsko – detto.
Aj my mávame, tiež by sme sa najedli. Nejaký motel hodený do prázdna, bufet Mississippi, na príjazdovej ceste malý krivý pes, nebreše, má dosť; Lynch by tu určite zostal, my vycúvame.
Zakotvíme napokon niekde – naozaj neviem, kde to bolo. Za domom dláždený dvor, prístavba z vlnitého plechu, v oknách umelé slnečnice. Tri stoly, jeden obsadený štamgastmi, berieme druhý. Čašníčka taká akurát, kedves, skoro ešte mláďa. Varga fabuluje, šije jej to na telo – slušná tarantinovská storka, humor, zbrane a šťastný koniec, raz ti to tu všetko bude patriť, maličká. Smejeme sa. Kývnem nabok, kde rozhadzujú rukami štamgasti, hovorím – my si rozprávame, ale ktovie aké divoké bájky si tam oni… Varga nato – veď Kali im rozumie, či? Kali: „Bavia sa o chodníku cez trávnik.“ A na mňa: „Čo si si myslela, že sa bavia o Heideggerovi?“
Útecha maďarského chodníka, to by šlo. Mám to vlastne poznačené v lemuriom zošite, mám to na kolenách, že: Jednoduché uchováva hádanku trvajúceho a veľkého. Tiež úplne Maďarsko, Maďarsko v jednej vete, všetko je Maďarsko.
Nie som si istá, ako sa ohýba lemur, lemuriom, neviem; ale mohla by som ten zošit vyfotiť. Vyfotím obal a na obsah nasrať; taká je doba. Nasrať s mäkkým koncom, to je tiež taká slovenská pseudodrsnosť.
Kali je tichý; rozpráva Varga, zrkadlové okuliare pilotky, tielko ako surfer, valí si po vlne. Výlety so ženou, výlety bez ženy, výlety s deťmi, zážitky s deťmi. Mám kolienka zarazené medzi dve predné sedadlá a počúvam. Napadne mi v jednej chvíli zaťať mu zuby do ramena, nič sexuálne, proste besnota, nehovor mi, že si takýto normálny. Asi je. Nič proti tomu, hovorím si, takýchto ľudí potrebujeme, psychicky vyrovnaných, s temnotou na uzde, opory spoločnosti, nenarážam na Ibsena a nežartujem.
Vrátim sa k tomu v ďalšom článku. Vrátim sa k tomu neskôr v Bratislave.
Ale má o čom, Varga, a vie, ako to podať – o to pokoj.
Keby ste chceli pre atmošku, nám hrali na cestu Ghymes, trebárs toto, tanec v snehu, tancuj v snehu od jednej hranice k druhej, päť hodín do úmoru. Atmoška je hnus. Ako Nemci s tým svojím Mucke. Ungarische Mucke, ty kokos. Niektoré slová sa nedajú vydržať.
Strácam sa.
Navyše som na konci druhej strany a stále tu – takto sa z toho Maďarska naozaj nikdy nedostanem.
Záhreb. Legíny sa mi pripiekli k telu; now I’m black and proud of it. Parkujeme tam, kde nemáme, utešujeme sa, že Varga ráno vstane a kúpi lístok. Spoiler – aj tak sme dostali pokutu.
Moja izba vyzerá, akoby z nej pred piatimi minútami zdrhlo pätnásťročné dieťa a zabudlo si polovicu svojich ružových vecí. Útulné; rýchlo sa na to naladím. Aj sprchový gél vonia po žuvačke. Keď sa potom nachystaná vykrádam z dverí, napoly čakám, či na mňa niekto nezrúkne, že do desiatej doma.
Chodíme po večernom meste; všade to žije. Pijeme a hodujeme – s mierou. Naostatok, keby sme sa chceli rozbiť, boli by sme začali už v aute; ale ja som si doniesla horalku z Pralinky a Varga trs banánov, rebelské časy sú úplne očividne dávno za nami.
Ráno voľný program. Kupujem jahody, vystopujem dva antikvariáty a jeden knižný bazár, zjem niečo, čo dúfam, že je tradičné chorvátske. Mesto sa zdá malé a aj dnes je, ako bolo včera – slnko ma pribíja k chodníkom. V balerínkach mi hnijú nohy, idem si do obuvi po žabky. Zamestnanec za pultom desať minút ďobe do kalkulačky a postupne vyplní tri totožné lajstrá, niekoľkokrát pritom odíde do zákulisia, o mňa ani okom nezavadí, začínam pochybovať o svojej existencii – kto ma potvrdí?
Presúvame sa do univerzitnej štvrti. Preskakujem obed. Všetci sú milí. Všetci všetkých vítajú a pozývajú.
Na záhrebskej univerzite existuje odbor slovakistiky. Väčšina tunajších má zrejme záujem skôr o jazyk anglický, nemecký, francúzsky a tak ďalej, v každom prípade ich podľa bodov z prijímacích skúšok presypú sitom a tí najslabší končia v týchto menej atraktívnych nížinách. Niektorí študujú dokonca kombinácie typu slovenčina / rumunčina. Veľmi do života. Svoj obvyklý prezieravý úškrn nad vlastnými štúdiami divadelnej dramaturgie som radikálne prehodnotila; mohlo byť horšie.
Študenti teda dostali moju a Vargovu knihu, napísali k nej krátky rozbor, preložili úryvky do chorvátčiny a prišli sa s nami porozprávať. Po našom. Hovorila som si, že je to vlastne skvelý výber, tieto dve prózy, Grázel a Dandy, pre mládež ideálne; sex, drogy, násilie. Veď nás aj chválili. Že super slovník. Z Vargových vulgarizmov sa tešili očividne, jeden chlapec hovoril, že keď slovníky zlyhali, zadával tie slová do Googlu a vyskakovali mu veľmi prekvapivé obrázky. Vieme si predstaviť.
Varga žiaril. Čo slovo, to smiech. Aj si k nemu prišlo asi desať ľudí nechať podpísať knižku. Varga baví. Ja nie; vysvetľovala som, čo vidím na Timrave. Kill me now. Na moju obranu – bola som opýtaná.
Ináč nám moderátorka diskusie doniesla pred začiatkom debaty dve balenia chorvátskych keksíkov. Ako slušne vychovaná som sa tam nechcela nadžgávať, ale ťahalo mi to oči celé dve hodiny, čajno pečivo s malinom i bjelom čokoladom. Nechali nám ich, hádzala som to potom do seba cestou domov, bjeline čokolade rozvarené stredomorskou klímou, rozsekané po celej chatrnej škatuľke. Ňamka.
Ako plynulo som prešla z historického prézentu do času minulého – nečakané.
Ach, aby som nezabudla. Rovno oproti nám sedela rozvalená na stoličke veľmi pekná a aktívna dievčina, podchvíľou sa niečo pýtala, prípadne len tak odfrkla nejaké citoslovce („PFF!“ v zmysle „Ty mi budeš rozprávať, že si to napísal podľa skutočných udalostí, iba ten jeden moment, keď ti otec k sedemnástym narodeninám zaplatí šlapku, si si vymyslel.“). Po debate sme sa dozvedeli, že sa priezviskom volá Drakula a na jeseň príde na jeden semester študovať do Bratislavy. Super.
Čo ďalej? Asi sme nasadli a zamierili naspäť. To Maďarsko, to Maďarsko…
Počúvali sme hudbu a chvíľu mlčali a chvíľu rozprávali, do toho sa slnko neznesiteľne pomaly sunulo k tomu príliš širokému obzoru. Vlastne prvýkrát došla poriadne reč aj na literatúru a Kali sa rozhovoril. Pre mňa to bolo – neviem – asi to, čo som chcela počuť. A dobre si to zapamätám. Ale nenapíšem.
V Hainburgu súmrak, v Bratislave noc. Symbolické?
Dorazili sme teda neskoro, a to je celé. Mohla by som povedať tisíc vecí, všetky by boli sentimentálne.
Keď sme sa v Záhrebe okolo polnoci vracali cez námestie, okolo sochy bána Josipa Jelačića, Kali, stále skôr tichý, sa k bánovi obrátil a hovorí: „Aj ja chcem jazdeckú sochu. Ale aby som v aute sedel. Lakeť z okna a cigareta v ruke.“
Ako dal to sloveso na koniec; to mi utkvelo. Iné veci. Nezáleží. Aj ja si to asi zapamätám takto. Väčšmi Maďarsko než Záhreb. Cesta pred nami, sláky rozochvievajú rozpálené auto, na nebi pár natrhnutých mrakov, okolo nič, nič, nič, lakeť z okna.
Potom bola Bratislava. V ďalšom článku. Alebo nikdy.
